6. kapitola

Druhý obvod nebolo to, čo som očakávala. Keďže sa tam vyrábali zbrane a vyvážali do Sídla a všetkých ostatných obvodov, očakávala som dláždené ulice, obrovské továrenské budovy a celkovo o niečo viac priemyselné prostredie, no pravda ma vyviedla z omylu. Dvojka bola obrovská. Skladala sa z početných skupín dedín, ktoré neboli oveľa odlišnejšie od Dvanásteho obvodu, a ktoré boli zoskupené okolo nedobytne vyzerajúceho vrchu so základňou sídelného vojska. A ako nás Wynová poučila počas letu a aj po prílete, vrch nielenže nedobytne vyzral, on taký aj naozaj bol. Preto si vyslúžil prezývku Orech. Zo vzduchu Orech vyzeral ako akýkoľvek iný vrch, no vo vnútri sa nachádzali rozľahlé priestory po vyťaženej rude. Kedysi sa Druhý obvod zaoberal dolovaním uhlia a kameňa, no keď už nezostalo nič, čo by sa dalo vyťažiť, Sídlo sa rozhodlo obrovské podzemné priestory využiť inak. Nanosili tam počítače, vystavali kasárne a muničný sklad a rozšírili vchody, aby sa cez ne zmestili aj vznášadlá. Hoci vo vnútri sa skrývala skutočná vojenská základňa, vonkajšok zostal nezmenený – drsný skalnatý povrch prelínajúcimi sa so spleťou stromov a divočiny. Práve Orech spôsobil, že Dvojka bola posledný obvod, ktorý zostával v spároch Sídla.

Po príchode sme sa ihneď presunuli do jednej z dediniek. Našu dvadsaťčlennú skupinu, ktorej velila Wynová, porozdeľovali po troch a ubytovali nás v domoch, ktoré obývali miestni vzbúrenci. Mňa a Paula priradili k sebe. Mala som pocit, že to nebola náhoda, ale že Paul šiel za Wynovou a požiadal ju o to. Ak by bol môj nadriadený niekto iný, takáto možnosť by mi ani nezišla na um, no Wynovej som bola z nejakých záhadných dôvodov sympatická. Predpokladala som teda, že ak by ju o to požiadal, vyhovela by mu. Paul, ja a vojaka z Trinásteho obvodu, ktorého som nepoznala a ktorý sa predstavil ako Amiro, sme sa dostali do malého domčeku trochu ďalej od dediny, ktorý patril tmavovlasej žene Sylvii a štrnásťročnému Bronnovi, jej synovi. Neprivítali nás príliš vrelo, ale vzhľadom na okolnosti sa to dalo pochopiť.

Dali nám dve hodiny na zabývanie, aj keď o tom sa dalo hovoriť asi ťažko, pretože všeko, čo sme urobili, bolo, že sme si do jednej prázdnej miestnosti zložili naše tašky. Potom sme vyšli von a iba sme mlčky čakali, kým nás zavolajú. Na poobedňajšej porade sme sa dozvedeli, že na druhý deň ráno vyrážame ako zálohová jednotka pomáhať potlačiť vlnu odporu v mestkej časti obvodu. Keď som si večer líhala do spacáku, mala som z toho zmiešané pocity, no s určitosťou som vedela, že v mojom vnútri nad všetkým ostatným prevažoval strach.

Zobudila som sa na to, ako sa o mňa Amiro omylom podkol, keď vychádzal z miestnosti. Pretrela som si oči a stretla sa s Paulovým zamysleným pohľadom.

„Dobré ráno,“ povedal s úškrnom, ktorému som, tak ako deň predtým v Trinástom obvode, vôbec nerozumela.

