3. kapitola

V protibombovom úkryte sme zostali tri alebo štyri dni, presne neviem, pretože väčšinu času som sa snažila spať. Netrvalo dlho a dospela som do bodu, kedy mi Amicia tabletku na upokojenie musela strčiť do hrdla či sa mi to páčilo alebo nie. Našťastie, svedkom mojej hystérie bola iba ona a Gale, Magie vtedy v miestnosti nebola. Zvyšok času som potom strávila v milosrdnom omámení, kedy som sotva niečo vnímala. Keď útoky konečne prestali a my sme sa presťahovali späť bližšie k zemskému povrchu, uľavilo sa mi. Predtým by mi ani vo sne nenapadlo, že tieto potkanie tunely budú pre mňa niekedy znamenať slobodu.

Trvalo mi takmer dva dni, než som sa dostala z dočasného šialenstva spôsobeného podzemným väznením, ale potom som začala znova fungovať normálne. Starala som sa o Magie, chodila na tréningy a pomáhala v sekciách, kde mi to prikázali. Ako som tak sama kráčala po poloprázdnych chodbách, zišlo mi na um, že aspoň na niečo bol niekoľkodňový pobyt v bukri dobrý. Takmer po celý čas ukrývania sa bol Gale so mnou, pretože on bol jediný človek, ktorý dokázal aspoň trochu potlačiť moje klaustrofobické šialenstvo a upokojiť ma. A teraz, keď sa zase všetko vrátilo do starých koľají, mi chýbal tak veľmi, až som mala pocit, že sa jeho prítomnosť pre mňa za ten krátky čas stala drogou. Netrúfla som si premýšľať o tom, či by som bola ochotná vrátiť sa tam, ak by to znamenalo, že si tým Gala k sebe pripútam. No obávala som sa, že už to, že mi to vôbec napadlo, o niečo svedčilo.

Z tréningu som sa podľa harmonogramu pobrala rovno na obed. Jedáleň bola takmer úplne zaplnená a kým som kráčala k pultu a nastavila ruku pod skener, obzerala som sa okolo seba, aby som si vyhliadla prijateľné miesto na sedenie. Na podnos mi pristál tanier s nevábne vyzarajúcim niečím, čo som nevedela identifikovať, spolu s kúskom chleba a menšou miskou dusenej kapusty. Znechutene som zvraštila nos, ale snažila som sa to zakryť, pretože som nechcela vyzerať nevďačne. Bola som rada, že som mala každý deň plný žalúdok a nemusela chodiť spať vyhladovná, no to nezmiernilo môj odpor k miestnej kuchyni. Radšej som si zahryzla do jazyka a šla sa niekam posadiť. Prechádzala som uličkami medzi stolmi, až som v rohu miestnosti zahliadla sedieť chrbtom ku mne Amiciu s Magie. Magienu malú postavu a jemné bledohnedé vlasy by som spoznala v tisícovom dave. 

„Vojačka Olivierová!“ zahrmel za mnou hlas, až som nadskočila a bola som rada, že som neprevrátila tácku a neznehodnotila tak vzácne jedlo. Zvrtla som sa, aby som sa stretla zoči-voči Galovmu zlomyseľnému úškrnu.

„Záchvaty ťa prešli?“ spýtal sa s humorom v hlase, ale vedela som, že ho to naozaj zaujíma. Inak by sa predsa neobťažoval pokúšať sa pomôcť mi, keď sme boli ešte v úkryte.

Prikývla som. „Všetko je po starom.“

„Určite?“ naliehal a ja som sa na neho prekvapene zadívala. „Vieš, že ja a Katniss máme dovolené chodiť von...“

„Viem,“ odvetila som, nevediac, čo týmto sleduje. Iste že som vedela, že vedenie je ochotné poskytnúť Katniss isté privilégiá, o ktorých sa nám ostatným ani nesníva.

„Myslím, že by ti pomohlo, keby si mohla ísť na pár hodín von... do lesa. Mohol by som zariadiť, aby si šla s Katniss miesto mňa,“ veľkoryso mi ponúkol, ale miesto toho, aby ma jeho obeť dojala, pery som nahnevane pritisla k sebe.

