10. kapitola

Nemyslím si, že niekto okrem Amicie si všimol tú nepatrnú zmenu v mojom správaní. Nemala som náladu na nič, pohybovala som sa po podzemí ako živá mŕtvola a nemala som chuť rozprávať sa, jesť, piť alebo žiť. Nebolo to až také odlišné od toho, čo som robila pred rozhovorom s Galom, ale teraz som averziu pokračovať v každodenných činnostiach pociťovala oveľa intenzívnejšie. Asi som už chápala, prečo mi Amicia nepovedala, že Gale pôjde do Sídla, aby zachránil Peetu. Vtedy ma pred týmto uchránila, ale tento raz som nebola ušetrená.

„Nevyzeráš dobre. Gale ti to už povedal?“

Zvrtla som sa a stretla som sa s pohľadom Hazelle Hawthorneovej. Zamračila som sa. Nemala som rada, keď sa ku mne ľudia zakrádali.

„Zmienil sa o tom, že ti to povie,“ pokračovala. „Vravel, že nechce, aby si bola nahnevaná tak ako predtým.“

„Povedal mi, že pôjde bojovať do Sídla. Neprekvapilo ma to.“

Hazelle sa jemne usmiala, ako keby na tom, čo som povedala, bolo niečo vtipné. „Iste že nie. Poznáš ho, vieš, že tam musí ísť.“

Povzdychla som si a pokračovala som vo svojej každodennej prechádzake. Samozrejme, Hazelle sa ku mne pridala. Čím viac som sa trápila s barlami, tým lepšie mi to išlo a noha si už začínala na záťaž pomaly zvykať. Rovnako aj plece. „Neviem, či musí, ale ide tam. Chcete, aby som ho od toho odhovorila? Pretože to ste na zlej adrese.“

Periférnym videním som zazrela, ako pokrútila hlavou. „Nie. Povedala som, že tam musí ísť - nikto by ho nepresvedčil o opaku.“

„Tak prečo ste za mnou prišli?“

„Prišla som ťa požiadať, aby ste sa pomerili.“

Ostro som sa nadýchla a zastala som. Otočila som sa k nej. Nemala by sa starať do niečoho, čo nie je jej vec. „Viete, prečo je to teraz medzi nami takto a z nášho posledného rozhovoru som nadobudla dojem, že tomu rozumiete.“

„Rozumiem,“ pritakala.

„Tak čo to má teda znamenať?“ nechápala som.

Hazelle si povzdychla a  okolo úst a očí sa jej vytvorili vrásky, ktoré som tam dovtedy ešte nevidela. Náhle mi jej prišlo ľúto. Táto situácia pre ňu musela byť minimálne taká hrozná, ako bola pre mňa.

Pozrela sa na mňa unavenými očami. „Nechcem, aby išiel takto do Sídla... takýto zničený.“

Prečo to znelo, ako keby to bola iba moja vina? Nebolo od nej férové využiť proti mne moje city k nemu - bolo to obyčajné vydieranie. Vedela, ako ma bolí počuť to a predsa ju to nezastavilo. „Nie je to moja vina,“ pevne som povedala. Myslím, že som sa skôr pokúšala presvedčiť seba a nie ju. A z pohľadu na jej tvár som vyčítala, že aj ona o tom pochybovala.

„Nehovorte mi, že to nečakal!“ nahnevane som vyhŕkla a zvýšila som hlas. Nemusela mi ani nič povedať, aby som sa cítila ešte vinnejšie a mala potrebu brániť sa.

„Úprimne ti môžem povedať, že nie. Hoci ja áno.“

„Viete, prečo som to urobila a viete, že to bolo správne,“ pripomenula som jej.

„Už som ti povedala, že to bolo správne pre teba, nie pre neho. Galovi by pomohlo, keby ste boli znova priatelia.“

Vyvalila som na ňu oči. „Takže sa vôbec nezdráhate prísť za mnou a žiadať ma o niečo, čo viete, že mi ublíži? Chcete dosiahnuť jeho šťastie na môj úkor?“

Hazelle prikývla, nezdalo sa mi, že by sa čo i len trochu hanbila alebo sa cítila previnilo. „Je to môj syn, Melia, samozrejme, že som ochotná urobiť pre neho čokoľvek.“ Jej slová a pomalý smutný úsmev ma dojali.

Oči sa mi naplnili horúcimi slzami. Po týchto slovách som sa na ňu nemohla veľmi hnevať. Ako by som mohla matke zazlievať jej lásku k synovi? Bola som si istá, že na jej mieste by som urobila to isté.

