2. kapitola

Z ďalšieho nepríjemného sna, ktorý sa točil okolo zničenia Dvanásteho obvodu, ma zobudil Magin vzrušený hlas. Odľahlo mi, pretože som sa práve dívala na to, ako Amicia nestihla uniknúť z nášho domu, na ktorý dopadla bomba a zrovnala ho so zemou. Vďačná za prebudenie som otvorila oči. Svetlá boli tlmenejšie, čo znamenalo, že o niekoľko desiatok minút bude pol jedenástej, teda večierka. Počochrala som si oči a keď som ruky odtiahla, uvidela som na zemi vedľa mojej postele sedieť Gala s Magie uhniezdenou v jeho lone. V malých rukách niečo zvierala. Pokúsila som sa nenápadne sa posadiť, no úplne som zabudla na bitku, ktorú som dnes utŕžila, a tak keď som sa dvíhala, neodpustila som si prekvapené a najmä bolestivé zalapanie po dychu. Tým som upútala ich pozornosť.

„Aha, Mel! Pozli co mi dal Gale!“ nadšene zvolala Magie, načiahla ku mne ruku a pretŕčala v nej malého dreveného koňa. „To je koník!“ s detskou vážnosťou ma poučila.

Napriek bolesti som sa snažila usmiať a ukázať aspoň trochu oduševnenia. „Fíha! Je krásny. Poďakovala si sa?“

Magie zahanbene sklonila hlavu a pokrútila ňou. „Ďakujem, Gale,“ zamrmlala.

„Za málo,“ odvetil, veľkou rukou ju pohladil po jemných hnedých vláskoch, a potom sa zadíval na mňa. Jeho sivé oči si ma prehliadli od hlavy až po trup, potom sa zamerali na moju tvár. „Čo ti je?“

Trhla som zmeravenými ramenami. „Tréning,“ vysvetlila som jedným slovom. Telo som mala stále napnuté bolesťou, nemohla som uvoľniť svaly, a tak som stuhnuto sedela v nie veľmi príjemnej polohe. Chcela som sa posunúť, aby som si mohla oprieť chrbát a trochu povoliť to napätie, ale vedela som, že to bude bolieť, takže som sa neodvážila.

Chvíľu sme obaja mlčky sledovali, ako sa Magie hrá s novou hračkou – jej druhou – až som to napokon nevydržala. Pevne som zaťala zuby, aby som nevydala žiaden zvuk a posunula som sa niekoľko centimetrov vzad. Zvraštila som čelo, ale ani som necekla. Keď som sa mohla oprieť a svaly sa milosrdne uvoľnili, hneď mi pripadal svet krajší. Vydýchla som úľavou, čo pritiahlo Galovu pozornosť. Prehliadol si ma. „Ak si potrebovala pomôcť, stačilo povedať.“

Iste, nič som teraz nepotrebovala viac ako to, aby sa ma niekto dotýkal! Pokrútila som hlavou. „Nepotrebovala.“

Jasne som videla, ako sa zamračil. Počas posledných niekoľkých týždňov, keď bola ešte Katniss v aréne, som k nemu taká odmeraná nebola. Ktovie, či má aspoň tušenie, čo je príčinou mojej zmeny. Vravela som, že my dvaja sme nikdy neboli priatelia a to je pravda – neboli sme nimi predtým. Veci sa však zmenili v tom momente, ako som mu pred školou ponúkla jablko a on si ho odo mňa vzal. Vtedy som ešte nemala potuchy, že by to mohlo symbolizovať ponuku na priateľstvo a jej následné prijatie. Vtedy som si ešte neuvedomovala, aké to pre mňa bude, keď sa Katniss znova vráti a ja budem až po uši zamilovaná do Gala. Keby som to čo i len tušila, pravdepobobne by som mu to jablko nikdy neponúkla. Lenže stalo sa a my dvaja sme sa spriatelili.

