8. kapitola

Prebrala ma bolesť. Chvíľu som iba ležala so zatvorenými očami a snažila som sa pochopiť, čo sa dialo. Zamrkala som, zažmúrila som do ostrých bielych svetiel a do nosa mi vrazil typický sterilný nemocničný pach. Pohla som hlavou. Do ruky som mala zabodnutú ihlu, cez ktorú mi prúdila do žíl nejaká tekutina. Vzhľadom na stav totálneho omráčenia som predpokladala, že to bol morfalín, ten zvykol mať na ľudí taký účinok. Zašmátrala som po obväze na stehne a ramene. Nechápala som, že som bola ešte nažive. Iste, moje zranenia nevyzneli až tak vážne, ale na fronte som mohla v prachu a špine ležať hodiny, než si niekto všimol, že som nažive. A to by už mohlo byť neskoro, pretože by som dostala infekciu, ktorá by sa mi rozšírila do celého organizmu.

Pokúsila som sa posadiť, ale všetko v mojom tele sa vzbúrilo. Keď sa mi nadvihol žalúdok, vzdala som to a radšej som zostala zízať do stropu. Iba pred pár chvíľami som bojovala po Paulovom boku, tým som si bola istá. Spomínala som si na boj, na Orech zdevastovaný lavínou, na Katniss odhadzujúcu svoj luk a bežiacu k zranenému nepriateľovi. Všetko sa pomaly vyjasňovalo - až na jednu, jedinú vec.Nemohla som si spomenúť na to, či som stisla spúšť alebo nie. Bola som to ja, kto zastrelil Katniss? Očakávala som, že budem niečim takým zhrozená, ale nebola som. Potom som si spomenula, že mi prúdi do tela určite nemalá dávka morfalínu, a emócie otupuje. To by mohlo vysvetliť moju absentujúcu reakciu a prázdnotu, ktorú som vo vnútri cítila.

Ležala som tam mlčky iba pár minút, než sa prudko rozhrnul záves a podišla ku mne ošetrovateľka. Naše pohľady sa stretli a keď videla, že som sa prebrala, oznámila mi, že ide zavolať doktora. Od neho som sa dozvedela, že ležím v nemocničnej izbe v Trinástom obvode, okrem toho mi však žiadne novinky nepriniesol. To, že ma postrelili do nohy a ramena som vedela aj bez neho.

„V Trinástom obvode?“ zopakovala som po ňom ako ozvena.

Prikývol.

Ako som sa tam dostala? Prečo som nebola v poľnej nemocnici v Druhom obvode? Čo som robila späť v podzemí?

„Ako som sa sem dostala?“ spýtala som sa nahlas, kým doktor kontroloval nejaké prístroje, na ktoré som bola napojená a ktoré vydávali tiché, upokojujúce zvuky.

„Dopravili vás sem na vznášadle spolu s Katniss Everdeenovou,“ odpovedal mi monotónnym hlasom a niečo si zapísal do papierov prichytených k tvrdým doskám.

Jeho odpoveď mi nedávala zmysel. Prečo by posielali obyčajného vojaka na vznášadle do Trinástky? A prečo by ma niekto ťahal na to isté vznášadlo ako Katniss a všetkých tých ohromne dôležitých veliteľov? Prečo ma jednoducho nepreviezli do poľnej nemocnice ako ostatných vojakov?

Tieto otázky mi vírili v hlave ako hurikán a začali spôsobovať obrovskú migrénu, ktorú som sa snažila ignorovať. Boli však veci, ktoré som chcela vedieť ešte zúfalejšie ako to, ako som sa dostala späť do Trinásteho obvodu.

„Katniss postrelili...“ zamumlala som a s búšiacim srdcom - a hlavou - som čakala, čo mi povie.

„Áno, ale prežila to. Guľka sa jej ani nedotkla. Cinna sa o to postaral.“ Cinna bol jeden z Katnissiných štylistov. To on jej navrhol kostým drozdajky, ktorý očividne nebol iba pre pózovanie pred kamerami „Má iba poudierané rebrá a roztrhnutú slezinu, nič vážne.“

To znamenalo, že som nebola vrah. Teda, minimálne ju som nezabila. Neznamenalo to však, že som nestrielala. Priala som si, aby som si mohla spomenúť.