„Nie!“ vyhŕkla som ostro. Bolo mi jedno, čo si o mojom správaní pomyslí. Za prvé som nebola ochotná obrať Gala o jedno z mála potešení, ktoré vo svojom živote mal a za druhé radšej by som naveky zostala pochovaná pod nánosmi čiernej zemi, než šla s Katniss. Vedela som, že to je detinské, že tým škodím iba sebe, ale nemohla som si pomôcť; moja averzia voči nej začínala byť príliš veľká. Okrem toho Gale by, samozrejme, potreboval súhlas prezidentky Coinovej a bola som si istá, že by ho nedostal. Nie pre mňa, pretože ja som bola na rozdiel od Katniss bezvýznamná.

„Nie je to potrebné, som v poriadku,“ predsa len som dodala miernejším hlasom, no všimla som si, že Gale zostal v pomykove. Moja prudká reakcia ho asi prekvapila. Nechápala som prečo.

„Sadneš si k nám?“ váhavo sa opýtal.

Sledovala som líniu jeho pohľadu, aby som vedela, kam presne si to mám ísť sadnúť. Nemôžem povedať, že som bola prekvapená, keď som pri stole, na ktorý ukazoval, zahliadla sedieť Katniss a Prim. Avšak to, že ma to veľmi neprekvapilo, ešte neznamenalo, že som z toho bola celá bez seba. Moja reakcia bola taká ako zvyčajne – v hrudi ma bolestivo pichlo.

„Čo je s Katniss?“ zaujímalo ma. Pod očami sa jej rysovali výrazné kruhy a jej tvár bola bledšia a najmä utrápenejšia než zvyčajne bývala. Meravo sedela na lavičke so zvesenými plecami a lyžicou sa prehrabávala v jedle. Vyzerala úplne mimo.

Začula som, ako si Gale vedľa mňa povzdychol. Zvrtla som sa k nemu a zistila, že aj on na ňu hľadí. „Konečne jej to došlo.“

„Čo jej došlo?“ nerozumela som.

„Zistila, že Peetu Snow väzní preto, aby ju zlomil. Už vie, že mu urobia čokoľvek, len aby ju dostali na kolená.“

Čokoľvek. Zamrazilo ma. V súvislosti s kreatívnymi mozgami trýzniteľov Sídla to slovo nemohlo mať doslovnejší význam. Vnútrom sa mi rozliala ľútosť a hrôza. Zároveň som nedokázala pochopiť ako to, že ja sama som na to neprišla skôr. Možno som od nich takú ukrutnosť nečakala, ale to mi pripadalo absurdné, pretože od ľudí, ktorí vymysleli Hry o život, by mal človek čakať úplne všetko. Ako sa vôbec môže Katniss cítiť? Ako sa z toho môže nezblázniť? Na krátko som si spomenula na incident, ktorý sa stal po návrate Katniss a Peeta z Hier o život. Po zmene vrchného Mierotvorcu chytili Gala krátko po tom, ako pytliačil v lese, s vakom s korisťou prehodeným cez plece. Nevidela som ho, ako ho bičovali. V tom čase som bola doma a Amicia, hoci dobre vedela, čo sa deje, mi nič nepovedala, pretože vedela, aká by bola moja reakcia. Skočila by som dozorcovi pod ranu ešte skôr než Katniss. Sestra to predo mnou však nemohla tajiť dlho, pretože hlasy, ktoré doliehali z námestia až k nášmu domu, mi samy naznačovali, že sa niečo deje. Na námestie som dobehla, až keď už Gala odnášali. Veľmi dobre som si pamätala tú hrôzu, ktorá ma obostrela, keď som zahliadla otvorené rany na jeho chrbte. Takmer som sa pri tom pohľade povracala a to nie iba preto, lebo jeho chrbát vyzeral ohavne. Bolo mi nevoľno z predstavy, akú mučivú bolesť musel pretrpieť. A vtedy, keď sa moje oči zamerali na Katnissinu tvár a ja som uvidela jej poranené líce, dosvedčujúce jej snahu zabrániť Galovmu linčovaniu, som k nej po prvý raz v živote pocítila skútočné, nefalšované sympatie, ba čo viac, bola som jej neskonale vďačná.