„Vďaka za toho koňa,“ zamrmlala som. Mala som pocit, že by som to mala povedať, pretože tú vyrezávanú hračku mohol dať aj svojim súrodencom – napríklad Posy, ktorá bola iba o rok staršia ako Magie. Odkedy sme ušli z Dvanásteho obvodu a presťahovali sa do Trinásteho, Gale strávil s Magie dosť veľa času a mne to občas pripadalo, ako keby ju mal radšej než svoju vlastnú sestru, ale to bol, samozrejme, nezmysel. A okrem toho, možno Posy tiež niečo daroval a ja som o tom iba nevedela.

„Nie je to nič moc, ale lepšie než nič.“

Pokrútila som hlavou. „Páči sa jej, veď vidíš.“ Obaja sme sa zadívali, ako Magie posadila bábiku Bibi na koňa a pohybovala ním po podlahe, vydávajúc zvuky, ako keby drevená hračka naozaj cválala. „Prajem si, aby mohla mať skutočné hračky. Také, aké majú deti v Sídle,“ zamyslene som zamrmlala.

„Bude mať,“ ľadovým hlasom sa ozval Gale a ja som sa k nemu spýtavo otočila. Pokožku na tvári mal napnutú a čeľusť mu vystupovala, ako ju zatínal. Vedela som, že spomínať pred Galom Sídlo nie je vždy najlepší nápad, pretože v deviatich prípadoch z desiatich sa neuveriteľne nahnevá, no nenapadlo mi dávať si pozor na ústa. Nemyslím si, že bol na svete niekto, kto nenávidel Sídlo viac ako on, ale rozumela som mu asi lepšie, ako si myslel. Nenávidela som pocit, že nie som slobodná, že nemôžem robiť veci, ktoré chcem, a to iba preto lebo to tak nariadil prezident Snow. Cítila som sa tak po celý život na rozdiel od Amicie, ktorá nemala veľmi veľké problémy s poslúchaním zväzujúcich príkazov. To, čo prekážalo jej, bola bieda, hlad a Hry o život – teda inými slovami zbytočné brutálne zabíjanie detí.

„Možno. Nikto nám nemôže zaručiť, že sa konca vojny dožijeme.“ Cítila som, ako sa na mňa Gale zadíval. Nemala to byť sebaľútosť ani pesimistické myšlienky, iba vyrieknutie holých faktov.

Vstal z podlahy, na ktorej bol uvelebený a ktorá nemohla byť veľmi pohodlná a sadol si ku mne na posteľ. „Tu pod zemou sme v bezpečí.“

Nevyvracala som mu to, pravdepodobne to bola pravda. „Možno. Možno to prežijeme a... čo bude potom? Niekedy premýšľam nad tým, aký bude život po vojne.“

Gale sa na chvíľu zamyslel, ako keby nad tým on nikdy nepremýšľal a teraz sa snažil za pár sekúnd prísť na odpoveď. „Budeme slobodní,“ povedal napokon.

To bolo pre neho zrejme to najdôležitejšie, ale nedivila som sa tomu. Ako som sa už zmienila, Gale znášal nátlak Sídla horšie než ostatní. „Asi hej. Ale... vieš, neviem si predstaviť, ako to bude všetko fungovať. Bude to čudné. Dobré, ale čudné.“

Uškrnul sa. „Myslím, že si všetci na ‚dobré, ale čudné‘ veľmi rýchlo zvykneme.“

Pokrčila som plecami. Možno bolo zbytočné sa nad tým vôbec zamýšľať. Jediné, v čo som dúfala, bolo, že život po vzbure nebude horší ako pred ňou.

„Mel, je všetko v poriadku?“

Strhla som sa a líca mi automaticky sčervenali. Jednou rukou som sa opatrne dotkla poraneného boku, ktorý začal pri mojom prudkom pohybe nekompromisne prostestovať. „Čo tým myslíš?“ spýtala som sa naoko nechápavo.