„Dobré,“ rozospato som zachrapčala. Ranná hygiena a obliecť sa mi trvalo pár minút, a potom sme ihneď vyrazili späť do provizórneho vojenského tábora, ktorý bol postavený zhruba tri kilometre od Orecha. O pár ulíc ďalej stála poľná vojenská nemocnica, do ktorej som dúfala, že sa nikdy nedostanem. Všetci dvadsiati sme sa zoskupili okolo Wynovej, ktorá nám na mape znova v krátkosti ukazovala, kam pôjdeme a ešte raz nám vysvetľovala, ako budeme postupovať. Včera, keď som ležala v spacáku, som si to opakovala, až kým som nezaspala, takže som to vedela ešte aj pospiatky, no aj napriek tomu som dávala dobrý pozor. Človeka môže zabiť aj taká chybička, ako je chvíľková strata koncentrácie.

Časť Druhého obvodu, ktorá bola ešte stále v područí Sídla a kde prebiehali boje, vyzerala omnoho horšie než zvyšok. Najviac bola poznačená bombami, ohňom, záplavou granátov a v neposlednom rade aj zúrivými spŕškami guliek zo samopaľov. Vyzeralo to tam zlovestne a strašidelne. Keby boli tie ulice prázdne, vyzeralo by to ako mesto duchov, ktoré so sebou v každej tehle, v každom kúsku zachovanej pôvodnej architektúry nesie dotyk zla a nenávisti. Ako zálohová jednotka, sme sa spočiatku držali skôr stranou a viac-menej sa držali v úzadí, no otvorenému boju sme sa vyhýbať nemohli. S ostatnými jednotkami sme sa striedali v šesťhodinových intervaloch a v prvých dvoch dňom sme prišli o dvoch členov našej skupiny. Ani jeden z nich nebol Paul a ja som ich našťastie vôbec nepoznala. Wynová bola znechutená, my ostatní šokovaní, pretože nám zahynuli rovno pred očami, a aj tak šiel život ďalej.

„Mali by sme ich pochovať,“ zamrmlala som, keď nás odvážali z bojiska späť do dediny. Paul, ktorý v dodávke sedel vedľa mňa, sa zvrtol a díval sa na môj profil.

„Teraz nemôžu, ale neskôr, keď sa k nim dostanú, ich určite pochovajú.“

To nebolo to, čo som myslela. Samozrejme, že napokon ich predsa len pochovajú, no mne išlo o niečo iné. „To najmenšie, čo pre nich môžu urobiť, je, že budú mať vlastné hroby.“

Chlapec vedľa mňa si povzdychol. „Vieš, že to sa nedá. Je ich príliš mnoho.“

Áno, mŕtvych bolo priveľa na to, aby mal každý svoj vlastný hrob. Taký luxus sa im tu jednoducho nedostalo. A ja som si nechcela ani len predstavovať o koľko viac ich ešte bude.

„Už si to počula?“ znova prehovoril.

Prekvapene som sa na neho zadívala. „Čo?“

„Katniss je tu.“

Stuhla som a mlčky som prikývla. Áno, už som niečo také začula. Zrejme musia natočiť ďalší prošot, zatiaľ čo my tu bojujeme a nasadzujeme životy v mene slobody, zatrpknuto som si pomyslela. Ošinula som sa na sedadle v dodávke.

„Pôvodne to malo zostať v tajnosti, ale dokonca aj tu sa klebety šíria prekvapivo rýchlo. Teraz ju kvôli tomu musia často sťahovať. Nikdy nezostáva dlho na jednom mieste.“

Nečudovala som sa tomu. Nebolo jediného človeka v celom Paneme, ktorý by nepoznal jej tvár. Bolo od Coinovej naivné myslieť si, že by nikto nezistil, že som prišla. Premýšľala som, či sa tu s ňou stretnem, hoci to bolo vzhľadom na rozlohu Dvojky dosť nepravdepodobné. Možno niekde v dedine alebo na bojisku, keď sa bude predvádzať pred kamerami, stáť na zruinovaných budovách, ktoré kedysi možno vyzerali majestátne, a tváriť sa, že nejako prispela k pokroku, ktorý počas posledných týždňov urobili vzbúrenci. Bolo to šialene nespravodlivé. Ona nebola nikto. Skutoční hrdinovia, ktorí padajú v boji, zostanú úplne zabudnutí, nepoznaní svetom, ale ona, ktorá je hýčkaná a opatrovaná, ukrývaná v podzemí Trinástky, bude navždy symbolom odporu – hrdinkou v očiach ľudí, ktorí o skutočnosti nemajú ani poňatia.