„Neviem, čo vám mám povedať,“ hlesla som. „Viete, že ho milujem a urobila by som pre neho všetko, čo je v mojich silách. Lenže ak sa od neho neodpútam teraz, neviem, či to niekedy dokážem.“

Jej kútiky poklesli. „Myslela som si, že to povieš, ale musela som to skúsiť.“ Ďalej sa ma už nesnažila presvedčiť a ja som v sebe, podobne ako pred pár dňami, pocítila prázdnotu.

Tri týždne prešli tak rýchlo, až som tomu sotva dokázala uveriť. V jeden deň som sa rozprávala s Hazelle, ktorá sa ma snažila presvedčiť, aby som zvážila rozhodnutie ukončiť moje priateľstvo s Galom, a na druhý deň som ráno vstávala s obrovským kameňom v žalúdku, pretože vojaci z Trinástky odchádzali do Sídla.

Zobudila som sa s neznesiteľnou bolesťou hlavy, čo bol výsledok posledných troch prebdených a preplakaných nocí, a pomaly som sa obliekla. Poriadne som pritiahla opasok na teplákových nohaviciach, aby mi nespadli, pretože na mne viseli ako na vešiaku. Nevedela som, koľko presne som schudla, ale z Amiciinho výrazu, ktorý mala zakaždým, keď sa na mňa pozrela, som usúdila, že to bolo veľa. Nepokúšala som sa vyhladovať sa na smrť, iba mi jednoducho nechutilo jesť. Prinútila som sa čas od času zjesť niečo v jedálni, aby som dokázala normálne fungovať, pretože sa mi raz z jeho nedostatku podarilo omdlieť. Našťastie, bola som vtedy sama v izbe, takže o tom nikto nevedel a nerobil zbytočný poplach.

Keď som sa umyla a ostražito sa vyhla pohľadu do zrkadla - aj tak som vedela, ako hrozne vyzerám -, sadla som si na posteľ. Amicia ani Magie v miestnosti neboli - asi mi chceli dopriať pokoj a súkromie - a ja som sa nemala ako rozptýliť. Z pohľadu na hodiny na stene som vedela, že Gale odlieta s vojenskými jednotkami až o dve hodiny. Zo všetkého najviac som chcela bežať do jeho ubytovacej jednotky a strávila ten čas s ním, ale niečo ma od toho odrádzalo. Možno to bol fakt, že som sa s ním za celé tri týždne ani raz nevidela. Samozrejme, vyhýbala som sa mu náročky, pretože pokušenie poddať sa Hazelliným prosbám bolo priveľké.

Len preto, aby som mala čo robiť, som sa vybrala na raňajky. V jedálni bolo neobvyklé ticho, takmer mŕtvo. Bolo to nepríjemné, pretože s tými barlami som vydávala pravidelné zvuky a nechcene tak na seba pútala pozornosť. Prinútila som sa zjesť kúsok chleba a trochu kaše, ale to bolo všetko, na čo som sa zmohla. Keď si ku mne bez slova prisadol Paul, postrčila som k nemu moje nedojedené raňajky. Bez slova vyškriabal zvyšnú kašu do svojej misky a zahryzol sa do môjho chleba. Vôbec som nevedela, čo mu mám povedať, tak som tam iba sedela, so sklonenou hlavou som sa dívala na stôl a čakala, kým doje.

„Kiežby som mohla ísť s tebou,“ zamumlala som, keď od seba odsunul podnos s prázdnou miskou a pohárom. Neverila som, že niekedy niečo také vyslovím, pretože som sa do toho pekla rozhodne netúžila vrátiť, ale v tej chvíli som to myslela úprimne. „Kto ti bude kryť chrbát, keď ja som tu a Amir...“ keď som si uvedomila, čo som povedala, zhrozila som sa a ihneď som zmĺkla.

„... je mŕtvy?“ dokončil za mňa Paul.

Zodvihla som hlavu a zadívala som sa mu do očí. „Nerob tam zo seba hrdinu, Paul,“ celkom vážne som mu povedala. Pamätala som si, že to je presne tá istá veta, ktorú povedal Victor mne, keď sme šli do Druhého obvodu. 

Paul sa usmial. „Veď vieš, že na to nemám predpoklady.“ Jeho úsmev sa zmenil na šibalský úškrn. Nemohla som uveriť, že v takej chvíli žartoval, ale potom som si spomenula, že presne to isté robil pri odchode do Dvojky.