Zvraštil čelo. „V posledných dvoch týždňoch sa správaš inak. Mám pocit, ako keby si sa mi vyhýbala.“

Nebol to iba jeho pocit, bol to holý fakt. To som mu však nemohla povedať bez toho, aby som priznala, prečo to robím. „Som iba zaneprázdnená.“

Neviem, či moje klamstvo prehliadol, lebo sa na mňa iba pátravo zadíval a mlčal. Ešte chvíľu sedel na posteli. Nechcela som, aby odišiel, no napokon sa postavil. Tesne pred pol jedenástou odišiel do svojej izby a krátko potom sa medzi dverami objavila Amicia. Rýchlo vošla dovnútra a ja som si všimla, že líca jej svietia žiarivou červenou.

„Kde si bola?“ zvedavo som sa opýtala.

„Iba porozprávať sa s Laviniou a Tiou.“

„Aha.“ Amicia si na rozdiel odo mňa našla v Trinástom obvode nové priateľky. Ja asi nie som veľmi spoločenský typ, pretože jediný človek, s ktorým sa rozprávam okrem ľudí, ktorých poznám z nášho obvodu, je Victor a aj to iba preto, že je to môj tréner.

Bok ma bolel pri každom pohybe, ktorý mal aspoň niečo spoločné brušnými svalmi, ale musela som počkať, kým si Amicia s Magie ľahnú do postele a zaspia. Potom som vytiahla zo skrinky tubu a chladivý gél mi upokojil ubolené miesta.

O tri dni neskôr ma modriny takmer vôbec neboleli, hoci nepekné modrofialové fľaky z mojej pokožky ešte nevybledli. Zdalo sa mi, že Victor bol na mňa pri tréningoch mäkší než obvykle, čo sa mi nepáčilo, ale zase na druhej strane nebolo zlé aspoň pár dní necítiť žiadnu bolesť. Nasledujúce dni boli nepredstaviteľne nudné. Väčšinu z nich som strávila v tréningovom centre, aj keď som nemusela, aby bola čo najmenšia šanca, že niekde natrafím na Gala. Nie, nebola som zbabelá, iba by mi lepšie vyhovovalo, keby ma pri pohľade na neho nebolelo srdce, a keďže to nebolo možné, musela som obmedziť jeho prítomnosť vo svojom živote.

O dva týždne neskôr sa konečne začalo v obvode niečo diať a ja som bola nútená vyhrabať sa zo svojej kukly, do ktorej som sa dobrovoľne pochovala. Beeteemu sa podarilo dostať do pravidelného vysielania Sídla a všetci obyvatelia Trinásteho obvodu sa po hlasitom bum! dívali na Katniss, ako stojí medzi ruinami pekárne. Všade naokolo sa rozvírili vzrušené hlasy, no po chvíli sa obraz vytratil a znova sme sa dívali na Peetu Mellarka, ktorý vyzeral veľmi rozrušene. Určite ten prošot videl – tak ako napokon všetci. A potom to prišlo - tie slová, ktoré sa mi zarezali do mozgu a srdce sa mi pod ich vplyvom vydesene rozbúšilo.

„A vy... v Trinástke... Do rána zomriete!“

Čo sme všetci uvideli a počuli po týchto slovách prenesených takmer zúfalým hlasom, mnou však otriaslo viac, ako možnosť útoku Sídla na Trinásty obvod - na nás. Kamera spadla na zem, ozval sa úder nasledovaný Peetovým výkrikom. Na vykachličkovanú podlahu vystrekla krv.

Pristihla som sa, ako zadržiavam dych, ale vypustiť z pľúc vzduch a znova sa nadýchnuť mi pripadalo oveľa ťažšie než pred pár sekundami. Hoci som to nikdy nemala v úmysle, pocítila som k Peetovi a Katniss obrovskú ľútosť.

