9. kapitola

Obostrela ma úzkosť. Pocit, že sa vzdávam Gala, hoci som ho vlastne nikdy nemala, bol neznesiteľný. Dokonca ani fyzická bolesť tú emocionálnu nedokázala prehlušiť. Prešli štyri dni a Gale sa už pri mojej posteli neukázal: bolo jasné, že som ho nadobro odohnala. Najhoršie však na tom bolo, že celé dni, čo som ležala v nemocnici, som nemala nič lepšie na práci, než nad tým premýšľať a to ma doslova mučilo. Občasné návštevy boli chvíľkovým a slabým, no predsa len vítaným rozptýlením.

To som si vravela až do doby, než sa predo mnou zjavila Hazelle Hawthorneová. Dívala som sa na ňu s úprimným prekvapením. Nedokázala som si predstaviť jediný dôvod, prečo by ma prišla pozrieť a to aj napriek tomu, že si dovolím povedať, že ma mala celkom rada.

„Vyzeráš celkom dobre,“ povedala a odkiaľsi dotiahla k mojej posteli stoličku, na ktorú sa posadila.

„Robím, čo môžem.“

Na chvíľu medzi nami zavládlo ticho. Galova mama si ma pozorne premeriavala, až sa zdalo, že to viac nevydržala a vyhŕkla: „Gale sa trápi.“

Zamrkala som. Niečo takéto som fakt nečakala. Hoci veľmi nerada, horela som zvedavosťou a chcela som vedieť, čo sa stalo, ale mlčala som a nechala som ju, nech pokračuje sama. Nemusela som čakať dlho.

„Katniss mu zazlieva, že to bol on, kto prišiel s nápadom vyhodiť Orech do vzduchu. Myslí si, že je bezcitný.“

Chcela, aby som ju uistila, že nie je? Zabiť všetkých tých vojakov nebolo práve citlivé riešenie a ja som sa vlastne nikdy ani nezamýšľala, ako inak by sa to dalo vyriešiť. Ja som bola obyčajný vojak, nemala som takú právomoc, ktorá by vyžadovala, aby som nad tým premýšľala. Všetko, čo som robila, bolo plnenie rozkazov.

„Chcete, aby som vás ubezpečila, že urobil správnu vec?“ sucho som sa spýtala. Ten rozhovor ma znechucoval.

Hazelle potriasla hlavou. „Ja to nepotrebujem počuť, ale Gale áno. Viem, že je niekedy tvrdý, ale viem aj to, že by nikomu neublížil, ak by to nebolo nevyhnutné.“

Tým som si nebola úplne istá. Verila som, že Gale by neublížil nikomu, kto si to nezaslúži. Ale čo tí, ktorí si to zaslúžili? Bolo naozaj potrebné pozabíjať všetkých tých vojakov ukrývajúcich sa v kopci? Bolo to rýchle riešenie situácie, to áno, ale správne? Kto som však bola ja, aby som súdila jeho činy? Veď som takmer zastrelila Drozdajku!

„Chcete, aby som o tom ubezpečila jeho?“ zdráhavo som sa opýtala. Už teraz som vedela, že aj keby povedala áno, neurobila by som to. Nemienila som naprávať jeho vzťah s Katniss a nemienila som sa k nemu približovať.

Hazelle mi však neodpovedala priamo. „Mohlo by to pomôcť.“

„Prečo si myslíte, že by pomohlo, keby som mu to povedala ja?“

Prekvapene sa na mňa pozrela. „Záleží mu na tebe a váži si tvoju mienku.“

Mne to však nestačilo, nebolo to dosť.

„Myslím, že ste na zlej adrese,“ povedala som najmilšie, ako som vedela, stále mi však bolo na hlase počuť, ako nepríjemne som sa cítila.

Hazellin pohľad na mňa dopadol s prekvapujúcou intenzitou. „To nie je všetko,“ potichu povedala. „Trápi sa aj kvôli tebe.“

Ustrnula som. Neverila som, že by jej Gale povedal o tom bozku a už vôbec nie, že som to všetko videla a kvôli tomu som ho vyhodila z mojej izby. Ale čo iné by to mohlo byť?

„Nechápem prečo,“ zamumlala som.

„Povedal mi, že si na neho nahnevaná.“

Jej odpoveď ma prekvapila. „Nie som na neho nahnevaná.“ To bola pravda a aj nebola. Samozrejme, bola som nahnevaná, ale to bola iba malá časť toho, čo som cítila. To, že som ho poslala preč s tým tiež nemalo nič spoločné, iba sa konečne ozval môj pud sebazáchovy. Odmietala som ho nechať mi ďalej ubližovať, hoci to robil úplne nevedomky.