Ako by som sa cítila, keby bol v Sídle Gale a ja by som vedela, že ho tam bičujú? Alebo ešte niečo horšie? Prežila by som vôbec vedomie, že mu ubližujú kvôli mne? Nedokázala som si to dokonca ani predstaviť, čo bolo iba dobre, nočných môr som mala aj bez toho dostatok. Avšak akonáhle som na to pomyslela, v mysli mi vyskočilo jediné slovo žiariace v temnote a kričiace na mňa s ohromnou intenzitou. Samovražda. Zabila by som sa, len aby ho nechali na pokoji a jeho utrpenie by sa skončilo? Alebo by to bol skôr spôsob, ako ukončiť moje utrpenie? Zrejme by to aj tak nemalo cenu, pretože škodu, ktorú by napáchali, by som aj tak nedokázala ničím napraviť. Rovnako sa musela cítiť aj Katniss a ja som si uvedomila, že to je možno na tom to najhoršie. Čokoľvek urobí, akokoľvek sa to bude snažiť napraviť, nič už viac nebude ako predtým. Ničím to nebude môcť zmazať.

Podnos s jedlom sa zakymácal, keď sa mi roztriasli ruky. Zamrkala som viečkami a párkrát zatriasla hlavou. Neverila som, že mi to pomôže zbaviť sa strašidelných myšlienok, ale toto gesto som mala príliš zafixované na to, aby som sa ho len tak zbavila.

„Tamto sedí Amicia s Magie, pôjdem radšej tam,“ odvetila sa na Galovu otázku a bez ďalších zbytočných rečí alebo pohľadov som odkráčala. Dala by som čokoľvek za to, aby som mohla vidieť do jeho vnútra a zistiť, či ho moje odmietnutie aspoň trošku mrzí.

Po obede som sa chvíľu poflakovala po chodbách, až som sa napokon vrátila do našej izby za Magie, aby mohla ísť Amicia pomáhať do práčovní. Keď som sa večer uložila do postele, dlho som nemohla zaspať. Hrôzostrašné myšlienky na Gale zajatého v Sídle a mojou vinou umučeného na smrť mi neschádzali z mysle. Akonáhle som konečne zaspala, úplne vyčerpaná, nočné mory ma privítali s otvorenou náručou. Neustále som sa budila a zreje môj zmorený výraz zastavil sestru, aby ma ráno zobudila. Keď som konečne vstala, bol čas obeda. V jedálni som si sadla k práznemu stolu, pretože Amiciu s Magie som nikde nevidela. Akonáhle som sa najedla a znova začala vnímať okolie, hneď som vedela, že sa niečo deje. Po miestnosti sa ako hurikán prehnala Katnissina skrášľujúca svorka zo Sídla, v rukách podnosy s jedlom, ktoré odnášali preč. To samo o sebe bolo veľmi nezvyčajné, pretože v celom Trinástom obvode vládol prísny zákaz vynášania jedla z jedálne. Všimla som si, že ja som nebola jediná, koho tento úkaz zaujal.

Odložila som podnos so špinavým riadom a podľa pokynov na ruke som sa pobrala do tréningového centra. Keď som vstúpila dnu, Victor tam už bol a čakal na mňa.

„Čo sa deje? Katniss znova natáča prošot?“ spýtala som sa ho, keď som k nemu pristúpila.

„Áno,“ stručne odvetil a zvrtol sa k stojanu so zbraňami.

„Och, naozaj?“ Prekvapilo ma to. Včera bola Katniss v stave, v ktorom sa sotva dokázala prinútiť najesť sa a teraz natáča prošot? No na druhej strane bolo možné, že sa potrebovala niečím rozptýliť. Tomu som rozumela.

„Robia to, aby prošotom odviedli pozornosť Sídla,“ ozval sa Paul, chlapec z Dvanásteho obvodu starší odo mňa, ktorý patril do mojej skupiny dobrovoľníkov v trénovaní so zbraňami.

