7. kapitola

Mali sme zaútočiť na Orech, hniezdo Druhého obvodu. Nikto nevedel, o čo veliteľstvu ide; vojaci k Orechu nechodili, bolo to príliš nebezpečné. Kohokoľvek, kto sa dostal k tej mase hliny a skál príliš blízko, nepriatelia v podzemí nemilostrdne uškvarili na popol alebo zostrelili. V tom horšom prípade vymysleli rafinovanejší spôsob zabíjania. Ten trval oveľa dlhšie a sprevádzalo ho utrpenie. Bolo celkom pochopiteľné, že sme voči tomuto rozkazu prechovávali nedôveru, ba dokonca odpor, no vzpierať sa nebolo možné. Neusposlúchnuť rozkaz veliaceho dôstojníka sa v Trinástom obvode rovnalo rozsudku smrti.

Keď sme si s Amirom a Paulom vzadu na dvore čistili zbrane, panovalo medzi nami napäté ticho. Všetci sme mysleli na nadchádzajúce hodiny, ktoré budú najťažšie v našom živote a dosť pravdepodobne aj posledné. Moje mlčanie malo však aj iný dôvod než strachnaháňajúce rozhodnutie poslať našu jednotku k Orechu. Už odvtedy, čo som sa vybrala do lesa na lov a videla som Gala s Katniss, som sotva prehovorila viac než pár slov. Paul si to, samozrejme, všimol, no neskôr to začal pripisovať môjmu strachu z nadchádzajúcej misie. Nemýlil sa, bála som sa, ale kvôli tomu som nebola taká skľúčená. Pravý dôvod bol oveľa ľudskejší a normálnejší – mala som zlomené srdce. O tomto slovnom výraze som nikdy príliš nefilozofovala, lebo som na to nemala žiaden dôvod, no čas od času mi preletelo mysľou, ako absurdne to znie. Srdce sa predsa nemôže prelomiť napoly. Bol to fakt, s ktorým som bola plne stotožnená... až donedávna. Bolo by príliš detinské, príliš patetické povedať, že po tom, čo som videla, ako sa Gale v lese bez rozpakov bozkával s Katniss, som sa skutočne cítila, ako keby bolo moje srdce mŕtve? Nie ako keby sa zlomilo napoly, ale ako keby bolo rozdrvené na tisíce drobných kúskov, ktoré nebola šanca zozbierať a zlepiť ich späť dohromady. Raz som od mamy počula, ako hovorí, že zlomené srdce je rovnako nebezpečné ako infarkt. Sedela som tam hore na konári, opretá o pevný drsný kmeň stromu a pravidelné bolestivé sťahy tých drobných čiastočiek sa mi zarývali do svalov. V tej chvíli som bola ochotná tomu uveriť.

Zavčas ráno, keď sme v napätí očakávali, kedy nás zavolajú do boja, na to však nebolo vhodné myslieť. Naša jednotka po nás na nákladných autách prišla okolo deviatej. Dopravili sme sa k jednému z hlavných stanov veliteľstva a boli sme okamžite vyslaní na najkritickejšie miesta zrujnovaného mesta, kde sa vojaci Sídla snažili zatlačiť rebelov do úzadia. O pláne, ktorý sa týkal dobytia Orecha, nepadlo ani jedno slovo. Všetci sme boli nedostatkom informácií mierne vyvedení z miery, ale nebolo na nás, aby sme hodnotili praktiky veliteľov.

Keď sme už boli v teréne, bolo jasné, že sa niečo chystá. Rebeli, ako keby tušili dôležitosť nadchádzajúcich hodín, bojovali tvrdšie a zúrivejšie než doposiaľ. Vďaka tomu sa nám podarilo vojakov zatlačiť o jeden blok bližšie k Orechu, ale tým sa nič nekončilo, iba všetko to šialenstvo začínalo. Pomaly sme sa presúvali ulicami, plýžili sa a striehli na nepriateľov už niekoľko hodín a hliadka, ktorá nás mala vystriedať neprichádzala. Rutina šesťhodinových intervalov sa porušila, už sme boli na bojisku viac ako sedem hodín. Nerozumela som tomu. K nikomu z nás sa nedostali informácie, že by sa počet našich vojakov rapídne znížil. Takéto veľké straty sme predsa neutrpeli.

Prekľučkovala pomedzi obrovské kusy z tehál a betónu, ktoré sa odštiepili z okolitých budov a skončili na ulici, k veliteľke Wynovej. Paul a Amirom mi boli za pätami. Počas dní, kedy sme boli nútení zdieľať rovnaký príbytok, sa z nás stali celkom dobrí priatelia.