„Čo sa teda stalo?“

Pokrčila som plecami. „Rozhodla som sa, že je načase pohnúť sa ďalej. Chcem nájsť niekoho, kto by ma naozaj miloval a s Galom v blízkosti to nie je možné.“ Vedela som, že nebolo potrebné chodiť okolo horúcej kaše a situáciu zaobaľovať. Hazelle vedela, čo k jej synovi cítim, takže to nemalo cenu. Bolo vlastne osviežujúce hovoriť takto na rovinu.

Hazelle sa zatvárila zarazene, potom sa jej výraz zmenil na sklamanie. Bola smutná, videla som to na nej, ale čo čakala? Ako dlho si myslela, že to budem ešte znášať, kým konečne poviem dosť? „Chápem,“ odvetila a povzdychla si. „Ani ti to nemôžem vyčítať, iba je mi to ľúto.“

„Je to tak lepšie pre nás oboch.“

„Možno pre teba, ale nie pre Gala,“ protirečila mi.

Chvíľu som to zvažovala, ale potom som s tým prestala. Aj tak na tom nezáležalo. „Myslím, že je na čase, aby som začala myslieť viac na seba a robila to, čo je dobré pre mňa.“

Hazelle mi na to nič nepovedala, iba prikývla, vstala a rozlúčila sa so mnou. Keď odišla, cítila som sa prázdna. Nechcela som Galovi ubližovať, ale takto som ďalej žiť nemohla. Odpútať sa od neho bude bolestivé, to som vedela so stopercentnou istotou, ale bolo to správne rozhodnutie.

V nemocničnej časti som zostala ležať ešte pár dní. Súčasťou môjho vyzdravenia boli občasné krátke prechádzky po chodbe. Myslela som si, že ma jednoducho posadia do invalidného kresla, ale keď som zbadala v rukách jednej ošetrovateľky barle, polial ma studený pot. Nielenže som mala dieru v nohe, ale mala som postrelené aj plece. Ako chceli, aby som sa udržala na barlách, keď sa na nich musím podopierať rukami? Poranené miesta ma boleli už pri slabej námahe, nedokázala som si predstaviť, že by som zvládla barle.

Nanešťastie pre mňa moje protesty šli jedným uchom dnu a druhým von. Na začiatku bolo mučením iba sa dostať z postele, nieto ešte chodiť s pomocou barlí. Už po pár krkoch mi po tvári a chrbte stekal pot a celé telo sa mi triaslo od námahy a bolesti. Myslím, že vtedy som tie sestričky a doktora naozaj nenávidela. Nevidela som dôvod na takéto zaobcházanie, ale doktor ma neustále uisťoval, že čím skôr sa postavím na nohy, tým skôr si začne moje telo zvykať na záťaž a rýchlejšie sa uzdraví. Neverila som mu a podozrievala som ho zo sadistického potešenia z môjho utrpenia.

To všetko malo však aj svoju pozitívnu stránku. Cvičenie a prechádzky ma zamestnávali a bolesť ma rozptyľovala, takže som na Gala a na všetky tie hrôzy, ktoré sa stali v Druhom obvode, myslela iba minimálne. Horšie to bolo, keď mi podávali barle a prepúšťali ma z mojej nemocničnej izby. Najprv som nemohla robiť ani tie najjednoduchšie práce, takže všetko, na čo som sa zmohla, bolo civenie do steny a občasné brázdenie nekonečných chodieb. Mala som veľa voľného času a nič na práci, čo bola pre moju myseľ vražedná kombinácia.

Našťastie, Victor si moje zúfalstvo všimol a ponúkol mi niečo, čo som vo svojom stave nemohla odmietnuť. Dohliadala som na pár regrútov v tréningovom centre. Museli mať zo mňa naozaj radosť, keď som si sadla pri žinienku alebo na strelecké stanovište a poukazovala na všetko, čo robia zle. Nerobila som to pre vlastné potešenie, ale aby som im pomohola, hoci im sa to tak nemuselo javiť.