Zamračila som sa, keďže som nevedela, o čom hovorí. „Odviedli pozornosť?“ zopakovala som po ňom a očami som sa pátravo zahľadela na Victora. Zbadala som, ako na Paula vrhol zachmúrený pohľad. Bol snáď nahnevaný, že mi to povedal? Ale prečo? Prečo nechcel, aby som o tom vedela?

„Victor, čo sa deje? Čo chcú urobiť?“

Môj tréner si ma chvíľu skúmavo premeriaval, až si napokon povzdychol a jemne zvesil plecia. „Potrebujú odviesť pozornosť Snowa, aby mohli zachrániť Peetu a Annie, Finnnickovo dievča.“

„Takže Coinová poslala do Sídla záchrannú misiu?“ čudovala som sa. Zostávala som však pokojná, pretože v tej chvíli mi ešte nedochádzalo, čo to naozaj znamená.

„Áno.“

„Ach,“ ušlo mi, ale viac som sa tým nezaoberala. Zvrtla som sa a zo stojana som vzala ťažký meč. Keď som sa otočila späť k Victorovi, našla som ho uprene na mňa hľadieť, ako keby na niečo čakal.

„Čo je?“

Neodpovedal mi. Rýchlo potriasol hlavou, prešiel ku žinienke a postavil sa do pozície. Nasledovala som ho, ale Paulove ďalšie slová a zastavili.

„Poslali tých najlepších vojakov. Kto by si bol pomyslel, že bude medzi nimi aj jeden z nás.“

Stuhla som, akonáhle mi došiel význam jeho slov. Otočila som sa. „Čo tým myslíš jeden z nás?“ spýtala som sa bez dychu.

„Gale, on tam šiel tiež.“

Zostala som na neho civieť, meč mi vykĺzol z ruky. Nie, nemohla som tomu uveriť. Rozbehla som sa z tréningového centra, vo dverách som do niekoho vrazila a zhodila ho na zem, ale nestarala som sa. Najrýchlejšie, ako som vedela, som bežala ku Galovej ubytovacej jednotke. Modlila som sa, aby tam bol. Nemohol predsa odísť! Nemohol nás všetkých tak hlúpo opustiť – svoju mamu, súrodencov a... mňa - a vrhnúť sa v ústrety takému nebezpečenstvu. Takú možnosť som si nebola schopná pripustiť, pretože keby to bola pravda, keby naozaj išiel do Sídla... Na to som nebola ochotná ani pomyslieť.

Utekala som širokými hlavnými chodbami a úzkymi chodbičkami jednotlivých sekcií, narážala som do ľudí, ktorí na mňa pohoršene volali, ale nezastavila som sa, kým som nedosiahla svoj cieľ. Odtisla som dvere a ako zmyslov zbavená som sa vrhla dovnútra. Môj zrak sa okamžite upriamil na Hazelle, Galovu mamu, ktorá sedela meravo na jednej z postelí. Rory a Vick boli každý z jednej strany vedľa nej a na kolenách držala Posy, svoju jedinú dcéru. Keď ma uvidela, vstala a Posy položila na posteľ.

„Povedzte mi, že to nie je pravda,“ žiadala som slabým hlasom, ktorý zanikal v mojom zbesilom lapaní po dychu. Netušila som, že bude znieť tak krehko. Hoci som sa necítila silná, myslela som, že aspoň môj hlas taký bude. Mýlila som sa.

Nevedela som, či Hazelle Hawthornová tušila niečo o mojich citoch ku Galovi, no očividne veľmi dobre vedela, o čom hovorím. Na tvári sa jej usadil výraz nekonečného smútku a už vtedy som to vedela. Oči sa mi naplnili horúcimi slzami, keď ku mne pristúpila a položila mi jednu ruku na plece.

„Je preč, Melia,“ povedala s pokojom, ktorému som nerozumela. V tej chvíli som prepukla v plač. Hodila som sa do Hazellinho otvoreného náručia, o ktorom som vedela, že na neho nemám právo, pretože ona trpela tiež, takže žiadať od nej útechu nebolo fér.

„On sa vráti,“ zlomene zašepkala. Nevedela som, či sa tým snaží uistiť mňa alebo seba.