„Ako sa cítite? Bolí to?“

To bola hlúpa otázka. „Postrelili ma, isteže ma to bolí.“

Doktor iba prikývol, mojim správaním sa nenechal vyviesť z rovnováhy. Asi som nebola jediný podráždený pacient, ktorého vo svojom živote ošetroval. „To je normálne. Začneme vám dávky morfalínu čo najskôr znižovať, pretože je silne návykový. Nechceme, aby ste si nevypestovali závislosť.“

To som celkom chápala a bola som za to vďačná. Mala som dosť problémov aj bez toho, aby som musela zápasiť so závislosťou. To radšej znesiem trochu bolesti.

„Rany po postrelení sa budú hojiť niekoľko týždňov a noha bude veľmi citlivá. Povedal by som, že s vašou kariérou vojačky je v tejto vojne koniec.“

Neviem, akú reakciu odo mňa čakal, ale zrejme sa mu nedostalo toho, čo predpokladal. Iba som na neho zostala pozerať a prikývla som na znak, že rozumiem. Vo vnútri ma však zaplavila úľava. Nechcela som sa vrátiť na front. Nikdy. Možno som sa spočiatku tvárila ako hrdinka, ale realita na mňa veľmi rýchlo dopadla silou nákladného auta. Vojna nie je ľudská, nie je to miesto pre nijakého človeka.

„Ako dlho som bola v bezvedomí?“ spýtala som sa.

„Tri dni. Pospite si, spánok je najlepšia medicína.“

Nemala som v úmysle spať, ale krátko po tom, čo doktor odišiel, ma zrazu prepadla únava. Mala som podozrenie, že mi počas toho, ako som si ho nevšímala, vpichol do hadičky niečo na spanie, ale vlastne som to uvítala. Snívalo sa mi o Dvanástke a o dňoch, keď bola Katniss s Peetom v Hrách a ja som mala Gala iba pre seba. Sedeli sme na lúke, jedli kyselé jablká a rozprávali sme sa. Bezpečne som vedela, že to bolo najkrajšie obdobie môjho života a pravdepodobne nič lepšie už nikdy nezažijem. Potom sa však obraz lúky zaliatej slnečnými lúčmi rozpadol a ja som stála zoči-voči Katniss. Bola neozbrojená, úplne bezbranná a ja som jej mierila pištoľou rovno do čela. Prosila ma, aby som nestrielala, ale nevšímala som si ju. Usmiala som sa, stisla som spúšť.

Zobudila som sa s trhnutím a v ušiach mi stále znel ohlušujúci výstrel. Bola som spotená a napriek klimatizácii, nevyhnutnej pre pobyt v podzemí, som úplne horela. Odhodila som tenkú prikrývku, ale keď som to urobila, zabolel ma snáď každý kúsoček tela. Podozrievala som sestričky, že mi už začali znižovať morfalín a začínala som prehodnocovať moje rozhodnutie, že radšej znesiem bolesť ako riskovať závislosť.

Nevedela som koľko je hodín, ale keď sa o pár minút neskôr zjavila pri mojej posteli sestrička s podnosom s jedlom, povedala mi, že je sedem večer. Pomohla mi posadiť sa, aby som sa mohla najesť a nechala ma samú. Dojedala som nevzhľadný a nie veľmi chutný kúsok chleba, keď som začula z chodby detský hlas. Okamžite som vedela, že je to Magie. Usmiala som sa, položila podnos na nočný stolík a čakala, až spolu s Amiciou vojdú do miesnosti.

Magie bola vo vytržení, keď ma uvidela. Okamžite sa ku mne rozbehla, Amicia jej pomohla vyliezť na moju posteľ a hodila sa mi do náručia. Nebolo to práve príjemné, pretože ma stále všetko hrozne bolelo, ale bola som ochotná to kvôli nej ignorovať.