V noci, na prelome šiesteho a siedmeho dňa, nás všetkých zobudil ohlušujúci výbuch. Zem sa zatriasla, okná zarinčali a ja som sa spolu s Paulom a Amirom strhla zo spánku. Mojou úplne prvou reakciou bola panika taká veľká, až som sa celé dve sekundy absolútne nedokázala pohnúť. Paul s Amirom na rozdieľ odo mňa okamžite vyskočili na nohy a išli prehľadať zvyšok domu. Po tom, čo som sa trochu otriasla, som aj ja schmatla zbraň, ktorú som mala vždy na dosah, a nasledovala ich. Nech vybuchlo vonku čokoľvek, našťastie to nepoškodilo káble, ktoré zásobovali elektrinou pouličné osvetlenie, takže v dome nebola úplná tma. Napriek tomu som sa do kuchyne, ktorá bola otočená do dvora, doplazila takmer poslepiačky. Jedna postava sedela skrčená pod okonom a o kúsok ďalej v rohu bola učupená väčia čierna masa. Usúdial som teda, že to je Sylvia s Bronnom. Prešla som k postave pod oknom, pritlačila sa ku stene a samopaľ som si tuho pritískala k prsiam.

„Čo sa deje?“ zašepkala som. Akonáhle výbuch doznel, všade naokolo sa rozprestrelo ohlušujúce ticho, ktoré vibrovalo v bubienkoch a pôsobilo zlovestne. Tma, ktorá panovala v miestnosti to iba zvýrazňovala. Hovoriť nahlas sa mi v tej chvíli zdalo priveľmi nebezpečné.

„Neviem. Nezdá sa mi, že bombardujú dedinu, to by sme počuli oveľa viac výbuchov...“ odpovedal mi Amirov hlas.

„Kde je Paul?“ chcela som vedieť, keď som si uvedomila, že v kuchyni ďalšiu postavu nevidím.

Amiro na pár sekúnd vykukol z okna a snažil sa napriek tme rozoznať, či sa k domu neblížia jednotky sídelného vojska. Ja som zatiaľ vrhla krátky pohľad do kúta, kde bola učupená Sylvia so synom, ale nemohla som rozoznať nič okrem obrysov ich postáv.

„Sylvia, ste zranená?“ šepla som.

„Nie,“ roztrasene sa ozvala. Nikdy som nepočula hlas, z ktorého by sršal strach viac ako z toho jej.

„Bronn?“

„Je v poriadku.“

Odľahlo mi.

„Paul šiel do prednej izby,“ konečne mi odvetil Amiro. Prikývla som, ale potom som si uvedomila, že to nemohol vidieť.

„Aha.“ Zmĺkla som, načúvala zvukom zvonku, ale široko-ďaleko sa rozprestieralo iba mrazivé ticho. Nemala som potuchy, či je to dobré alebo zlé znamenie. Trochu som sa nadvihla a, podobne ako chvíľu predo mnou Amiro, som vykukla von. Nevidela som nič iné iba čiernotu.

„Idem do našej izby a donesiem okuliare na nočné videnie.“ Pohla som sa k miestnosti, kde sme spali a všetkým trom som prehľadala batožinu. Keď som našla, čo som potrebovala, šla som za Paulom.

„To som ja,“ šepla som skôr, než som vstúpila do miestnosti, aby sa nezľakol. Kopírujúc steny obývačky, som sa dostala až k nemu a čupla som si. „Tu máš,“ strčila som mu do ruky okuliare. „Mal by si ísť na chvíľu do kuchyne, aby sme sa dohodli, čo urobíme.“

Zvrtla som sa a začula som, že ma nasleduje do zadnej miestnosti. Obaja sme si sadli pozdĺž steny. Amirovi som strčila do ruky okuliare a zadíval sa na Paula. „Čo budeme robiť?“

Miestnosť na chvíľu zaplnilo úplné ticho, čo svedčilo nielen o tom, že každý úporne premýšľal, ale aj o tom, že ani jeden z nás skutočne nevedel, čo robiť.