Bolesť v hrudi bola obrovská, väčšia, než by som si kedy predstavovala a pod jej náporom mi robilo problémy obyčajné dýchanie. Odtiahla som sa od Hazelle a studenými prstami si zotrela slzy z tváre. Na chvíľu som zatvorila oči. Jediné, čo mi presiaklo do vedomia, bolo bubnovanie v ušiach a bolestivé, napäté tepanie v spánkoch. Zrazu sa mi zdalo hrozne ťažké znovu otvoriť oči, prestávala som cítiť váhu svojho tela a posledné, čo som počula, bolo volanie môjho mena.

Keď som sa prebrala, ležala som na zemi a Hazelle sa ku mne skláňala s obavami vrytými v črtách tváre. Nemohla som uveriť, že som omdlela. Zložila som sa ako úplný slaboch. Na chvíľu sa ma zmocnil dotiaravý pocit hanby, no ten bol okamžite prehlušený novou vlnou strachu a bolesti. Gale bol tam vonku, v Sídle a možno sa už nikdy nevráti! Mimické svaly sa zvraštili v bolestivej grimase a z hrdla mi vykĺzol hlasný vzlyk.

„Melia,“ oslovila ma Hazelle a zatriasla mnou. „Môžeš vstať?“

Cez slzy som ju videla rozmazane, ale prikývla som a sadla som si. Pomohla mi na nohy a keď som už stála, tlačila ma ku dverám.

„Musíš ísť na ošetrovňu,“ povedala a otočila sa k svojim deťom. „Vick, postráž súrodencov.“

Mimovoľne som sa aj ja obzrela a stretla sa s vystrašenými očami Galovej sestry. „Nie,“ zaprotestovala som, „som v poriadku, nepotrebujem lekára.“

„Keby si bola v poriadku, neskolabovala by si.“

„To nebolo... Vy viete, prečo som omdlela; nepotrebujem doktora,“ naliehala som. Následne som zacítila, ako stisk na mojom lakti stratil na sile a napokon sme zastali uprostred chodby.

„Bude v poriadku.“

„Ako to môžete vedieť?“ takmer nahnevane som sa spýtala.

„Verím tomu. Musím tomu veriť.“

Bezmyšlienkovite som prikývla, odpojila som sa od nej a zanechala ju na chodbe dívať sa, ako odchádzam. Slzy mi neprestávali jedna za druhou kĺzať po lícach, stretali sa na brade a kvapkali na zem alebo na biele tričko, na ktorom vytvárali mokrú škvrnu. So zvesenou hlavou som dokráčala k našej bunke. Keď som vošla dnu, Amicia s Victorom ma už čakali. Došlo mi, že Victor za ňou bežal ihneď, ako som utiekla z tréningového centra.

„Och, Melia,“ vyhŕkla sestra súcitne a okamžite sa na mňa vrhla. Objatie som jej neopätovala.

„Ty si to vedela,“ vydýchla som, náhle mi došlo, prečo ma nechala tak dlho spať. Museli odísť ráno alebo minimálne ešte niekedy pred obedom a Amicia ma nezobudila preto, aby som o tom nevedela. Naozaj si však myslela, že by som sa to skôr či neskôr nedozvedela?

„Mel... nechcela som, aby...,“ hlas jej zlyhal, nevedela, čo povedať.

„Nechcela si, aby sa stalo toto?“ uštipačne som odvrkla. Vtedy sa do našej debaty zamiešal Victor.

„Iba nechcela, aby si sa trápila,“ obraňoval ju.

Pery sa mi skrivili do kyslého úsmevu. „Skvele sa jej to podarilo. Tak či tak by som sa to nakoniec dozvedela a keby mi o tom povedala skôr, možno by som mohla...“

„Presvedčiť ho, aby nešiel?“ skočila mi do reči Amicia a dokončila vetu za mňa. „Vieš, že by to neurobil. Nepočúval by ťa.“

Ostro som sa na ňu pozrela, no znova som zacítila v očiach slzy, pretože som vedela, že má pravdu. Akokoľvek by som sa snažila prehovoriť ho, nech nejde, akékoľvek argumenty by som použila, bolo by to zbytočné, lebo on by pre Katniss urobil čokoľvek. Dokonca by aj riskoval život, aby zachránil chlapca, ktorého milovala. Do hrude sa mi zaboril ďalší pomyselný nôž. Niekedy sa mi zdalo, že už nikdy v živote sa tej bolesti nezbavím.