„Už viac neodíď, Mel,“ prosila ma detským hláskom. Jej slová mi vohnali slzy do očí.

S Magie prilepenou na mojom boku ma objala Amicia. Kým ja som dokázala slzy potlačiť, jej sa to nepodarila a otvorene plakala.

„Tak som sa bála,“ mumlala mi do ucha. Tón jej hlasu mi lámal srdce. Keď sa odtiahla, zasmrkala a rýchlo si utierala mokré líca. „Keď mi povedali, že ťa priviezli späť a si zranená, skoro som dostala mŕtvicu.“

Nemyslím, že som sa niekedy cítila tak previnilo. Snažila som sa ignorovať bolestivé zvieranie v hrudi, ale bolo to ťažké. „Prepáč,“ úprimne som povedala. Ublížiť sestre bolo to posledné, čo som chcela.

Magie sa na mne zamrvila a ja som zasyčala od bolesti. Pri tom zvuku sa Amicia zatvárila, že sa jej už-už začína chytať panika. „Bolí ťa to?“ vyhŕkla, oči mala ako dva obrovské taniere. „Magie, zlez z nej, ešte nie je zdravá,“ prikázala jej.

„Ale ja chcem byť pli Melii,“ zaprotestovala Magie a zovrela mi ruku na znak toho, že sa odtiaľ nemieni pohnúť. Usmiala som sa.

Videla som, ako Amicia otvára ústa, aby ju donútila zísť z postele. „Nechaj ju tak,“ jemne som povedala, ešte stále s úsmevom na tvári. „Som v poriadku,“ uistila som ju.

Sestra nebola celkom presvedčená o tom, že to bol najlepší nápad, ale mne to bolo jedno. Dokázala som občasné bodnutie bolesti hodiť za hlavu, ak to znamenalo, že môžem byť pri Magie. Bola som celá bez seba z toho, že ich vôbec môžem vidieť a rozprávať sa s nimi. Ani som nedokázala spočítať, koľkokrát som si na bojisku pomyslela, že sú to posledné sekundy môjho života a svoju rodinu už nikdy neuvidím. Preto pre mňa nebolo veľkým obetovaním zniesť trochu bolesti, aby som mohla cítiť ich prítomnosť.

„Lekár mi povedal, že tvoje uzdravenie potrvá dlhšiu dobu - niekoľko týždňov.“

Prikývla som. „Späť sa už asi nevrátim,“ potvrdila som a jej viditeľne odľahlo. Neprekvapilo ma to, určite by som reagovala rovnako.

„To by som ti ani neradil,“ zareagoval na tú vetu mužský hlas, ktorý sa niesol celou miestnosťou ako hrmenie. Zodvihla som pohľad. Vedľa odhrnutého závesu stál v celej svojej impozantnej väzbe Victor a usmieval sa na mňa. Jeho úsmev bol však smutný, ako keby sa ním snažil zakryť veľké trápenie.

Zamrkala som, prekvapená, že som si ho tam nevšimla stáť skôr. Bolo však možné, že tam prišiel iba pred chvíľou. V každom prípade, bola som rada, že ho vidím. Opätovala som mu úsmev. „Ahoj, Victor. Ako sa máš?“

„Asi lepšie ako ty.“

Vystrúhala som na neho grimasu, ale nekomentovala som to. Koniec-koncov mal pravdu. Radšej som sa venovala Magie, ktorá mala neovládateľnú túžbu porozprávať mi všetko, čo robila, odkedy som odišla.

„V Dvojke ste urobili kus dobrej práce,“ z ničoho nič sa ozval a ja som zodvihla hlavu, aby som sa na neho pozrela. „A keby si to ešte náhodou nevedela, je naša. Dobyli sme ju.“

Nevedela som, čo som očakávala, že pocítim, ale absencia akýchkoľvek pocitov ma prekvapila. Vôbec som nezareagovala, ani som sa nepousmiala. Bolo mi úplne jedno, čo sa stalo s Druhým obvodom. Nemalo by byť - vedela som, že to asi nie je normálna reakcia -, ale bolo. Nechcela som o Dvojke ani počuť.