Po Peetovom očividnom prerieknutí a jeho následnom potrestaní sa veci zbehli pomerne rýchlo. Vyhlásil sa poplach piateho stupňa a sirény, ktoré prenikli snáď do každej škáročky nášho podzemného obydlia, zneli tak ohlušujúco a zlovestne, až som mala nutkanie pritlačiť si ruky na uši, aby som ten zvuk aspoň trochu stlmila. Všetci sme pomaly postupovali hlbšie do jaskyne, kým ja som sa obzerala, aby som zahliadla Amiciu s Magie. Keď vypukol poplach, práve som sa chystala ísť na tréning, takže sme neboli spolu. Nikde som ich nevidela, no dúfala som, že sa do bunkru dostanú včas a bez ťažkostí. Keď som vošla do nášho dočasného príbytku, sestra s Magie tam ešte neboli, čo vo mne vyvolalo nervózne skrútenie žalúdka. Dvakrát som sa zhlboka nadýchla a v duchu si vravela, že všetko bude v poriadku. Predpokladala som, že moja prehnaná reakcia bol ešte pozostatok vysielania Sídla; vedela som predsa, že sa tu nemajú kde stradiť a nič im tu nehrozí, takže nebolo treba sa znepokojovať.

V našej miestnosti, ktorá bola označená číslom päťdesiatdva, boli dve postele prisunuté k sebe, takže vyzerali ako jedna veľká manželská posteľ. Predpokladala som teda, že na nich budeme spať všetky tri. Aby som sa nejako rozptýlila, prečítala som si pokyny pre pobyt v bunkri, a potom som vykročila z našej ubytovacej jednotky, aby som sa dostala k zásobovacej stanici. Vtedy sa predo mnou zjavila Amicia s Magie v náručí a tromi balíčkami prehodenými cez plece. 

„Ach, tu si,“ vydýchla, keď ma uvidela a ja som ju okamžite odbremenila od nákladu.

„Myslela som si, že som prišla skôr ako vy,“ povedala som a užívala som si pocit úľavy, keď som vedela, že obe sú v poriadku.

Keď sa začal bunker zapĺňať ľuďmi, došlo mi, aký malý je tento priestor v porovnaní s tým hore, ktorý sme obývali doposiaľ. V obavách som si zahryzla do pery a stiahla som sa do našej izby. Sadla som si na posteľ a zatvorila oči, aby som sa upokojila, no v tom sa mi do uší dostal niečí krik.
„Otvorte! Pustite ma von!“

Ten hlas som okamžite spoznala, bola to Katniss. Rýchlo som vstala z postele a zvedavo som vykukla von na chodbu. Vlna ľudí, ktorí ešte stále prichádzali do úkrytu, mi zakrývala výhľad, no podľa toho, ako jej niektorí rýchlo odskakovali z cesty, som vedela, kde sa asi nachádza. Neviem, čo ma donútilo ísť za ňou, nechcela som špehovať ani nič podobné, ale moje nohy akoby samy vedeli, čo robiť. Nenáhlivo som sa predierala davom, nechcela som, aby ma Katniss zahliadla, tak som zostávala o hodný kus pozadu. Z rozhovoru, ktorý sa odohrával pri dverách do bunkra som zistila, že oneskorenci, kvôli ktorým robila taký rozruch, boli Prim, jej sestra, a Gale. Pri pomyslení, že by Gale pri bombardovaní zostal hore, ma poliala studená vlna hrôzy.

Počúvala som, ako Katniss svojej sestre mierne vynadala, ale tá neskôr odbehla a potom nastalo na chvíľu ticho.

„Ak má Peeta pravdu, tieto veci by to neprežili,“ začula som, ako povedal Gale. Vykukla som spoza pleca väčšieho muža, ktorý stál predo mnou, a zbadala som, že v rukách drží nejakú škatuľu, ktorú podal Katniss a cez plece mal prehodené vrece na korisť. Bolo to jej vrece, všetci v Dvanástom obvode ho dobre poznali, pretože sme ju s ním videli nespočetne veľakrát. Ten pohľad ma takmer primrazil tam, kde som stála. Katniss mu poďakovala, ale jej slová som skoro vôbec nevnímala.