Amicia ma donútila sadnúť si na posteľ. „Gale je silný, vráti sa,“ povedala a ja som sa strhla. Prečo mali všetci potrebu upokojovať ma klamstvami? Nebola som predsa hlúpa!

„Ako povedal Paul, poslali najlepších mužov a majú dobrý plán,“ podporil Amiciu Victor, ale ja som pokrútila hlavou.

„Oni išli do Sídla, Victor! Na miesto, kde sú tisícky vojakov s prístupom k nekonečnému množstvu rôznych zbaraní. Akú šancu majú dostať sa odtiaľ živí aj za pomoci nejakého hlúpeho prošotu?!“ vykríka som, začalo sa ma zmocňovať zúfalstvo.

Odvrátila som tvár a zložila som si hlavu do dlaní. Snažila som sa vymyslieť, čo mám robiť, pretože iba sedieť a čakať na to, ako to celé dopadne, mi pripadalo nereálne. Amicia mi strčila do ruky šálku s čajom, ktorú som odmietla, ale sestra sa nedala tak ľahko odbyť. Napokon som do seba dostala pár dúškov, aby mi konečne dala pokoj. Až keď sa mi zrazu začali zatvárať od únavy oči, došlo mi, že tam musela primiešať silné prášky na spanie.

Zobudila som sa až na druhý deň ráno. Asi pol hodinu som iba ležala na posteli a otupene zízala na šedý strop. Nemala som chuť vstať a začať sa správať normálne... ešte nie. Krátko pred obedom som sa konečne obliekla a namierila som si to rovno do tréningového centra. Nebola som hladná a chcela som byť niekde s prístupom ku zbraniam. Kým som kráčala chodbami hlbšie do podzemia, či už som to chcela alebo nie, myšlienky mi samovoľne zaleteli ku Galovi. Ako to mohol urobiť? Ako mohol tak hlúpo všetko hodiť za hlavu a utekať zachrániť Peetu iba kvôli nej?! Samozrejme, vedela som, že Katniss to od neho nežiadala, určite sa prihlásil ako dobrovoľník, ale to to robilo ešte horšie. A ona? Je naozaj taká sebecká, keď ho nechala ísť? Bola som si istá, že ju nikto neudržiaval v nevedomosti tak ako mňa, koniec-koncov ona vedela takmer vždy o všetkom, čo sa dialo, takže musela vedieť aj o tomto. Prečo ho nezastavila? Alebo jej na tom nezáležalo? Prečo... prečo sa jednoducho konečne niekam nevyparí? Bola som jediná, kto videl, že každý jeden človek v jej okolí trpí? Možno odo mňa nebolo fér takto ju súdiť, ale bolo mi to naozaj jedno. Katniss mala šťastie, že som sa s ňou po ceste dolu nestretla, pretože neviem, čo by som jej bola schopná v tej chvíli urobiť.

Čím bližšie som bola tréningovému centru, tým nahnevanejšia som bola. Na Gala, pretože bez slova odišiel na záchrannú misiu, aby riskoval život kvôli dievčaťu, ktoré toho nebolo hodné. Na Katniss, pretože každému iba ubližovala a hoci to nebol jej zámer, v tej chvíli som nebola ochotná vziať to na vedomie. Na Amiciu a Victora, pretože predo mnou tajili Galov odchod a zničili tak moju jedinú šancu pokúsiť sa odhovoriť ho od toho. Na vojnu, na Snowa, na Sídlo a celý svet, pretože kvôli nim sme boli všetci v smrteľnom nebezpečenstve a napokon znova na Katniss, pretože kvôli tomu hlúpemu triku s bobuľami, ktorý nemal nič znamenať, bola ona jediný človek, ktorý bol skutočne v bezpečí a nezaslúžila si to!