Potom mi napadlo, že Victor by mohol mať nejaký informácie, ktoré som potrebovala.

„Katniss postrelili,“ nadhodila som a vyzeral Victor zrazu vyzeral úprimne prekvapene.

„Áno, prežila to,“ povedal, čo už som vedela. Mňa však zaujímalo niečo celkom iné.

„Vie sa, kto to bol?“ Snažila som sa, aby mi nebolo na hlase nič poznať a zadlo sa, že sa mi to podarilo. Victora moja otázka nezarazila, nepozrel sa na mňa tým svojim pátravým pohľadom, takže som tú úzkosť, ktorú som tak intenzívne cítila, dobre ukryla. Nechcelo sa mi veriť, že som na to dokázala nazbierať dosť energie. A nedokázala som pochopiť, že mi to nebolo jedno.

Pokrútil hlavou. „Nie. Bol to niekto z vojakov, ktorí vystupovali z vlaku, ale nevieme, ktorý. Aj tak je to jedno.“

„Ako to vedia?“

„Podľa smeru, odkiaľ zaznel výstrel. Keď ju zasiahli, bolo na námestí úplné ticho, takže sa dalo zistiť, odkiaľ strieľali,“ vysvetlil.

Nemala som šajnu, ako mohol vedieť také podrobnosti. Rozprával sa s vojakmi, ktorí tam boli? Rozprával sa s nadriadenými? Rozprával sa s Paulom?

Paul!

Až teraz som si na neho spomenula. Pred očami som mala zrazu Amira, ktorého dostal ostrelovač. Takmer dostal aj mňa, ale mala som šťastie. S Amirom a Paulom som bola ubytovaná. Nebol môj priateľ, ale bol o niečo viac ako iba spolubojovník. Paul... ten bol môj priateľ a ja som nemala najmenšie tušenie, čo s ním je.

„Paul! Vieš, čo je s Paulom? Boli sme v rovnakej jednotke, spolu sme sa ukrývali...“ rýchlo som zo seba chrlila. Bola som taká hladná po informáciách, až som sa mimovoľne chcela v tom zúfalstve posadiť, ale zastavila ma vlastná bolesť. Amicia bola ihneď pri mne a donútila ma znova si ľahnúť a Magie zliezť z postele.

„Šššš, upokoj sa,“ tíšila ma, položila mi chladnú ruku na rozpálené líce, ale nevšímala som si ju. V tej chvíli bol môj pohľad zaborený do Victora.

„Žije,“ rýchlo povedal, aby nepredlžoval môj strach. To jediné slovo spôsobilo, že sa mi svaly okamžite uvoľnili a do očí sa mi vovalili slzy. Dovtedy som si neuvedomovala, ako veľmi mi na ňom záležalo - nie ako na vojakovi, ktorý mi kryje chrbát a môj život je na ňom sčasti závislý, ale ako na priateľovi.

„Je v Trinástke. Včera sem previezli vašu jednotku,“ dodal ešte a ja som prikývla.

„Aké sú straty?“

Jeho výraz sa nezmenil, ale vedela som, že sa mu o tom hovorí ťažko. Veľa z tých ľudí poznal osobne. „Polovica.“

Na jednej strane ma to šokovalo, ale na druhej strane som s tým počítala. Už na začiatku sme stratili niekoľko členov jednotky a to, že polovica z toho pekla vyviazla živá, vlastne nebolo až také zlé. Stále to však bolo príliš veľa mŕtvych ľudí, príliš veľa smrti. Chcela som vedieť, kto prežil, ale nechcela som pokračovať v tom rozhovore pred Magie, ktorá bola uvelebená v Amiciinom náručí a sledovala nás rozšírenými očami.