„Veliteľka,“ oslovila som Wynovú. „Prečo nás ešte neprišli vystriedať?“

Wynová na mňa zazrela a rozmrzeným tónom zamrmlala odpoveď. Ani ona nevedela, čo sa deje. Nevedela ani o pláne na dobytie Orecha. Nikto jej nič nepovedal a ju to očividne štvalo rovnako ako nás.

Poslala nás všetkých troch späť na svoje stanoviská a my sme mlčky poslúchli. Kým sme sa dostali na svoje miesta, videla som, ako pehatý červenovlasý rebel, ktorý stál iba dva metre odo mňa, z ničoho nič padol k zemi. Niekto vykríkol jeho meno, no hlas bol v polovici nemilosrdne utnutý. Ihneď som vedela, že aj on je mŕtvy, ani som si to nepotrebovala ísť preveriť. Rozbehla som sa k najbližšiemu potenciálnemu úkrytu, ktorý som zahliadla. Našťastie, dohasínajúce obrnené vozidlo stálo asi iba tri metre odo mňa a v skutočnosti som k nemu ani nebežala, iba som spravila dva rýchle kroky, odrazila sa a tvrdo som dopadla do bezpečia. Kvokla som si za mohutnú masu železa a pritisla som sa k obrovskému kolesu tak tesne, až som si bola istá, že budem mať na lícach odtlačky.

Vedela som, že tých dvoch dostal sniper, len som nevedela, kde bol. Rozhliadla som sa. Paul s Amirom sa držali tesne pri mne, ale teraz som ich nikde nevidela. Srdce mi búšilo. Čo ak dostal aj ich? Nemusela som to vôbec postrehnúť, pretože v tom zúrivom hluku samopalov a bômb, bol jeden presný, smrteľný výstrel zanedbateľný. Pomaly som vykukla spoza vozidla, aby som zmapovala situáciu a takmer som prišla o hlavu. Rýchlo som sa stiahla, guľka sa odrazila od železného povrchu a mne sa rozzvonilo v ušiach. Omráčene som sa oprela a znova som sa poobzerala okolo seba. Premýšľala som, či mám odvahu znova sa vystrčiť a pokúsiť sa násť sniperovu polohu, keď som kútikom ľavého oka zachytila, nejaký pohyb. Okamžite som sa tam otočila s namiereným samopaľom, ale bol to iba Paul. Skrýval sa za obrovskou budovou a mával na mňa. Hneď, ako som sa na neho pozrela, mi na ňom niečo nesedelo. Potom mi to došlo. Tvár nemal pokrytú iba príležitostnými šmuhami od prachu a hliny, ale aj čiastočkami čerstvej krvi. Okamžite som spanikárila, no nevyzeral, že je zranený.

Keď videl, že som ho zbadala, začal horúčkovito gestikulovať a niečo na mňa kričal, ale rinčanie v ušiach neprestávalo, takže som ho vôbec nepočula. Inštinktívne som sa však pozrela tam, kam ukazoval. Ľahla som si na brucho, trocha sa vychýlila z bezpečia môjho úkrytu a vtedy som ho uvidela. Sniper zo Sídla nestál na streche, ako som očakávala. Dostal sa do budovi a teraz na nás mieril z jedného z rozbitých okien. Uvedomila som si, že je príliš ďaleko na to, aby som ho trafila. Mala som iba samopal, nie pušku, s ktorou by som ho dala dole aj o polnoci. Mohla som to skúsiť, ale šanca, že by som ho trafila bola malá a plytvať nábojmi nebolo veľmi múdre.   

Ostala som tam uväznená. Pokúsiť sa dostať sa k Paulovi by bolo šialené. Zostrelil by ma a ani by som nestihla spraviť druhý krok. Keď mi konečne prestalo zvoniť v usiaš, stačila som malý gombík na vysielačke v uchu.

„Paul, je príliš ďaleko, nezostrelím ho. Musia sem poslať niekoho s puškou.“ Paul mi na diaľku prikývol, ale vlastne to nebolo určené iba jemu. Počula ma celá jednotka vrátane Wynovej. Bola som si istá, že niekoho zoženie, ale dovtedy som sa zo svojho miesta nemohla ani pohnúť.

„Si zrenený?“

„To nie je moja krv,“ stroho odvetil a ja som ho na diaľku prepaľovala pohľadom.

„Kto?“

„Amir.“ Zatvorila som oči a oprela hlavu o auto. Amir. Akosi som to očakávala, pretože ak na Paula vystrekla krv, ten človek musel stáť veľmi blízko neho. Bolo zvláštne uvedomovať si, že som to pokojne mohla byť aj ja, ale sniper si, ktovie prečo, vybral Amira.