Rýchlo som preletela cez automatické dvere a nezastavila som sa, kým som nemala pred sebou ťažké boxerské vrece. Potrebovala som si tú zlosť niekde vybiť, ale nechcela som ublížiť ani Victorovi, ani žiadnemu inému trénerovi či regrútovi. Do vreca som búšila aspoň desať minút, než mi na plece dopadla niečia ruka.

„Zvoľni, vojačka!“

Bol to Victor. Prižmúrila som oči a zvrtla som sa k nemu. „Ešte som ani poriadne nezačala.“

Nadvihol na mňa obočie. „Takže si viac než pripravená na tréning?“ spýtal sa a hodil mi meč. Nezaváhala som ani na sekundu a akonáhle sa moje prsty obtočili okolo rúčky, zaútočila som na neho. Možno som nebola taká dobrá ako Victor – v skutočnosti boli moje schopnosti o dosť pozadu v provnaní s tými jeho -, ale zlosť, ktorú som v sebe už viac nebola ochotná dusiť, akékoľvek nedostatky nahradila. Odrážala som jeho výpady s pre mňa neobvyklou rýchlosťou a presnosťou a každý jeden som oplácala s ešte väčšou zúrivosťou, než ten predchádzajúci. Myslela som si, že mi to aspoň trochu pomôže, že to trochu uľaví mojej bolesti a zmierni hnev, ktorý som cítila. Mýlila som sa. Na konci boja, kedy mi Victor konečne vyrazil meč z ruky a ja som pred ním zostala bezradne stáť, som necítila žiadne zmiernenie iba únavu.

Zložila som sa na žinienku a lapala som po dychu. Ešte nikdy som nezažila taký intenzívny boj, ale na druhej strane nikdy som nebola taká nahnevaná a plná frustrácie.

„To bolo pôsobivé,“ ozvalo sa nado mnou.

Zaklonila som hlavu. Iba o meter ďalej stál akýsi vysoký chlapík v charakteristickej šedej uniforme Trinásteho obvodu. Matne som si spomenula, že som ho v tréningovom centre už prákrát videla, no nikdy som sa s ním nerozprávala.

„Ty ju trénuješ?“ opýtal sa a otočil sa k Victorovi.

„Áno, je to vojačka Olivierová z Dvanásteho obvodu.“

Prehliadol si ma od hlavy po päty, ako keby ma študoval. „Prečo sa ešte nezúčastnila vyššej fázy tréningu? Je dobrá a očividne má v sebe entuziazmus, ktorý na bojisku potrebujeme. Po pár dňoch intenzívneho tréningu s automatickými zbraňami bude pripravená na misiu,“ povedal a zahľadel sa mi do očí. „Čo na to povieš, vojačka Olivierová?“

Neviem, čo ma to posadlo, keď som bez rozmyslu vyhŕkla „dobre“. V prvom okamihu ma prepadla ohromná vlna paniky, ale v ďalšej sekunde som bola znova úplne pokojná. Muž prikývol.

„Zajtra začínaš, riaď sa pokynmi zo skenu.“ Potom sa zvrtol a odišiel. Keď sa za ním zatvorili automatické dvere, Victor ma chytil za ruku a zvrtol k sebe.

„Zbláznila si sa? Amicia ti to nikdy nedovolí!“

Vzplanula vo mne ďalšia vlna už tak dobre známeho hnevu. „Ona do toho nemá čo hovoriť,“ odsekla som, vytrhla som sa z jeho zovretia a zamierila si to k východu. Boj ma vyčerpal, ale keď som si prekvapene uvedomila, že som hladná, zmenila som smer a vošla som do takmer prázdnej jedálne. Čas obeda sa už takmer skončil, no ešte stále som mala niekoľko minút na to, aby som si uchmatla svoju porciu. Kým som pomaly jedla hustú zeleninovú polievku, do ktorej som si namáčala kúsok planého chleba, prisadla si ku mne Hazelle.

„Melia, ako ti je?“

Prekvapene som sa k nej otočila. Toto bolo prvý raz, čo ku mne prehovorila prvá. Náš prvý rozhovor vôbec sa odohral včera, keď som vtrhla do ich ubytovacej jednotky.