Victor zanedlho odišiel, pretože mal tréning, ale Amicia s Magie nezostali oveľa dlhšie. Zamrzelo ma to, ale bola pravda, že som bola hrozne vyčerpaná a začínal sa o mňa domáhať spánok. Nevedela som, či to bolo od bolesti alebo to spôsobil morfalín, ale ihneď ako som zatvorila oči, som zaspala.

Keď som sa zobudila, bola som dezorientovaná. Závesy okolo mojej postele boli zatiahnuté a ja som nemala tušenia, koľko môže byť hodín a ako dlho som spala. A6 keď mi zaškŕkalo v bruchu, uvedomila som si, aká hrozne hladná a smädná som. Chvíľu som iba ležala na posteli a zvažovala možnosť zavolať sestričku a požiadať ju o obed alebo o večeru... alebo aká časť dňa vlastne bola. Našťastie, pri každej posteli bolo zavedené núdzové tlačidlo, takže som sa nemusela chniapať z postele, čo by som asi aj tak nezvládla. Nevedela som si predstaviť, že by som sa na tú postrelenú nohu postavila. Nemusela som však urobiť jedno ani druhé, pretože sestrička sa predo mnou zjavila v tej istej chvíli, ako som sa načahovala za tlačidlom. Akoby mala telepatické schopnosti.

„Á, už ste hore. Zmeškali ste obed, určite ste hladná, vojačka Olivierová,“ povedala s jemným úsmevom na tvári. Iba som prikývla, nemala som náladu dlhé debaty; bola som hladná.

Okamžite odbehla a naspäť sa vrátila aj s podnosom s jedlom. Rozložila malé nožičky a postavila ho predo mňa. Menu bolo jednoduché. Pozostávalo z kapustovej polievky, misky s niečím, čo sa vzdialene podobalo na nejakú kašu - možno kukuričnú - a dvoch krajcov otrubového chleba. Zaklipkala som očami. V Trinástke sme nikdy nedostali viac ako jeden krajec chleba k jednému jedlu. Byť zavretá na ošetrovni s postrelenou nohou a ramenom, sa predsa len kvôli niečomu oplatilo.

Pustila som sa do toho, ako keby som nejedla veky a sestričku, ktorá zatiaľ kontrolovala prístroje, na ktoré som bola pripojená, som si nevšímala. Po chvíli bez slova odišla, ale ani to ma nijako nezaujímalo. Od jedla ma odtrhla až moja ďalšia návšteva v ten deň.

„Ak nespomalíš, udusíš sa.“

Zodvihla som pohľad a lyžica s kašou zostala visieť na polceste k ústam. V priestore, kde bol odhrnutý záves, stál Paul a usmieval sa na mňa. Zazubila som sa na neho a lyžicu som položila späť do misky.

„Nemyslela som si, že ma prídeš pozrieť.“

Nadvihol obočie. „Mám odísť?“ spýtal sa napoly vážne, napoly žartovne. Rýchlo som pokrútila hlavou.

„Nie. Iba som to nečakala.“ Na chvíľu som sa odmlčala a znova som sa pustila do jedla. „Ale som rada, že si tu,“ povedala som medzi hltmi.

Bolo zvláštne rozprávať sa zrazu niekde, kde sme sa nemuseli ukrývať pred vojakmi Sídla a ich rýchlymi smrtiacimi guľkami. Možno aj on nad tým premýšľal, pretože vyzeral zamyslene. Pomaly sa presunul ku mne a opatrne sa posadil na okraj postele. Keď som dojedla, vzal mi podnos a položil ho na stolík vedľa postele

„Vraj si pár týždňov vo výcvikovom centre nezatrénuješ.“

„Hm,“ pritakala som. „Hovoria, že postrelená noha a rameno sú dôvod na to, aby som sa musela vzdať trénovania s Victorom,“ povedala som a hrane som si odfŕkla.

Paul sa uškrnul a položil mi ruku na zdravú nohu. „Teraz si budeš iba šunky vyvaľovať a my ostatní budeme za teba makať. Vieš si to zariadiť!“

Nahlas som sa zasmiala. Bolo príjemné takto s ním o tom žartovať. S Amiciou som také niečo robiť nemohla, nikdy by tento druh humoru nepochopila. Keď sa však raz ocitnete v prvej línii, naučíte sa robiť si srandu z hrozných vecí, z vecí, ktoré by vám za iných okolností vtipné vôbec neprišli. A niekedy vám to zostane. 