„Mali by sme zostať,“ ozval sa napokon Paul. „Budeme hliadkovať celú noc a ráno vyhľadáme Wynovú.“

„Nemali by sme sa pokúsiť ísť za ňou teraz?“ spýtal sa Amiro.

Pokrútila som hlavou. „A čo so Sylviou a Bronnom? Nemôžeme ich tu nechať, ale vziať ich tiež nemôžeme, pretože by nás príliš zdržovali... k Wynovej by sme sa pravdepodobne ani nedostali. Okrem toho, vonku budeme príliš ľahký terč.“

„A tu vo vnútri? Tu nie sme ľahký terč? A okrem toho, ani nevieme, či tam vonku niekto je!“ namietal.

„V dome sme v oveľa väčšom bezpečí,“ oponovala som. „Máme muníciu a ak by začali strieľať, paľba by upútala pozornosť ostatných a niekoho by sem poslali. Ak tam nikto nie je, nie je treba bežať za Wynovou, iba počkáme do rána, a potom ju vyhľadáme.“

„Znie to rozumne,“ podporil ma Paul a ja som sa napriek strachu a rozochvenému žalúdku pousmiala. Bola som rada, že ani v takejto napätej situácii som nestratila duchaprítomnosť. Na bojisku to bolo niečo iné, tam sme rozkazy iba príjmali a vykonávali. Neboli sme tí, ktorí rozhodnutia robili.

„Prečo...,“ ozval sa slabý, vystrašený hlas, ktorý okamžite znovu zanikol. Sylvia si odkašľala a potom to skúsila znovu. „Prečo jednoducho nezavoláte posilu?“

„Nemôžeme,“ odpovedal Paul.

„Nemáte vysielačky?“ prekvapene sa spýtala.

Vysielačky – také tie malé veci, ktoré sa zastrčia do ucha a druhá strana siaha až k ústam - sme mali. Malo to však jeden háčik. „Používame ich iba v boji, inak sú vypnuté. Okrem toho sú nastavené na frekvenciu, ktorú používa iba naša jednotka, takže aj keby sme ich zapli, nikto by sa neozval, pretože nikto z nás teraz nie je na fronte,“ vysvetlila som. Zo smeru, kde sedela Sylvia s Bronnom, sa už nič neozvalo.

„Dobre. Mali by sme sa rozdeliť na dve skupiny po dvoch. Jeden bude hliadkovať vpredu a druhý vzadu. Potom sa vymeníme,“ navrhol Amiro a ja som sa k nemu otočila.

Nadvihla som obočie, ale kvôli okuliarom to nebolo vidieť. „Sme iba traja,“ pripomenula som mu.

„Viem.“ Otočil sa. „Sylvia, pomôžete nám s hliadkovaním?“

Žena hodnú chvíľu nič nepovedala, než sa ozval tichý súhlas.

„Skvelé. Ja s Meliou si vezmeme prvú hliadku,“ ponúkol sa Paul. „Vy ostatní by ste si mali trochu pospať. Bude to dlhá noc.“

S tým som nemohla nesúhlasiť. Paul sa okamžite vrátil na svoje miesto v prednej časti domu a ja som zostala v kuchyni. Pritiahla som si vedľa okna stoličku, obozretne som vykúkala von a sledovala okolie. Sylvia sa medzitým odplazila do spálne po prikrývky, ale potom už zavládlo všade ticho. Po troch hodinách sme sa vymenili a na hliadku nastúpili Amiro so Sylviou. Dala som jej svoje okuliare, ale samopaľ som si nechala bezpečne pri sebe. Veľmi som pochybovala, že by s ním vedela narábať a okrem toho, pri sledovaní ho ani nepotrebovala.