Onedlho sa Trinástkou ako hurikán prevalila správa o pripravovanej svadbe Annie a Finnicka. Vyzeralo to tak, že všetci sú touto udalosťou vzrušení a nikto neváhal pri výzdobe priložiť ruku k dielu. Ja - ako takmer invalid - som sa dištancovala. Nepoznala som ani Annie, ani Finnicka. Jediné, čo som o nich vedela, bolo to, že Finnick bol v Hrách o život a je do Annie zaľúbený. A že Annie je tak trochu šialená, pretože ju v Sídle mučili. Okrem toho som nemala náladu vytešovať sa zo šťastia, ktoré ja nikdy nebudem mať ani len na dosah ruky. Rozumela som však, prečo sú tým ostatní takí nadšení a svoje občasné sarkastické komentáre som si nechala pre seba.

V deň svadby som stála iba na okraji hlúčika všetkých pozvaných a z diaľky som pozorovala dianie. Nemala som záujem ísť bližšie - celá perepúť, ktorá tam nahrávala prošot s Finnickom, Annie a Katniss, ma znechucovala. Stála som tam v kúte jedine preto, že každé rozptýlenie rutiny bolo u mňa vítané.  

Netrvalo dlho a po obrade sa takmer celý Dvanásty obvod, ktorý bol prítomný rozšantil a začal zancovať. Začalo sa to tým, že Klzká Sae schmatla za ruku Gala a dotiahlo ho doprostred parketu. Ďalší hostia sa ponáhľali nasledovať ich príklad, vytvorili dva dlhé rady a pustili sa do tanca. Pohľadom som vyhľadala Katniss. Stála pri tanečnom parkete, usmievala sa a tlieskala do taktu. Keď sa zrazu kamsi vytratila a následne sa zjavila na parkete so setrou, zvrtla som sa a odišla do svojej izby.

Myslela som si, že budem mať chvíľu iba sama pre seba, ale také šťastie som nemala.

„Gale ťa neprišiel pozrieť odvtedy, čo si odišla z nemocnice,“ ozvala sa mi za chrbtom Amicia. Sadla som si na posteľ a obrátila som k nej hlavu.

„A? Nie je to jeho povinnosť.“

Sestra sa na mňa zvláštne pozrela. „Keď si bola v nemocnici, bál sa o teba. Myslela som si, že sa bude zaujímať, ako ti je.“

Pokrčila som plecami. „Nechodí asi preto, lebo som mu nepriamo povedala, aby to nerobil.“

Toto ju zaujalo. „Pohádali ste sa?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou, „iba som si konečne uvedomila, že to nikam nevedie. Je koniec, už nie sme priatelia.“

„Och,“ vyhŕkla, pristúpila ku mne a sadla si vedľa mňa. „To ma mrzí. Vedela som, že sa niečo deje. Stále vyzeráš tak smutne...“

Mrzí?! Amicia bola tá, ktorá mi už od začiatku vravela, aby som si nerobila nádeje. Ona bola tá, ktorá s tým priateľstvom nesúhlasila. „Prečo ťa to mrzí?“ vyštekla som. Nedokázala som zabrániť trpkosti, ktorá sa mi spolu so slovami valila z úst. „Ty si to chcela už od začiatku.“

Neušlo mi, ako previnilo sa zatvárila. „Ale iba pre tvoje dobro.“

Neveselo som sa usmiala. „A vidíš, ako dobre mi to robí.“

Amicia chvíľu mlčala, potom mi znova zopakovala, ako jej je to ľúto a nechala ma samu. Vedela som, že som sa k nej nesprávala férovo, ale nemohla som si pomôcť. Tá téma bola pre mňa priveľmi citlivá a nechcela som, aby sa v nej špárala a jatrila mi rany ešte viac. Chcela som, aby mi s tým dala pokoj.

Dni po svadbe ubiehali monotónne a pokojne. Od Victora som sa dozvedela, že Gale chodí každý deň trénovať, a tak som si to zariadila tak, aby som tam nikdy nebola vtedy, keď aj on. Vychádzalo mi to. Sotva som ho vídala a niekedy prešlo aj niekoľko dní a ja som sa s ním nestretla. Tieto dni boli dosť ponuré, ale nesťažovala som sa. Jedinými dvoma zdrojmi nejakej zábavy pre mňa boli tréningy, na ktoré som dohliadala a Magie.

Mala som voľno, sedela som v našej izbe a hrala som sa s Magie, keď niekto zaklopal na dvere. Vyškriabala som sa na nohy a išla som otvoriť dvere. Keď som na druhej strane zbadala tú modrovlasú príšeru, zaspätkovala som a takmer som spadla na zadok.