„Chcel som skontrolovať, či sme nezabudli na nič dôležité,“ povedal. „Keby si ma potrebovala, sme v štyridsaťsedmičke.“

Rýchlo som sa zvrtla a bežala som do našej päťdesiatdvojky. Keď som vošla dnu, Amicia na mňa vyvalila oči. Asi som nevyzerala najlepšie. Mala som chuť zvaliť sa na posteľ a plakať, až kým milosrdne nezaspím. Miesto toho som sa meravo oprela o stenu a zviezla sa dolu. O pár minút neskôr sa ozval prvý výbuch a mojím svetom pohli otrasy. Vydesene som zatvorila oči a zúfalo som sa pokúšala predstaviť si, že som niekde úplne inde. Na lúke za naším domom, kde som sa často hrávala s Amiciou, keď sme boli malé a neskôr s Magie, keď som ju strážila. Alebo v lese, na mieste, kde som z divých jabloní zbierala sladkokyslé plody a jeden z nich potom darovala Galovi. Chcela som byť hocikde len nie tam, kde som sa práve nachádzala.

Po niekoľkých minútach načúvania bombardovaniu a cítenia, ako sa stena za mojím chrbtom chveje, som bola odhodlaná poddať sa hystérii. Chcela som vyskočiť, utekať k mohutným oceľovým dverám a búchať do nich päsťami alebo aj kopať, ak by bolo treba, a jačať, aby ma pustili von. Zacítila som, ako si vedľa mňa sadla Amicia a objala ma okolo pliec.

„Predstavuj si, že si doma,“ zašepkala a ja som zacítila na ruke malé jemné prsty, ktoré určite patrili Magie. Ten malý drobec zo seba nevydal ani hláska.

Bolo mi nanič, keď ešte aj trojročné dieťa to zvládalo lepšie ako ja. Amicia asi tušila, že takáto situácia nastane, preto nebola prekvapená ani vystrašená mojím správaním. Očakávala to, pretože toto nebol môj prvý klaustrofobický záchvat. Jeden som dostala iba pár dní po tom, čo sme sa nasťahovali do Trinásteho obvodu. Nejaký čas, kým som si nezvykla na stieňujúce prostredie, som musela brať lieky na upokojenie. Aj teraz mi Amicia niečo strkala do ruky. Zacítila som tabletku potiahnutú jemným filtrom a zodvihla som hlavu z pokrčených kolien. Spýtavo som sa na ňu zadívala.

„Pomôže ti to.“

Prikývla som, ale tabletku som si nevložila do úst, miesto toho som si ju zastrčila hlboko do vrecka nohavíc. Iba sme prišli a ešte som na tom nebola tak zle, aby som potrebovala lieky. Ktovie, ako dlho tu budeme musieť zostať, takže som si nemohla dovoliť plytvať niečim takým vzácnym.

„Plečo plačeš?“ spýtal sa ma Magie zvedavo. Priložila malú dlaň ma moje líce a ja som si až vtedy uvedomila, že má pravdu. Ani som si nevšimla, kedy mi z očí začali padať slzy.

„Vieš, tu pod zemou sa trochu bojím.“

„Bojíš sa?“ neveriacky zopakovala. Zrejme nedokázala pochopiť, ako sa môže niekto dospelý báť.

„Hm,“ pritakala som.

„Neboj sa, veď som s tebou.“ Pritúlila sa ku mne a ja som ju pobozkala na čelo.

„Už sa nebudem, sľubujem,“ zašepkala som jej do ucha.

Amicia Magie po chvíli zodvihla a obe sa posadili na posteľ, no ja som zostala sedieť na zemi, pritisnutá k stene. Vedela som, že môj záchvat úzkosti nemal pôvod iba v strachu z tohto malého priestoru okupovaného príliš veľkým množstvom ľudí. Vyvolalo to to, čo som videla ešte pred náletom. Preto som plakala, preto som sa chvela a chcelo sa mi vyjsť na zemský povrch a nechať sa roztrhať jednou z bômb. Ale Amicia to nevedela, predpokladala, že môj stav mala za následok iba klaustrofóbia a ja som si v tej chvíli priala, aby to tak bolo.