„Ak niečo zahliadnete, zakričte,“ inštruovala som ju, keď som jej podával okuliare a potom sme si už aj s Paulom ľahli na podlahu a pokúsili sa aspoň na chvíľu zaspať. Myslím, že som na pár minút upadla do milosrdnej ríše snov, no väčšinu noci som iba napäto ležala a čakala na úsvit. Akonáhle sa trochu rozvidnelo, Paul sa vydal do dediny za Wynovou, aby zalarmovala zvyšok našej jednotky. Trvalo asi pol hodinu, než sa vrátili späť. Keď sme začuli zvuk motoru auta, obaja, ja aj Amiro, sme vyšli pred dom. Z nákladného auta, ktorý zastal na ceste, zoskočila mohutná veliteľka našej jednotky a namierila si to k nám.

„Zbaľte si veci, dnes sa sťahujete,“ stroho nariadila.

S Paulom, ktorý vyskočil zo zadnej časti dodávky, sme si vymenili rozpačité pohľady, ale rozkaz sme splnili. Tých málo vecí, ktoré sme mali, sme rýchlo nahádzali do tašiek a prehodili si ich cez plecia.

„Čo ti povedala?“ šeptom som sa spýtala Paula, ktorý kráčal predo mnou ku dverám.

„Nič. Viem iba to, že nejaká iná jednotka išla na prieskum, aby zistili, čo ten výbuch spôsobil.“

Prikývla som a vyšli sme von z domu. Prekvapilo ma, keď sme tam uvideli stáť aj Sylviu s Bronnom. Svoj skromný majetok mali zabalený v dvoch veľkých plátených taškách položených pri nohách. Chlapec vyzeral vystrašene a jeho matka neisto. Podišla k nim veliteľka Wynová, viedla ich k dodávke a potom do nej nastúpili.

Otočila som sa na Paula. „Idú s nami?“

„Ubytujú ich inde. Nech už ten výchuch spôsobilo čokoľvek, bývať takto ďaleko od dediny aj tak nie je veľmi múdre. Zdá sa, že Wynová si to už uvedomila tiež.“

Ach. Takže to bol zrejme dôvod jej rezervovaného správania.

Všetci sme nastúpili do auta, ktoré nás odviezlo do dediny. Sylviu s Bronnom vyložili pri malom dome s rozpadávajúcou sa bránkou, a potom sme pokračovali ďalej. Paula, Amira a mňa presunuli na opačný koniec dediny. Tento raz sme zdieľali príbytok so starou ženou, ktorej som odhadovala minimálne šesťdesiat rokov. Bolo to zvláštne. V Dvanástom obvode sa ľudia vysokého veku nedožívali, ale v Dvojke to bolo zrejme inak. Už z pohľadu na ich obyvateľov bolo vidieť, že nikdy nemuseli trpieť hladom. Nikdy si nelíhali s otázkou, čo budú jesť na druhý deň. Vedela som, že oni za to nemohli, všetko to mala na svedomí zvrátená politika Sídla, ale miernej nevraživosti som sa neubránila.

Prešli dva dni a o tom, čo sa vlastne v tú noc stalo, sme nevedeli o nič viac než predtým. Wynová to napokon hodila za hlavu a my sme pokračovali v každodennej vojnovej rutine. Bolo až desivé, aký známy mi zrazu bol strach. Sotva som bez neho prežila pár bdelých hodín. Ak sme nebojovali zo zálohy, pomáhali sme s ranenými. Zriedka kedy sme mali skutočné niekoľkohodinové voľno, ak nerátam pár hodín spánku. Vtedy som sa zvykla zatúlať do lesa za domom, kde sme žili. Wynová mi povolila chodiť loviť iba v prípade, ak tým neohrozím seba, iných členov jednotky alebo civilistov. Keď mi to povedala, takmer som si odfŕkla. Ako keby mi čo i len napadlo ísť loviť niekam, kde by sa v blízkosti mohli nacházať ľudia! Nebola som predsa hlúpa!

„Hej, Melia!“ zvolal na mňa Paul.

Otočila som sa a sledovala som, ako vyšiel z domu a zamieril ku mne. V jednej ruke držal kus chleba, z ktorého si odhrýzal a v druhej pariacu sa misku. Lákavá vôňa spôsobila, že mi zaškŕkalo v žalúdku. Až vtedy som si uvedomila, že som nejedla celý deň.