Čupela som tam na zemi, striehla a čakala, kým sa objaví niekto s ostreľovacou puškou. Nemala som čo robiť a možno preto sa mi myšlienky rozutekali úplne nesprávnym smerom. Nemohla som sa ubrániť pomysleniu na Gala. Kde je? Je v poriadku? Bojuje alebo spolu s ostatnými stratégmi stále plánuje, ako dobyť Orech? Neskončí podobne ako Amir? Je s Katniss?

Zhlboka som sa nadýchla, keď ma zaplavila zmes strachu a smútku. Toto bolo to posledné, čo by mi malo teraz zamestnávať myseľ. Takéto chyby v koncentrácii sa vo vojne trestajú smrťou. Znova som si ľahla na brucho a mierne vystrčila hlavu. Možno som nemala veľkú šancu dostať ho, ale chcela som to skúsiť aspoň raz. Vedela som, že ak netrafím, pravdepodobne si všimne, odkiaľ na neho mierim a druhýkrát to už skúsiť nebudem môcť. Oprela som pažbu samopalu o asfalt a nadvihla hlaveň. Mierila som aspoň dve minúty, než som sa odhodlala k akcii, no než môj prst stihol vyvinúť na spúšť tlak, sniper v okne sa zapotácal a zmizol mi z dohľadu.

„Čo, do pekla...?“ zamrmlala som a posadila som sa.

„Objekt zneškodnený,“ ozvalo sa mi zrazu v uchu. Ten hlas patril Wynovej, to som vedela rozoznať. „Opakujem, objekt zneškodnený.“ Zmätene som sa poobzerala okolo seba a trvalo mi hodnú chvíľu, než som nadriadenú našla krčiť sa za akousi masou kamenia.

Vzduch bol čistý, žiadny ostreľovač na nás viac nestriehol a moje prvé kroky smerovali k Paulovi. Iba o dva metre od neho ležalo na zemi telo. Vedela som, že to bol Amir, aj keď ležal tvárou k zemi a nemohla som mu vidieť do tváre. Podišla som k Paulovi, ale zrazu som nemala potuchy, čo povedať. Iba som sa na neho mlčky pozrela a on mi rovnako mlčky pohľad opätoval. Chvíľu sme tak zotrvali, než sa nám v ušiach rozozvučal ostrý hlas našej veliteľky.

„Pohnite zadkami, než vás niekto zabije,“ nariadila nám a my sme ju automaticky poslúchli.

Bol už večer, keď nás odvolali k Orechu. Bojovali sme celý deň a všetci vrátane Wynovej sme boli hrozne vyčerpaní, ale proti rozkazom sa nedalo namietať. Previezli sme sa k stanovišťu a až tam sme sa dozvedeli, čo sa vlastne dialo. Stratégovia vymysleli plán. Chceli vojakov ukrývajúcich sa v Orechu vyhnať von umelo vytvorenou lavínou. Nevedela som, čo si o tom myslieť. Bola som unavená a toto pre mňa znamenalo iba viac nepriateľov, s ktorými budem musieť bojovať. Ani na sekundu mi totiž nezišlo na um, že by sa vzdali bez boja.

Všetky jednotky sa stiahli do bezpečnej vzdialenosti, odkiaľ sme pozorovali začínajúcu sa akciu. Velitelia v Orechu si naše vznášadlá spočiatku nevšímali, nikdy predtým im nespôsobili viac škody. Po dvoch vlnách bombardovania vo vyšších častiach pohoria lietajúce stroje konečne upútali ich pozornosť. No kým spustili paľbu z protilietadlových zbraní, bolo už neskoro.

Len čo sa lavíny spustili, vymkli sa spod kontroly. Horské úbočia sú prirodzene nestabilné, no po oslabení výbuchmi to takmer vyzeralo, akoby sa roztekali. Pred očami sa nám rozpadávali celé kusy Orecha, strhnutý materiál zahladzoval známky prítomnosti ľudí. Mlčky sme hľadeli a pripadali sme si drobní a bezvýznamní. Kamenné vlny sa s burcaním valili dolu svahom a pochovávali vstupné brány pod tonami skál a zeminy. Oblohu zahalili kúdoly prachu a trosiek. Orech sa menil na hrobku. 