Náhle sa postavil a vzal oba podnosy - môj aj jeho. „Už musím ísť. Mama nechcela, aby som sa zdržal príliš dlho,“ vysvetľoval a ja som prikývla. Úplne som chápala, že s ním chce stráviť posledných niekoľko desiatok minút.

„Prídeš sa rozlúčiť do hangáru?“

Bez rozmyslenia som prikývla. „Samozrejme.“ Potom sa usmial a odišiel z jedálne.

Aj ja som pomaly vstala a rozhodla som sa ísť pozrieť do tréningového centra. Dúfala som, že tam zastihnem Victora, ale ten tam nebol. Prišlo mi to zvláštne, keďže tam zvykol pobudúť väčšinu dňa, ale neprikladala som tomu nijaký význam. Miesto toho, aby som šla späť do našej ubytovacej jednotky a zízala do steny, som sa vybrala k tej Victorovej. Nikdy som tam nebola, takže som sa najprv musela opýtať na cestu, a aj napriek dvom zlým odbočeniam som sa tam dostala.

Keď som vošla dnu, to, čo ma tam čakalo, ma úplne zarazilo. Victor stál pri posteli, ukladal nejaké veci do tmavozelenej vojenskej cestovnej tašky a pri ňom stála Amicia s Magie v náručí. Tvár mala skrivenú do bolestivej grimasy a po tvári jej rýchlo kĺzali vodopády sĺz. Ihneď ma premklo neblahé tušenie.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa a všetkých troch som si pozorne prehliadala. Magie vyzerala, že sa každú chvíľu tiež rozplače.

„Victol ide pleč,“ odvetila mi.

Otočila som sa na môjho bývalého trénera. „Kam...?“ začala som, ale ihneď, ako som tú otázku vyslovila, mi to došlo. „Nehovor mi... Nehovor mi, že ideš do Sídla.“

Preskakovala som pohľadom z Victora na Amiciu. Môj pohľad sa napokon zastavil na Victorovi, ktorý mlčky prikývol. „Nastala zmena plánu. Do Sídla posielajú viac jednotiek, ako bolo pôvodne zamýšľané. Ja idem tiež.“

Ohromilo ma to tak veľmi, až som úplne onemela, hoci som vedela, že by som mala niečo povedať, pretože sa to odo mňa očakávalo. Trvalo mi dlho, kým som konečne dokázala sformulovať otázku. „Kedy si sa to dozvedel?“

„Pred hodinou.“

Nemohla som tomu uveriť. Victor bol síce jeden z najlepších vojakov a bojovníkov, akých som poznala, ale tiež bol môj tréner. IBA tréner! Vôbec mi nezišlo na um, že by ho mohli poslať do boja. Mala som ho zaškatuľkovaného tak, že jednoducho patril do tréningového centra, nie do prvej línie. Bola som taká mimo, že som sa zvrtla a vzala som Magie z Amiciinho náručia. Jediné, čo mi v tej chvíli napadlo, bolo poskytnúť Amicii a Victorovi trochu súkromia.

Položila som Magie na zem, pretože s barlami som ju niesť nemohla a spolu sme vyšli na chodbu. Keď som za nami zatvorila dvere, pozrela sa na mňa veľkými modrými očami. „Nechcem, aby išiel Victol preč.“

Pohľad na ňu ma zabolel. „Ja viem, drobec, ani ja to nechcem, ale nemôžeme s tým nič robiť. Musí ísť. Ale vráti sa, vieš?“ snažila som sa ju uistiť. „Určite sa vrátil.“

Magie prikývla, ale sklonila hlavu, ale ja som videla, ako jej z očí vykĺzli slzy. Oprela som barle o stenu, zohla sa a horko-ťažko som ju zodvihla a pritúlila si ju. Bola ťažká a pre moje rameno to bolo skoro neznesiteľné, ale bolesť som si nevšímala. Držala som ju tak hodnú chvíľu a keď som to už naozaj viac nemohla vydržať, postavila som ju.

„Poď, pôjdeme pozrieť Posy a ostatných, čo povieš?“ vyrazila som zo seba úplne bez rozmyslu, ale keď to už bolo vonku, uvedomila som si, že som sa rozhodla správne. Vedela som, že nevidieť Gala by pre mňa bolo zrejme oveľa lepšie, ale nikdy by som si neodpustila, keby išiel do Sídla bez toho, aby som sa s ním rozlúčila. Potrebovala som ho vidieť.