Prehltla som a pokrčila som plecami. „Fajn.“ Všimla som si, že jej deti si usporiadane sadli k vedľajšiemu prázdnemu stolu a čakali na svoju mamu.

„Musíš veriť, že bude v poriadku,“ potichu povedala.

Zamračila som sa, pohľad som zaborila do misky s polievkou. Nechcela som o tom hovoriť. Moje vlastné myšlienky boli dosť bolestivé, nepotrebovala som, aby mi niekto ďalší pridával viac bolesti tým, že mi to bude pripomínať. „Len viera nestačí, to ho neprivedie späť.“

„Ale čo iné nám zostane, ak nie viera?“

„Našťastie tu je niečo, na čo sa môžem upnúť.“ Vložila som si do úst kúsok chlepa a chvíľu som ho prežúvala, než som ho konečne prehltla. „Pôjdem do boja.“

Začula som, ako sa Hazelle zostra nadýchla. „Čo na to hovorí Amicia?“

Trhla som plecami. „Neviem, ešte som jej to nepovedala.“

Zmĺkla a ja som sa plne sústredila na jedenie. Aj prílišná pozornosť venovaná triviálnym aktivitám bola lepšia, než myslieť na Gala a na fakt, že možno práve v tejto chvíli ho chytili Mierotvorcovia a chystajú sa ho mučiť. Nešlo mi do hlavy, prečo tam Hazelle stále sedela aj napriek tomu, že náš rozhovor sa očividne skončil. Keď som dojedla, šla som odložiť tácku na miesto a pomaly som sa vracala späť k stolu. Nebola som si istá, čo odo mňa očakáva.

„Tak... uvidíme sa neskôr,“ neisto som zo seba dostala a zvrtla som sa na odchod.

„Bola si to ty, však?“ zastavila ma otázkou.

Zmätene som sa k nej otočila tvárou. „Čo som mala byť ja?“

„To jedlo – zajace, jablká, lesné jahody, divé moriaky alebo líšky -, ktoré som nachádzala aspoň trikrát do týždňa na vonkajšej parapete, keď boli Katniss s Peetom druhýkrát v aréne. Celú tú dobu som si lámala hlavu nad tým, kto to mohol byť a teraz si pripadám hlúpo, že mi to nedošlo skôr. Nikto iný, komu na nás záležalo, by nemal toľko odvahy ako ty.“

Ani jediným svalom na tvári som nedala na javo, že viem, o čom hovorí, ale mala som pocit, že moja ničnevraviaca póza je aj tak zbytočná.

„Lovila si pre nás, keď Gale pracoval v baniach.“ Nebola to otázka. „Nechápem, že som si nedala dva a dva dohromady už skôr. Tvoj otec predsa pochádzal z Druhého obvodu, takže ťa mal kto naučiť zaobchádzať so zbraňami.“

Zdalo sa mi zbytočné pokúšať sa popierať to. Dokonca ani Amicia nevedela, že tak často som chodila do lesa preto, aby som ulovila pre Galovu rodinu nejaké zvieratá a nazbierala ovocie. Vedela som, že práca v bani je úmorná, Gale mal voľný iba jeden deň v týždni, kedy mohol ísť do lesa a to na uživenie päťčlennej rodiny nebolo dosť. Mňa to nestálo veľa a keďže som ešte chodila do školy, pretože som od Gala o rok mladšia, mala som kopu voľného času. Vedela som, ako sa dostať do lesa a späť tak, aby ma nikto nezbadal - robila som to predsa roky -  a pomôcť im, hoci by nevedeli, že som to ja, mi pripadalo prirodzené.

„Nepovedzte to Galovi,“ prehovorila som napokon rezignovane.

„Prečo nie?“

„Lebo...“ Lebo som nechcela, aby sa dozvedel, aké silné citi k nemu v skutočnosti prechovávam, keď bolo očividné, že on miluje Katniss? Aby sa necítil byť mi zaviazaný? Možno oboje, naisto som však vedela, že nechcem, aby to vedel. „Chcem, aby to zostalo iba medzi nami dvomi, Gale o tom nemusí vedieť,“ pevne som povedala a vyšla som z jedálne.