„Paul,“ oslovila som ho, „ako som sa dostala na vznášadlo, ktoré sem odnieslo Katniss?“ spýtala som sa zrazu, úsmev sa mi z tváre vytratil. Toto bolo niečo, čo som potrebovala vedieť a nemala som potuchy, koho by som sa to spýtala. On by to však mohol vedieť, bol tam predsa.

Videla som, že aj jeho tá otázka obrala o všetku dobrú náladu. Kútiky úst mu poklesli a na čele sa mu vytvorila hlboká vráska, keď sa na mňa zamračil. „Ty to nevieš?“

Záporne som pokrútila hlavou. „Nie. Čo sa stalo?“

Paul pokrčil plecami a povzdychol si. „Asi je to pochopiteľné, myslím, že si bola v bezvedomí, keď ťa prenášali,“ zbytočne povedal, ale donútila som sa netlačiť na neho a trpezlivo čakať. „Videl som, ako ťa zasiahli,“ vysvetľoval. “Kričal som na teba a keď si nereagoval, rozbehol som sa k tebe. Nebolo to s tebou až také zlé, ale vedel som, že by mohlo byť. Uprostred najzúrivejšieho boja by sa o teba sotva poriadne postarali, nebol na to čas. Videl som však, že postrelili aj Katniss a tú by tam len tak nenechali.“

Takmer som nad tým prevrátila oči. Bolo jasné, že svätej Katniss sa nemohlo nič stať. To by nepripustili.

„V hlúčiku okolo nej som zazrel aj Gala, tak som za ním utekal a povedal mu, že ťa postrelili a že sa potrebuješ dostať do nemocnice do Trinástky. Zariadil, aby ťa vzali na vznášadle s Katniss.“

Bolo zvláštne, že som nedokázala cítiť žiadnu vďaku? Jediné, čo som cítila, bola trpkosť, pretože som pravdepodobne prežila iba vďaka tomu, že postrelili aj Katniss a Paul povedal Galovi, aby ma natlačil do jej vznášadla. Bolo to krásne ironické, a to najmä keď som si spomenula na to, že som to takmer bola ja, kto na ňu vystrelil.

„Hm, zdá sa, že som mala šťastie,“ ponuro som zamumlala. Paulov nechápavý výraz bol pochopiteľný; neočakávala som, že by mojej nálade porozumel.

„Vlastne si mala,“ pritakal mi neuvedomujúc si, že som to myslela ironicky. Viem, správala som sa hrozne nevďačne. Vinila som z toho morfalín, ale obaja sme vedeli, že toto som mala na triku iba ja. „Keby ťa neodniesli na vznášadle, mohla si dopadnúť veľmi zle. Len si pomysli na to, čo by sa stalo, keby so dostala infekciu. Mohla si prísť o nohu alebo ruku.“

Vedela som to a vlastne som aj pocítila osteň viny, ale rozhodla som sa ho ignorovať. Mala som toho dosť aj bez toho, aby som riešila to, ako ma gniavi moje vlastné svedomie. Tvrdohlavo som Paulovi odmietala odpovedať alebo s ním súhlasiť a radšej som mlčala. Neskôr on sám zmenil tému a chvíľu sme sa nenútene rozprávali. Bola som rada, že tam bol, aspoň ma rozptyľoval od mojich problémov - či už zdravotných alebo citových.

Ešte skôr ako sa sám pobral na odchod, pretože musel ísť do tréningového centra, sa z ničoho nič zjavil pred mojou posteľou človek, ktorého som vtedy chcela vidieť čo najmenej.

Gale.

Vôbec sa mi nepáčilo, ako sa mi rozbúšilo srdce.