„Ahoj,“ napodiv milo ma pozdravila, „ja som Venia.“

Prezrela som si ju nie veľmi príjemným pohľadom. „Viem, kto si,“ vyhŕkla som. Členka Cinnovej bandy bola medzi nami všetkými taká neprehliadnuteľná, že v Trinástke nebol jediný človek, ktorý by nevedel, kto je. „Čo chceš?“

Načiahla ku mne ruku a podávala mi akúsi fľašku. Nevzala som ju od nej. „Čo je to?“

„To je na vlasy,“ trpezlivo vysvetľovala. Zdalo sa, ako keby si moje nepriateľstvo nevšimla. Alebo ho možno iba ignorovala - vedela som si predstaviť, že s týmto postojom sa stretla už veľa ráz, odkedy prišla do Trinásteho obvodu. „Cinna ti to posiela. Požiadala ho o to Katniss.“

Modrovlasá žena nemohla povedať nič, čo by ma ohromilo viac ako toto. „O čom to hovoríš? Prečo by niečo také Kaniss robila?“ chcela som vedieť, Venia sa však so mnou nemienila baviť dlhšie, než bolo nevyhnutné.

„To nie je moja vec, iba ti to mám odovzdať.“ Strčila mi do ruky fľaštičku, zvrtla sa a odišla. Bola som úplne zmätená.

Rozhodla som sa využiť prvú príležitosť, ktorá sa mi naskytne na to, aby som zistila, čo týmto zvláštnym darčekom Katniss sledovala. A tiež, aby som zistila, čo to vlastne bolo. Nedôverovala som tým čudákom zo Sídla natoľko, aby som si to len tak naliala na hlavu. V tej fľaši mohlo byť čokoľvek.

O dva dni neskôr som sama obedovala v jedálni a z diaľky som sledovala stôl, pri ktorom sedela Katniss. Jedlo, ktoré bolo na kuchyňu Trinásteho obvodu nezvyčajne dobré - mali sme dusenú hovädzinu, zemiaky, kvaku a cibuľu v hustom vývare -, ma občas rozptyľovalo, ale prevažne som sa sústretila na to, čo sa deje pri stole, ktorý som pozorovala. Katniss tam nesedela sama. Bol tam Finnick so svojou manželkou, Delly, ktorá bola z nášho obvodu a ktorú som dobre poznala už od detstva, Johanna s vyholenou hlavou a vedľa Drozdajky sedel Gale. Tá skupinka mi ešte väčšmi pripomínala, ako osamelo som sa cítila. Keď sa k nim zrazu priblížil Peeta, ktorého som nevidela už dobrých pár týždňov, a Johanna ho vyzvala, aby si k nim prisadol, stuhla som. Očakávala som, že sa strhne nejaká šarvátka.

„Dobrú chuť,“ počula som, ako mi niekto poprial a neochotne som odtrhla pohľad od stolu s Katniss a ostatnými. Nado mnou stál Paul.

Usmiala som sa. „Ďakujem,“ odvetila som. Keď som videla, že drží v rukách tácku plnú jedla, ukázala som na miesto vedľa seba. „Prisadneš si?“

Paul zdvorilo poďakoval a posadil sa. Chvíľu sme mlčky jedli a ja som opäť uprela pohľad pred seba na tú nezvyčajnú skupinku. Rozprávali sa a z výrazov Gala a Katniss som vedela, že im to nebolo veľmi príjemné, ale nedokázala som s nimi súcitiť.

„Nemala by si to robiť.“

Strhla som sa a otočila som sa k Paulovi. „Čo by som nemala robiť?“

„Sledovať ich takto, je to príliš očividné.“

Jeho slová ma zarazili a ja som sklopila pohľad. Cítila som sa zahanbene kvôli tomu, že si to všimol.

„Myslela si si, že o tebe a Galovi neviem?“ spýtal sa a ja som sčervenala ako paprika. Jedna vec bola baviť sa o tom s Amiciou a druhá rozprávať sa o mojej posadnutosti s Paulom. „Aj on to vie, Melia.“

„Čo?“ hrala som hlúpu.

„Vie, čo k nemu cítiš. Musí,“ povedal a to musela byť jedna z najväčších rán v mojom živote, aj keď som to už dobre vedela. Nikto to však doteraz nepovedal nahlas. Počuť to bolo strašné. Vedel, že ho milujem a bolo mu to jedno. Nuž, možno nebolo, ale nič to na veci nemenilo.