Pomaly sme kráčali chodbami. S barlami som už nemala také problémy a Magie by za mnou stíhala, aj keby som šla rýchlejšie, ale potrebovala som chvíľu na to, aby som nabrala trochu guráže. Gala som nevidela niekoľko týždňov a netrúfala som si predpovedať, ako bude reagovať, keď sa zrazu objavím pred jeho dverami. Musím priznať, že som sa toho bála. Desila som sa aj toho, že keď tam vojdem, nájdem mu v náručí Katniss a zistím, že som mala vo všetkom pravdu.

Keď som stála pred dverami, začula som z vnútra vychádzať tiché hlasy. Jemne som zaklopala a nemusela som čakať ani päť sekúnd a otvoril nám Rory, najstarší z troch Galových malých súrodencov.

Nasilu som sa usmiala. „Ahoj. Je tu Gale?“

Rory sa otočil, no skôr než otvoril ústa, Gale stál za ním a díval sa na mňa. Bože, myslela som si, že od všetkých tých emócií, ktoré som cítila, prasknem a rozletím sa na kúsky. To jediné, po čom som túžila, bolo vrhnúť sa na neho, objať ho a nedovoliť mu odísť do Sídla. Rory sa zvrtol a vošiel do miestnosti. Začula som Hazelle, ako sa ho pýta, kto to je.

„Gale!“ vyhŕkla vedľa mňa Magie skôr, ako som mohla niečo povedať ja a rozbehla sa k nemu. Gale sa automaticky zohol, chytil ju a vyhodil do vzduchu. Magie sa zasmiala a objala ho okolo krku.

„Ako sa máš, krpec? Dlho som ťa nevidel,“ povedal a ja som zacítila nepríjemný osteň viny. Bola moja vina, že k nám už nechodil, a tak nemal veľa možností vidieť sa s Magie.

„Doble,“ odvetila mu a on sa usmial. Nebol to ten jeho pravý bezstarostný úsmev, ale snažil sa. Mlčky som ich pozorovala, kým sa za jeho chrbtom zjavila Hazelle. Kývli sme si na pozrav. Po tom poslednom rozhovore som srdečnejšie privítanie ani nečakala, ani nechcela.

„Magie, nechceš sa ísť na chvíľu pohrať s Posy?“ spýtala sa Hazelle. „Určite ti požičia bábiku.“

Magie trochu hanblivo prikývla. Gale ju postavil na zem, Hazelle ju vzala za ruku a spolu zmizli v miestnosti. Teraz, keď sme medzi dverami stáli iba my dvaja, sa jeho pohľad znova uprel na mňa.

„Nečakal som, že prídeš,“ podotkol, vyšiel za mnou na chodbu a zatvoril za sebou dvere. Presunuli sme sa o pár krokov ďalej, aby sme mali trochu súkromia. Našťastie chodba, na ktorej sa nachádzala ich ubytovacia jednotka, nebola veľmi frekventovaná.

„Viem,“ odvetila som mu. „Ale nejdeš predsa na prechádzku do lesa, ideš do Sídla.“

Gale sa na mňa podozrievavo zahľadel. „Prišla si ma presvedčiť, aby som to nerobil?“

Prekvapene som sa na neho zadívala. „Presvedčiť? Nie, obaja vieme, že by som tým nič nedosiahla. Prišla som z rovnakého dôvodu, z akého si ty prišiel za mnou, než som odletela do Druhého obvodu. Ale aby sme si boli na čistom,“ dodala som, „naozaj nechcem, aby si išiel.“

„Viem.“ Prehliadol si ma od hlavy po päty. „Nepotrebuješ si sadnúť? Mohli by sme ísť do vnútra,“ navrhol a zadíval sa na moju poranenú nohu.

Dojalo ma, že mu vôbec napadlo pomyslieť na to, ako sa cítim, ale aj tak som pokrútila hlavou. „Nechcem sa rozprávať pred Magie. Práve sa dozvedela, že Victor tiež odchádza. Myslím, že je to pre ňu na jeden deň zlých správ až-až. Okrem toho som si na barle už zvykla.“

Gale sa oprel o stenu a ja som urobila to isté. Stáli sme proti sebe, medzi nami bola dvojmetrová vzdialenosť, ktorá bola skoro metaforická. „Ako ti je?“ spýtal sa, jeho oči znova putovali po mojej nohe a pleci.