Paul sa s Galom pozdravil, vymenili si zopár slov, a potom sa so mnou rozlúčil. Keď odišiel, rozhostilo sa medzi nami ticho. Bolo to veľmi zvláštne. Ja som vedela, prečo nemám zájem s ním hovoriť - ešte som mala v živej pamäti, ako vystrájal v lese v Druhom obvode s Katniss - ale o dôvode jeho mlčanlivosti som nemala potuchy. Podobne ako Paul pred ním aj on si sadol na kraj mojej postele.

Zamračila som sa. Nechcela som ho mať tak blízko.

„Ako ti je?“

Pokrčila som plecami. „Ako niekomu, komu prehnali telom dve guľky,“ sucho som povedala. Nechcela som byť nepríjemná, ale ťažko som v sebe hľadala trpezlivosť na to, aby som sa správala milo.

Gale sa však zrazu ku mne naklonil a vrhol sa na mňa. Bola som taká prekvapená, že som pár sekúnd jeho objatie nebola schopná opätovať, ale keď som sa spamätala, obtočila som okolo neho ramená. Bolo to nepopísateľné. Po tom, čo som zažila tam vonku, po tom neustálom pocite ohrozenia a strachu, bolo fantastické cítiť sa znova v bezpečí - čo bolo presne to, čo som cítila, keď ma Gale objímal.

„Tak som sa o teba bál,“ zamumlal mi do vlasov, a to ma úplne prebralo.

Odtiahla som sa od neho. Nemohla som si dovoliť prilipnúť na ňom ešte viac, než som už bola, hoci som naozaj veľmi pochybovala, že sa to vôbec dá. Musela som pomyslieť na to, ako sa bozkával s Katniss a vôbec sa neobťažoval ma vyhľadať, keď bol v Druhom obvode. Trochu to pomohlo a bolo o niečo ľahšie nenechať sa zlákať jeho vôňou a milými slovami. A tiež to bolelo.

Možno ho prekvapilo, ako rýchlo som jeho objatie prerušila, ale nekomentoval to. Miesto toho si odkašľal a stisol mi ruku. Chcela som ju od neho odtiahnuť, ale vedela som, že by to vyzeralo podozrivo. Jeho dlaň bola trochu tvrdá a teplá a hrozne ma štvalo, aká príjemná bola.

„Keď som ťa tam videl ležať celú zakrvavenú, myslel som si, že sa z toho nedostaneš. Vyzeralo to oveľa vážnejšie, než to v skutočnosti je.“

Nevedela som, čo mu mám na to odpovedať. Nadvihla som kútik v pokuse o poloúsmev, ale nepodarilo sa mi to. „Vraj si ma prepašoval na vznášadlo. Ďakujem,“ prinútila som sa povedať. Ako som sa už zmienila, nebola som vďačná. Bola som tvrdohlavá, iracionálna a zranená - nemala som chuť správať sa rozumne.

„Nemohol som ťa tam predsa nechať,“ povedal, ako keby to malo byť každému úplne jasné.

Samozrejme. Určite by mu zlomilo srdce, keby som tam zomrela. Cha! Mala som v ústach takú trpkú chuť, až sa mi skoro zdvihol žalúdok. Nebolo to odo mňa celkom fér, pretože som vedela, že ako kamarátku ma mal rád, iba som to nedokázala prežuť.

„Katniss je v poriadku,“ povedal zrazu, ako keby ma to čo i len najmenej zaujímalo. „Má iba pomliaždenú slezinu a narazené rebrá.“

Stisla som pery a zaťala čeľusť. „To je skvelé,“ zamumlala som. Nemohla som tomu uveriť. Prešlo sotva päť minút, odkedy sa tam objavil a on už má potrebu hovoriť o Katniss. Nechcela som ho počúvať, no jednu vec som od neho chcela vedieť. „Nevedela som, že si sa chystal do Druhého obvodu. Nič si mi predtým nepovedal. Prekvapilo ma, keď som zistila, že si tam.“

Zamračil sa na mňa. „Vedela si to?“ prekvapene sa spýtal a ja som prikývla. „Ako?“

„Medzi vojakmi sa rýchlo rozchýrilo, že dorazila Katniss spolu s najlepšími stratégmi. Vedela som, že tam nemôžeš chýbať - si príliš bystrý, aby ťa z niečoho takého vynechali,“ popravde som povedala. Jeho reakcia bol jemný, takmer nežný úsmev, ale nedovolila som, aby ma to rozptýlilo alebo obmäkčilo. Vedela som, čo musím urobiť.