Predstavila som si, aké peklo sa muselo diať vnútri. Kvíliace sirény, svetlá blikajúce v tme, výkriky hrôzy, uväznení ľudia zakopávajúci jeden o druhého v úsilí nájsť si cestu von. Sťažka som prehltla, keď sa ma zmocnila vlna smútku, no ľutovať som ich nedokázala. Nie po tom, čo mi sniper takmer odstrelil hlavu a chladnokrvne zavraždil Amira rovno pred Paulovými očami. Nie po tom, čo pozabíjali stovky nevinných ľudí.

Nemohla som sa tam viac dívať. Samopal, moju predĺženú ruku, som si pritisla bližšie k telu a odvrátila som pohľad, ktorý mi následne padol na osobu stojacu na streche súdnej budovi. Najprv som si neuvedomila, kto to je, no, akonáhle som spoznala kostým drozdajky, nemala som viac pochybností. Stála tam však iba pár sekúnd, a potom sa zvrtla a zmizla mi z dohľadu. Pátrala som po Galovi, ale nikde som ho nevidela. Nechcela som si dovoliť, aby ma to ovplyvnilo, ale zovretie srdca som ťažko mohla ovládnuť vôľou.

Akonáhle lavína ustala, nastal chaos. Mierotvorcovia sa rozzúrili, snažili sa dostať k svojim druhom a vyslobodiť ich. Prišli ďalšie posily, aby nám pomohli potlačiť zvýšenú aktivitu nepriateľov. Paul sa odo mňa nepohol na viac ako tri metre a navzájom sme si kryli chrbát. Amir bol už mŕtvy a akoby sme obaja cítili, že teraz máme iba jeden druhého a musíme sa navzájom za každú cenu chrániť.

Boj bol vyčerpávajúci a napokon padla noc. Hoci som bola takmer polomŕtva únavou, adrenalín, ktorý mi koloval v žilách, ma udržoval v bdelom a relatívne koncentrovanom stave.

„Pozor!“ náhle som vykríkla, keď som kútikom oka zbadala, že sa k Paulovi prebojoval Mierotvorca a namieril na neho samopal. Okamžite som do Paula sotila, aby mi šiel z cesty a dvoma ranami do hrude som vojaka zneškodnila. Okamžite po nás však začali strieľať ďalší. Prikrčili sme sa, opätovali paľbu a Paul ma zavliekol do nenápadného výklenku napoly zrujnovanej budovy, z ktorej sa napokon vykľuli vchodové dvere. Zapadli sme dnu, opreli sa o špinavú rozpadávajúcu sa stenu a nahlas sme dychčali. Zviezla som sa na zadok, pritisla si k sebe zbraň a položila som čelo na kolená.

„Už nemôžem,“ vykríkla som so slzami na krajíčku. Nebol to samotný boj, ktorý ma tak strašne ubíjal. Bola to jeho dĺžka. Boli sme v akcii nonstop už viac ako dvanásť hodín, čo by bolo pre mňa iba pred pár dňami úplne nepredstaviteľné.

Ruky a nohy sa mi od námahy chveli. Bála som sa, že sa už nepostavím a ak sa aj postavím, určite to nebude mať dlhé trvanie. Držať zbraň v palebnej pozícii boli pre mňa muky, svaly na rukách mi horeli, len čo som vyvinula slabý náznak pohybu.

Paul na môj nárek nereagoval. Miesto toho si tiež sadol a pozrel sa na mňa s tvrdým výrazom na tvári. „Musíme sa vrátiť späť. Nemôžeme sa tu schovávať.“

Urazene som na neho zazrela. „To som ani nemala v úmysle. Len vravím, že som strašne unavená.“

Prikývol. „Veď aj ja.“

„Ako dlho to ešte bude trvať?“

Pokrčil plecami. „Lavína bola masívna, ale železničný tunel zostal neporušený. Niektorí z nich sa pravdepodobne dostanú von, takže to ešte nejakú chvíľu potrvá.“

„Ale... toto je koniec, však? Ak sa aj niektorí dostanú von, nebudú mať proti nám šancu a tým sa to skončí. Obsadíme Druhý obvod,“ uisťovala som sa. Úprimne, bolo mi to jedno, len som si konečne chcela ísť ľahnúť. Chcela som mať od toho všetkého aspoň na chvíľu pokoj.

„Áno.“

Povzdychla som si a na okamih som zatvorila oči, ale v tej chvíli ma z načatého polospánku vytrhlo Wynovej jačanie, ktoré sa ozývalo v sluchátku.

„Všetci k námestiu! Okamžite všetci k námestiu!“

Zareagovali sme ihneď. Vyskočili sme na nohy a napriek ráznym prostestom svalov, sme si prerážali cestu k námestiu. Obrovské obrazovky, na ktorých bola vyobrazená Katniss nešlo prehliadnuť. Stála na schodoch súdnej budovy, okolo nej celý štáb, ktorý ju kameroval. Vyzerala tak čisto a nedotknuto. Nemala ani len škrabanec. Radšej som v tej chvíli na svoje početné zranenia nemyslela.