Zodvihla som pohľad. Amicia s Magie ležali na boku na posteli a načúvali zlovestným otrasom. Aj tak nebolo čo iné robiť, pretože nikto z nás nemal čas si vziať niečo zo svojich osobných vecí. Ja som bola pri tréningovom centre, keď sa začal poplach, takže som nemohla ani pomyslieť na to, že by som bežala do našej izby, aby som Magie vzala jej dve hračky, pretože to bolo príliš ďaleko. Ja som nepotrebovala nič a asi ani Amicia nie, ale bolo mi ľúto, že Magie  pri sebe nemá jediné dve veci, ktoré sú naozaj jej. Tento fakt moju žiarlivosť a bolesť voči tomu, čo urobil Gale pre Katniss, iba zväčšil.

Hlavu som si položila späť na kolená a povzdychla som si. Zvuky podobné hrmeniu som sa snažila bolokovať myšlienkami, ktoré by ma zaujali väčšmi než okolitý svet. Napadlo mi, či sa niekedy v živote zmierim s tým, že pre Gala nič neznamenám. Nuž, možno nie nič, ale určite nie toľko, čo Katniss. Na mňa alebo Magie pri svojom ‚uisťovaní sa, či majú všetko‘, ani nepomyslel.

Nie že by som si niekedy robila skutočné nádeje, že ma bude Gale raz milovať, že mi dá prednosť pred ňou, ale... keď bola Katniss preč, všetko bolo iné. Neporovnateľne iné. Potom, ako šla do Hier o život prvý raz, mi bolo Gala ľúto, keď som videla, aký zronený a osamelý je. Vedela som, že potrebuje priateľa. Možno ho nechcel, ale potreboval ho a preto si pár dní po tom, čo si odo mňa vzal jablko, ku mne po skončení vyučovania prisadol na lúke. Neviem, ako ma tam našiel, ale zarazu tam stál a sadal si iba pár centimetrov odo mňa. Dôvod, prečo som bola vonku a nie doma boli práve Hry. Nechcela som ich vidieť a vonku na lúke som sa na to nemusela pozerať. Nikde na mňa nečíhali obrazovky s ohavnými záznamami vraždenia. Bohužiaľ, úplne sme sa tomu vyhnúť nemohli, pretože Hry vysielali často, niekedy aj v neskorých nočných hodinách, kedy sme už boli doma, ale aspoň čiastočný únik mi padol dobre. Predpokladala som, že to bol dôvod, prečo tam bol aj Gale. Nič mi nepovedal za celý čas, čo sme tam sedeli a dívali sa na horizont, a to sme tam pobudli dosť dlho. Ďalší deň tam bol znova a rovnako ako deň predtým si vedľa mňa iba mlčky sadol. Stalo sa to naším rituálom, trávili sme tam hodiny takmer každý deň iba s niekoľkými výnimkami, kedy šiel Gale loviť. Nikdy mi dopredu nepovedal, že nepríde, pretože sme sa vlastne vôbec nerozprávali a tvárili sme sa, že stretnutia na lúke sú vždy iba náhoda. No ja som vždy vedela, kde bol.

Veci sa však jedného dňa zmenili.

„Kde si vzala to jablko?“ spýtal sa ma z ničoho nič a ja som bola taká prekvapená, že prehovoril, až som nebola schopná odpovedať niekoľko sekúnd.

„Viem, kde rastú divé jablone,“ povedala som napokon. Pocítila som na ľavom profile jeho prenikavý pohľad.