„Okrem toho,“ pokračovala som, „raz som ťa uvidela v lese neďaleko jednej z osád.“ Všimla som si, ako stuhol, pretože som ho pozorne sledovala.

„Kedy?“

Pokrčila som plecami. „Neviem presne v ktorý deň to bolo. Prechádzala som sa po lese, keď som začula dva hlasy. Najprv som si myslela, že sú to Mierotvorcovia, ale potom som zbadala teba.“ Nepovedala som mu, že som videla aj Katniss, ale vedel to, a to som sa ani nemusela dívať na jeho výraz, aby som to zistila. Jasne som povedala, že som počula dva hlasy. Keby tam bol vtedy sám, prišla by som k nemu a on to vedel.

„Mohla si sa k nám pridať,“ potichu povedal a vyhol sa môjmu pohľadu.

Vykrivila som ústa. „Bol si zaneprázdnený.“ Ak by doteraz pochyboval, že som ho tam videla bozkávať sa s ňou, po tejto vete by to vedel určite.

„Mel, ja...“ začal, ale jeho hlas sa rýchlo vytratil. Pozerala som sa na jeho sklonenú hlavu - ešte stále sa mi nepozrel do očí - a čakala som, ako bude pokračovať. Náhle som sa však pýtala sama seba, čo to robím. Naozaj chcem počuť akúkoľvek výhovorku, ktorú si narýchlo vymyslí? Chcem počuť jeho vysvetlenie? Nie! A nechápala som, prečo mal vôbec potrebu niečo mi vysvetľovať.

„Som unavená, pôjdem si pospať,“ vyhŕkla som. „Odnesieš ten podnos, keď pôjdeš preč?“ Vlastne som mu nepriamo povedala, aby vypadol.

Gale konečne zodvihol hlavu a s pohľadom na mojej tvári prikývol. Zarazilo ma, koľko smútku a ublíženia sa odrážalo v jeho črtách, ale nepripisovala som tomu nijaký význam. Bolo na čase prestať snívať a postaviť sa realite čelom. Chcel Katniss, nie mňa.

Keď odišiel, zosunula som sa na posteli do vodorovnej polohy. Akonáhle som položila hlavu na vankúš, bola som prekvapená, ako rýchlo sa mi zatvorili oči. Možno som neklamala, keď som mu povedala, že som unavená. Zaspala som veľmi rýchlo, čo som opäť pripisovala účinkom morfalínu.

Z nepríjemnej nočnej mory som sa prebrala s pocitom, že ma niekto pozoruje. Niečie ruky zvierali v dlaniach moju ruku a tichom sa ozýval chrapľavý šepot.

„Už je dobre, Mel, si v bezpečí.“

Spoznala som Galov hlas. Ihneď som chcela otvoriť oči, ale potom som sa zarazila. Nechcela som sa s ním znova rozprávať a chcela som vedieť, čo bude hovoriť, keď si myslí, že spím a nepočujem ho. Sklamal ma však, pretože okrem zopár podobne ladených uistení, mlčal. Iba tam sedel, držal ma za ruku a občas ma pohladil po vlasoch alebo po tvári. Neviem, ako dlho tam sedel, ale zdalo sa mi, ako keby prešla večnosť, kým sa konečne postavil a odišiel z miestnoti. Avšak skôr ako to urobil, som zacítila na čele jeho pery a takmer som vyskočila z kože.

„Nikto ti viac neublíži, postarám sa o to,“ zašepkal a odišiel. Počkala som chvíľu a až potom som sa odhodlala pohnúť viečkami. Oči naplnené slzami som mlčky upierala na biely strop.