Pokrčila som ramenami. Čo sa týkalo mojich zranení, nebolo toho veľa čo povedať. „Fajn. Hojí sa to pomaly, ale myslím, že o pár dní už nebudem potrebovať barle.“

Jeho tvár rozjasnil náznak malého, no úprimného úsmevu. Takéto okamihy ma občas naozaj miatli. „To je dobre,“ povedal.

Ticho, ktoré naplnilo chodbu, mi pripadalo hrozne dusné a trápne. Nikdy by som si nebola pomyslela, že to bude niekedy medzi nami takéto. Obaja sme toho mali na mysli pravdepodobne veľmi veľa, ale ani jeden z nás to nedokázal vysloviť. Povzdychla som si.

„Venia, to modrovlasé dievča, mi pred pár týždňami prinieslo nejaký prípravok na vlasy. Prečo si žiadal Katniss, aby s tým obťažovala Cinnu?“ spýtala som sa. Myslela som si, že je dobrý nápad začať s niečím relatívne nevinným. Aj tak som vlastne nevedela, čo mu chcem povedať alebo čo by som mala povedať, takže som mala čas o trochu viac nad tým popremýšľať.

Gale pokrčil plecami, ako keby to vôbec nebola taká veľká vec. „Amicia mi spomenula, že si bola nesťastná, keď si sa dala ostrihať. Myslel som si, že Cinna by mohol pomôcť.“

Neodpovedal mi na otázku. Nepovedal mi, prečo to urobil, a nevedela som, či mám na neho tlačiť. Poznala som ho, bola som si istá, že ak mi neodpovedal na otázku hneď, snažiť sa to z neho dostať, bola viac-menej strata času. Odkašľala som si. „Chcela som ťa ešte vidieť, kým pôjdeš do Sídla. Rozlúčiť sa.“

„Nemal som dojem, že by si o to mala záujem,“ zamumlal.

Zamračila som sa na neho. „Čo si o mne myslíš? Že by som neprišla iba preto, čo sa medzi nami stalo? Alebo že mi na tebe nezáleží?“

„V poslednej dobe si sa mi vyhýbala, takže môžem povedať, že to tak vyzeralo.“

Nemohla som uveriť, že to teraz používal proti mne. Okrem toho, nevyhýbala som sa mu bez príčiny. Mala som na to veľmi dobrý dôvod. „Vieš, že to nie je pravda,“ nahnevane som vyhŕkla, „práve naopak. A vieš, že to je dôvod, prečo som ťa nechcela vidieť. To ešte neznamená, že ťa nechám len tak odísť do Sídla.“

Čakala som na jeho odpoveď, ale Gale mlčal. Keď som sa na neho pozrela, pripadalo mi, že sa na mňa díva veľmi zvláštne. Nedokázala som určiť, čo presne sa mi na ňom nezdalo, ale nevedela som sa toho pocitu zbaviť.

„Budeš opatrný, že?“ povedala som napokon, pretože to ticho medzi nami bolo neznesiteľné. „Viem, že silou mocou chceš byť hrdina a  ak bude Katniss v nebezpečenstve, tak ju pôjdeš zachrániť,“ zamumlala som, „ale mimo toho nebudeš robiť hlúposti, však?“

Bolo hrozné povedať to. Bolo hrozné a bolestivé iba na to pomyslieť, pretože som vedela, že Galeova smrť v dôsledku záchrannej misie Katniss bola veľmi reálna. Nenávidela som ho za to a nenávidela som fakt, že nebolo nič, čo by som mohla urobiť, aby som to nejako zmenila. Ale ak som sa na to pozrela objektívne, chápala som ho. Ja sama by som nebola reagovala odlišnejšie.

Odrazu sa Gale narovnal a pristúpil ku mne. Pohol sa tak rýchlo, že ak by som zamrkala, zrejme by som to zmeškala. Bol vysoký, takže som musela trochu vyvrátiť hlavu, aby som sa mu mohla pozrieť do tváre.

„Melia,“ povedal a dlane mi z ničoho nič priložil na líca. Jemne mi zvieral tvár, uprene sa mi díval do očí a ja som mala zrazu hrozne bláznivý pocit, že sa ma chystá pobozkať. „Mám plne v úmysle vrátiť sa. Neplánujem sa správať nezodpovedne alebo ľahkovážne.“

Snažila som sa ignorovať jeho blízkosť, pretože ma to iba vyvádzalo z miery a sústrediť sa na to, čo hovorí. „To hovoríš teraz,“ oponovala som.