Na chvíľu sa odmlčal, no potom sa odhodlal zašepkať: „To nemohlo byť nikde v Dvanástom obvode.“

Tým mi naznačil, že som musela ísť mimo obvodu, a teda do lesa. Nechcela som sa priamo pred ním usvedčiť, hoci on chodil do lesa tiež, tak som mlčala. Ale týmto rozhovorom sa začalo niečo, čo som už potom nedokázala zastaviť. Keď sme sedávali tam vonku medzi jemnou, mäkkou trávou a záplavou kvitnúcich kvetov, krátili sme si čas rozprávaním. Vtedy som ešte netušila, že sa mi Gale môže dostať tak hlboko pod kožu, že ho odtiaľ neskôr nebudem môcť vypudiť. Chcela som byť iba kamarátka, aj napriek tomu, že sa mi páčil, pretože som vedela o jeho citoch ku Katniss, ibaže srdcu som prikázať nemohla.

„Och, tu ste,“ vytrhol ma zo zamyslenia mužský hlas a keď som si uvedomila, že je to Gale, srdce sa mi prudko rozbúšilo, hoci som ho teraz naozaj nechcela vidieť. „Myslel som si to,“ zamumlal.

Hlavu som nechala sklopenú, položenú na kolenách, ktoré som objímala rukami. Keďže som sa nedívala, nevidela som, ako ku mne pristúpil a sadol si vedľa mňa na zem, iba som začula nejasné šuchotanie. Pocítila som, ako ma objal svojimi silnými rukami.

„To bude v poriadku, Mel, uvidíš,“ zašepkal a jeho jemný upokojujúci hlas mi vohnal do očí ďalšie slzy, pretože som vedela, že jeho starostlivosť je iba kamarátska. Nebolo to nič viac a mňa tento fakt veľmi zabolel.

Rukou mi zatlačil na hlavu a donútil ma, aby sa trochu narovnala a oprela sa lícom o ohyb medzi jeho krkom a plecom. Prstami som zovrela jeho šedé tričko a snažila som sa zastaviť príval sĺz, aby som ho celého nezmáčala.

„Čoskoro bude koniec.“

Nad hlavami nám zahrmel dopad ďalšej bomby, akoby chcela jeho slová vyvrátiť a moje vnútro sa rozdelilo na dve časti. Jedna zúfalo nechcela, aby sa to bombardovanie niekedy skončilo a ja som mohla navždy zostať v jeho náručí a tá druhá potrebovala, aby Gale odišiel. Aby ma nechal tak a navždy sa vytratil z môjho života, nech sa od neho môžem konečne oslobodiť.

Neviem prečo, no napriek tomu, že vedľa mňa sedel, neprestala som sa triasť a on mi rukou šúchal rameno, ako keby som sa chvela od zimy. Možno moje podvedomie si uvedomovalo stiesnené priestory intenzívnejšie a to bol výsledok.

„Zatvor oči,“ potichu prikázal. „Predstav si, že si na pláži a pred sebou máš iba nekonečné, šíre more.“

„Nikdy som nebola na pláži,“ poznamenala som.

„Ani ja nie. Ale vieš, ako vyzerá, nie?“ doberal si ma. Každý vedel, ako vyzerá pláž a more – niekedy sme ich vídavali v Hrách o život. „Predstav si more, ktoré na obzore splýva s oblohou. Nohy ti obmýva teplá voda a slnečné lúče ti zohrievajú tvár.“

Predstava to bola pekná, ale bolesť z toho, čo som dnes videla, nijako nezmiernila. Krajšie bolo snívať o tom, ako je na tej pláži so mnou a žiadna Katniss neexistuje. Viem, že som tým týrala iba sama seba, ale nemohla som si pomôcť.

„Vieš, ty by si mala mať k moru celkom blízko.“

„Ako to?“ prekvapene som sa spýtala a potiahla som nosom. Môj otec sa síce nenarodil v Dvanástom obvode, ale ani vo Štvrtom, ktoré sa venovalo rybolovu, takže som nevedela, o čom hovorí.

„Tvoje oči sú tie najmodrejšie, aké som kedy videl. Vyzerá to, ako keby si v nich mala svoj súkromný oceán.“

Možno to nemyslel romanticky – vlastne by som dala ruku do ohňa za to, že to vôbec nemyslel romanticky – no moje srdce sa aj tak vzrušene rozbúšilo. Dúfala som, že ten zbesilý tlkot necítil.