Prestalo mi chutiť, ale donútila som sa zjesť aj zvyšok obeda. Cítila som, že ma Paul pozoruje, ale nemala som potrebu mu na to niečo povedať a on sa nepokúsil pokračovať v debate. Čo som vôbec mohla povedať? Že má pravdu? Vedel to predsa.

Katniss s Galom sa zodvihli od ich stola a kráčali k východu. Ona vyzerala rozrušene a Gale utrápene. Rozosmutnilo ma to, ale nehodlala som si to veľmi pripúšťať. Nasledovala som ich príklad, ale keď som si uvedomila, že nútená podopierať sa barlami podnos neodnesiem, zastavila som sa. Paul ihneď postrehol, v čom je problém a povedal mi, že on ho odloží. Vďačne som sa na neho usmiala a zvrtla som sa. Dokrivkala som k chodbe, kde bývala Katniss práve vo chvíli, keď sa lúčila s Galom. Vystrčila som sa spoza rohu a pozorovala som ich. Chytil ju za ruku a povedal jej niečo, čo som nepočula a bola som si istá, že ani nechcem počuť. Potom ju pobozkal na líce a zvrtol sa na odchod. Ja som urobila to isté. Rozhodla som sa, že sa Katniss spýtam na tú fľašku od Cinnu inokedy.

Našťastie, podarilo sa mi na ňu naraziť už na druhý deň. Práve som sa pomaly vliekla do tréningového centra, keď sa zrazu zjavila vedľa mňa.

„Do centra?“ spýtala sa zo slušnosti. My dve sme sa nikdy príliš nerozprávali, ale poznali sme sa, takže sme sa podľa toho spoločensky správali.

„Hm,“ prikývla som. „Pred pár dňami bola za mnou tá zvláštna ženská zo Sídla. Tá s modrými vlasmi,“ nadhodila som. Nezapamätala som si, ako sa volá.

Katniss s mojím pomalým krivkaním zladila krok. „Venia?“

„Áno. Priniesla mi niečo na vlasy a povedala mi, že si o to požiadala Cinnu.“

„Gale ma poprosil, aby som sa opýtala Cinnu, či by sa niečo nedalo robiť s tvojimi vlasmi. Vraj sa mu tvoja sestra zmienila o tom, aká si bola nešťastná, keď si sa musela dať ostrihať. Ten prípravok by mal urýchliť ich rast.“

Vyvalila som sa ňu oči. Mala som chuť Amiciu zadusiť. A čo vôbec malo znamenať to, že ju o to Gale požiadal a ona ho poslúchla? Prečo to urobil?

Mlčala som. Nemienila som jej ďakovať, o jej pomoc ani o Galovu som sa neprosila.

„Gale je v posledných dňoch smutný,“ ozvala sa, keď som mlčala. Modlila som sa, aby sme sa už konečne dostali do tréningového centra a tento rozhovor sa skončil.

„Hm,“ neurčito som odvetila.

„Povedal, že ste sa v niečom nepohodli.“

Pozrela som sa na ňu, ale vzápätí som znova obrátila hlavu späť. „Nemyslím si, že je to tvoja vec,“ tvrdo som povedala. Ešte to by mi chýbalo, aby sa do toho vložila ona!

„Viem,“ súhlasila so mnou, „ale ani ty nevyzeráš najšťastnejšie. Keby si sa s ním porozprával a...“

„Nie je to tvoja vec,“ prerušila som ju a rázne som zopakovala. „A nevieš o čo ide. Myslíš si, že len preto že chceš, aby som to s ním urovnala, tak to urobím? Nie som ako ostatní!“

Zjavne som ju obrala o slová, pretože po mojom útočnom prehlásení zmĺkla a mlčala, až kým sme prišli do tréningového centra. Tam sa odo mňa bez slova odpojila a ja som si vydýchla. Bála som sa, že keby som s ňou pobudla dlhšie, nehľadiac na moje zranenia, vrhla by som sa na ňu.  

„Počul som, že si sa zhovárala s Katniss. A vraj si nebola príjemná.“

Zodvihla som hlavu od šitia. Deň predtým sa mi podarilo natrhnúť si rukáv, keď som sa veľmi nešikovne snažila jednému budúcemu vojakovi ukázať, ako má správne držať nôž, keď chce zaútočiť. S barlami som bola taká nemotorná, až sa mi takmer podarilo ublížiť si. Ten chalan sa na mne smial minimálne päť minút a nepomohli mi ani vražedné pohľady, ktoré som na neho vrhala.