„Obed je hotový,“ zbytočne mi oznámil a sadol si na peň neďaleko mňa. „Wynová hovorila,“ prehovoril s plnými ústami, „že Trinásty obvod sem posiela ďalšie posily.“

To ma prekvapilo. „Ďalších vojakov?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím.

Záporne pokrútil hlavou. „Nie. Posielajú stratégov na pomoc pri dobýjaní vrchu.“

Srdce mi porušilo pravidelný rytmus dvomi rýchlymi impulzmi. Stratégovia? Vedela som, že Gale absolvoval školenia taktiky boja a stratégie útočenia. Istotne vyberali tých najbystrejších a on k nim musel neomylne patriť tiež. Príde do Druhého obvodu? Bola som vzrušená a vystrašená zároveň.

„Kedy prídu?“

„Dnes popoludní,“ odvetil a ja som prikývla. Odišla som si do domu naložiť z polievky a na podvečer som si naplánovala lov. Po tej správe som celé hodiny nevedela, čo so sebou.

V Druhom obvode som nemala k dispozícii luk, pretože všetci sme mali povinne samopaľ, takže som sa musela nejako vynájsť. Od Wynovej som vydrankala sadu nožov. Dávala mi ich dosť zdráhavo, ale presvedčila som ju tým, že to, čo ulovím, pošlem do vojenskej kuchyne, takže z toho bude mať osoh každý. Svoje slovo som tak celkom nedodržala, pretože vždy som niečo odložila aj pre nás. Mať takmer každý deň na večeru mäso bol môj spôsob vďaky za strechu nad hlavou a aj za to, že pre nás tá stará dobrá žena každý deň varila. Podvečer som sa vybrala do lesa, vyliezla som na strom a vyčkávala. Pozorovala som zelené lístie na stromoch, ktoré tíško ševelilo a s pôžitkom som vdychovala sviežu vôňu prírody, ktorá mi bola tak veľmi blízka. Z rozjímania ma zrazu vytrhli šuchotavé zvuky krokov. Zadržala som dych a zbystrila pozornosť. Lepšie som sa ukryla za mohutným kmeňom stromu, v jednej ruke som pevne zvierala nôž, priravená vrhnúť ho po nepriateľovi a mlčky som čakala, čo sa bude diať.

Postavy, ktoré sa o pár minút zjavili iba o pár metrov ďalej odo mňa, mi vyrazili dych. Gale! vykríklo celé moje vnútro a stiahlo sa mohutnou vlnou eufórie. Až potom som si všimla, s kým sa to prechádzal lesom. Bol s Katniss. Keď mi Paul oznámil, že z Trinástky posielajú stratégov, bola som si istá, že tam bude aj Gale. V tej chvíli mi napadla šialená myšlienka, že sem ide kvôli mne a držala som sa jej až do doby, kedy som sedela vysoko na konári stromu a pozorova scénu pod sebou. Hrdlo sa mi stiahlo potláčaným vzlykom, keď jej perami prechádzal po krku s namodralými stopami a ona mu odovzdane spočinula v náručí. Po chvíli sa od nej odtiahol, no ona sa k nemu znova pritisla.

„Katniss,“ začula som, ako ju oslovil. „Pobozkaj ma.“

Zahryzla som si do spodnej pery. Silno, takmer zúrivo som zatínala zuby do mäsa, pretože moje srdce sa s rachotom a kvílením lámalo napoly, jeho ostré ozubené steny drásali moju hruď a mozog od bolesti skratoval. Nechty oboch rúk som zaborila do predlaktí v takmer maniackej túžbe ublížiť si, aby ma fyzická bolesť udržala pri zmysloch a ja som od žiaľu nezačala zranene zavýjať. Ešte chvíľu tam obaja stáli a rozprávali sa, no nebola som schopná ich počúvať. Nebola som schopná sa na nich ani pozerať. Odvrátila som od nich pohľad a s tichými slzami kĺžucimi po lícach som čakala, kým odídu a ja sa budem môcť poddať hystérii.

Na druhý deň nás zavolali do centra Druhého obvodu – k Orechu.