Bola to fraška. My sme po sebe strielali, bojovali sme o holé životy a v ten istý moment na tom istom mieste sa ona predvádza pred kamerami. Zaškrípala som zubami, keď ma zaplavila nefalšovaná nenávisť. Nemyslela som si, že by som bola schopná niekoho nenávidieť, ale k nej som nemohla cítiť nič iné.

Sotva stihla Katniss povedať do mikrofónu prvú vetu, na stanici zastali vlaky jeden vedľa druhého. Ihneď som sa postavila do palebnej pozície. Len čo sa otvorili dvere, námestie zaplavila spŕška projektilov. Niektorí z Mierotvorcov začali strielať na reflektory a časť námestia sa ocitla v tme. Dvoch som zasiahla, než vzduchom ako výstrel preletel jediný výkrik zostilnený mikrofónom.

„Zadržte!“ Katniss sa rozbehla dolu schodmi. „Nestrieľajte! Nestrieľajte!“ opakovala a bežala k mladíkovi, ktorý ležal zakrvavený na zemi. Vtom si kľakol a namieril jej na hlavu zbraň.

„Povedz mi jediný dôvod, prečo by som ťa nemal zastreliť,“ spýtal sa jej. Na námestí vládlo také ticho, že ho mohol počuť každý jeden človek.

„Neviem.“

Hľadela som na nich, zbraň som mala namierenú ich smerom a premýšľala som nad tou otázkou. Ani ja som nevedela, prečo by som ju nemala zastreliť. Nikto by si to nevšimol. Vzduchom sa preháňalo toľko guliek, že jednu malú bezvýznamenú by si iste nikto nevšimol. Až dovtedy, kedy by jej prederavila hruď.  Stisla som zbraň pevnejšie, keď sa mi začali chvieť ruky. Podvedome som priložila prst na spúšť a čakala som.

„Ja neviem,“ pokračovala Katniss. „Vyhodili sme do vzduchu vašu základňu a vy ste zase vypálili môj obvod. Obaja máme dôvod nenávidieť toho druhého. Tak do toho. Urob Sídlu radosť. Ja už nechcem zabíjať jeho otrokov.“ Pustila luk na zem a strčila doň nohou. Skĺzol sa smerom k mužovi a zastal mu pri kolenách.

Niečo jej na to odpovedal, ale to som nezachytila. Prestala som počúvať a namiesto toho som sa začala seriózne zaoberať dôvodmi, prečo by som ju nemala zabiť. Skutočne mi nič neprichádzalo na um. Argument, že je to jednoducho nesprávne, u mňa prestal zaberať, odkedy som v priebehu jedného dňa zabila aspoň dva tucty ľudí. Aj to bolo nesprávne, či nie? Tak v čom by toto malo byť iné?

„... sídlo! Toto je naša šanca ukončiť jeho vládu, no nato potrebujeme každého človeka z obvodu!“ prenikol mi do vedomia jej hlas. „Prosím, pridajte sa k nám!“

Vzkypel vo mne hnev. Ako si dovoľuje vysloviť to? Ako si dovoľuje povedať, že MY potrebujeme každého človeka z obvodu? Pre ňu to nie je žiadne my. Čo kedy ona urobila pre to, aby vo vojne pomohla našej strane? Udržiavať si žiarivé vlasy, mať perfektný make-up a prednášať dojemné príhovory sa nerátalo. Čo urobila, že si dovoľuje radiť sa k nám, vojakom, ktorí pre slobodu zabíjame a nechávame sa zabíjať?

Nič. Neurobila absolútne nič.

Jej slová zostali visieť vo vzduchu a mnou lomcovala zúrivosť. Vtedy sa námestím ozval ohlušujúci výstrel. Sledovala som, ako Katniss padá k zemi. Na námestí sa rozpútalo hotové peklo, ale ja som bola taká omráčená, že som sa nedokázala ani pohnúť. Sotva som zacítila nejakú bolesť, keď sa mi jedna guľka zavŕtala do stehna a druhá mi zasiahla rameno. Zakolísala som sa podobne ako Katniss a aj ja som sa zrútila na zem. Zacítila som tupý náraz, hlava sa mi rozskočila takmer na všetky strany. Rev okolo mňa bol ohlušujúci, keď som zo zeme sledovala chaotické zápasiace postavy, ale moje meno som v tom hurhaji rozoznala. Potom som jednoducho zatvorila oči.