„Čo chceš, Gale?“ unavene som sa spýtala. Mala som dlhý deň a rozhovor s ním nebola čerešnička na torte, ktorú by som ocenila. „Ak si mi prišiel vynadať za to, ako som sa k nej správala, môžeš si to ušetriť.“

„Neprišiel som kvôli tomu. To, ako sa k nej správaš, je tvoja vec.“

„Tak prečo si tu?“ Myslela som si, že pochopil, že s ním už nechcem tráviť čas.

Prestal podopierať dvere a vybral sa ku mne. Sadol si vedľa mňa na posteľ tak blízko, ako to bolo možné. Naše ruky a nohy sa dotýkali. „Chýbaš mi.“

Zvesila som hlavu. Prečo to musel robiť? „Prepáč, ale s tým nemôžem nič urobiť,“ zamrmlala som. Nemohla som mu povedať, že on mi chýba tak, až ma to fyzicky bolí.

„Prečo nemôže byť všetko tak ako predtým?“

Rozhodla som sa pre pravdu. Nemalo zmysel klamať mu alebo si niečo vymýšľať. „Pretože mi to ubližuje.“

„Medzi mnou a Katniss to nie je tak, ako si myslíš.“

Zodvihla som hlavu a civela som na neho. Myslel si, že som hlúpa? „To, že sa k nej správaš ako priateľ a že ju nenútiš vybrať si medzi vami, ešte neznamená, že ju nemiluješ! Viem, že áno a preto už viac nemôžem byť tvoja priateľka.“

„Nie je to tak!“ naliehal, ale ja som ho nepočúvala. Naozaj si myslel, že mu uverím, keď som mala všetky dôkazy, aké len môžem mať? Nemienila som tie klamstvá ďalej počúvať.

„Je koniec, Gale. Nechaj ma tak.“ Chcela som sa postaviť, ale nebolo to také jednoduché. Skôr, než som sa stihla vyškriabať na nohy, ma zastavil.

„Počkaj. Prišiel som ti niečo povedať.“

Vzdala som snahu postaviť sa z postele a zostala som sedieť. „Čo?“ zdráhavo som sa spýtala.

„Vieš, že trénujem v centre.“ Tázavo sa na mňa zahľadel, tak som prikývla. „Ak nemám nejaké neodkladné záležitosti, som tam každý deň.“

„Kam tým mieriš?“

„Nechcem urobiť rovnakú chybu ako predtým. Nechcem, aby si sa to dozvedela od druhých...“

Vyzeral nervózne, možno trochu neisto a vtedy mi to došlo. Vedela som, čo sa chystá povedať a nechcela som to počuť. Odložila som košeľu, ktorú som dovtedy zvierala v rukách a meravo som sa dívala pred seba. Túžila som si zakryť uši, aby som  ho nemusela počúvať, ale v konečnom dôsledku by som sa tomu aj tak nevyhla.

„Pôjdem s ostatnými do Sídla.“

Bolo to, akoby tie slová boli posledným klincom do mojej rakvy. Mala som pocit, že omdliem. Myslím, že som bola trochu v šoku, pretože som reagovala iba jediným slovom. „Dobre.“

Gale sa dotkol môjho pleca a donútil ma pozrieť sa na neho. Vyzeral znepokoje. „Si bledá.“

O tom som nepochybovala. Všetka farba mi zliezla z tváre v okamihu, ako mi povedal, že sa chystá na samovražednú misiu. Vedela som, že sa to stane. Gale mal bojovného ducha v povahe, ale tento raz som pochybovala, že to bolo o jeho charaktere. Katniss sa tam chystala tiež a ja som mala poruke iba jedno vysvetlenie jeho zámerov. Bolo mi nanič.

„Veľa šťastia,“ podarilo sa mi povedať a dúfala som, že to bude považovať za koniec nášho rozhovoru a odíde. Nemala som také šťastie.

„Viem, čo si myslíš.“

„Naozaj?“

Prikývol a tváril sa veľmi vážne - žiadny náznak úsmevu som v jeho tvári nenašla. Chytil ma za obe ruky a teplými dlaňami mi ich zohrieval. „Musím ísť, Mel,“ vysvetľoval. „Nie kvôli Katniss. Kvôli mojej mame a súrodencom, kvôli tebe, Amicii a Maggie... kvôli nám všetkým,“ naliehavo hovoril, ako keby sa ma zo všetkých síl snažil presvedčiť, že je to pravda. Alebo chcel presvedčiť seba.

„Dobre,“ hlesla som.

Samozrejme, neverila som mu.