„Myslím to vážne. Chcem sa vrátiť,“ naliehal.

Smutne som sa na neho usmiala. Jeho dlane ma pálili na lícach. „Viem, ale niekedy nedostaneme to, čo chceme.“

Po mojich slovách sa mu na tvári usadil zvláštny napätý výraz. „Chcel by som, aby si mala všetko, čo si praješ.“

Jeho odpoveď ma tak prekvapila a vohnala mi do očí slzy. Nečakala som, že od neho niekedy budem počuť niečo takéto, a už vôbec nie v tejto situácii. Okrem toho vedel, že jediná vec, ktorú som chcela, bol on a jeho som mať nemohla.

„Nemyslím si, že je to reálne,“ povedala som napokon a zúrivo som mrkala, aby mi nevykĺzla ani jediná slza. Položila som ruky na jeho zápästia, ale neodtlačila som ho od seba. Chvíľu sme tam iba stáli, až som to napokon nevydržala a objala som ho. Jeho dlhé silné ruky sa okolo mňa pevne obtočili a pritiahli si ma k sebe.

„Nerob zbrklé rozhodnutia,“ zašepkala som. Neverila som svojmu hlasu natoľko, aby som to povedala nahlas. „A snaž sa zostať nažive.“

„Zostanem.“

Odtiahla som sa od neho a so sklonenou hlavou som ho obišla. Neverila som, že mám dostatok sily na to, aby som zadržala slzy, a tak som sa pohľadu do jeho tváre radšej vyhla. Vošla som do jeho ubytovacej jednotky, vyzdvihla som Magie a kývla som všetkým na pozdrav. Na spoločenský rozhovor som absolútne nemala chuť a keď som sa pozrela na Hazelle, vedela som, že ani ona. Gale stál ešte stále na chodbe a pozoroval ma, keď som vychádzala von.

„Magie, rozlúč sa,“ povedala som jej. Otočila sa v mojom náručí a zakývala mu.

„Ahoj, Gale.“

Gale sa usmial. „Maj sa, drobec.“ Spravil ku mne dva kroky a sklonil sa. Na malú chvíľu ma prepadlo podozrenie - už druhé za posledné dve minúty-, že sa ma chystá pobozkať, ale potom mi došlo, že sa nenakláňa ku mne, ale k Magie. Dal jej zvučný bozk na čelo, a potom spravil na moje obrovské prekvapenie to isté mne, ibaže tento bozk bol taký jemný, ako keby sa o mňa obtrelo súkno pavučiny.

Chvíľu som na neho zarazene hľadela, a potom som vydvihla oba kútiky v jemnom úsmeve. Nebol to však veselý úsmev a ja som sa bála, že sa každú chvíľu naplno rozplačem. Stroho som mu kývla na pozdrav, zvrtla som sa a spolu s Magie som rýchlo odkráčala preč.  

Diskusná téma: 10. kapitola

Dátum: 16.08.2016

Vložil: Pharmb259

Titulok: Good info

Very nice site!

Dátum: 16.08.2016

Vložil: Pharmc513

Titulok: Good info

Very nice site!

Dátum: 11.08.2016

Vložil: Pharmk743

Titulok: Good info

Very nice site!

Dátum: 18.05.2014

Vložil: Pharmf44

Titulok: Good info

Very nice site!

Dátum: 18.05.2014

Vložil: Pharmk831

Titulok: Good info

Very nice site! cheap goods http://yieapxo2.com/qoqsro/4.html

Dátum: 18.05.2014

Vložil: Pharmb913

Titulok: Good info

Very nice site! [url=http://yieapxo2.com/qoqsro/2.html]cheap goods[/url]

Dátum: 18.05.2014

Vložil: Pharmg397

Titulok: Good info

Very nice site! <a href="http://yieapxo2.com/qoqsro/1.html">cheap goods</a>

Dátum: 17.05.2014

Vložil: Pharmd794

Titulok: Good info

Very nice site!

Dátum: 17.05.2014

Vložil: Pharmb633

Titulok: Good info

Very nice site! cheap goods http://aieypxo2.com/tovqys/4.html

Dátum: 17.05.2014

Vložil: Pharmb455

Titulok: Good info

Very nice site! [url=http://aieypxo2.com/tovqys/2.html]cheap goods[/url]

1 | 2 | 3 | 4 >>

Pridať nový príspevok