11. kapitola

Všetko úsilie som vložila do snahy nerozplakať sa. Stála som s Magie v obrovskej odletovej hale a akosi som si nedokázala uvedomiť, čo sa vlastne deje. Bolo to, ako keby som bola uväznená v nejakej bubline, kde na mňa nemá nikto a nič dosah. Nič som necítila, nič som nedokázala vnímať.

Až takmer do odletu vznášadiel som s Magie zostala v našej ubytovacej jednotke. Amicia bola stále u Victora a my dve sme strávili zvyšné minúty rozvalené na posteli. Keď už nastal čas na odchod vojenských jednotiek, žalúdok sa mi nepríjemne zhupol. Vzala som Magie za ruku a dokrivkala som do obrovského hangáru plného ľudí a zúfalstva. Porozhliadla som sa okolo seba. V jednej z početných skupín vojakov som zbadala Gala. Ako zvyčajne, prepadla ma ohromná túžba ísť za ním. Chcela som ho ešte raz objať a zaželať mu šťastie, ale zarazila som sa v okamihu, keď som vedľa neho zbadala Katniss. Bola tam sama, jej sestru a mamu som nevidela. Predpokladala som, že sa s ňou už rozlúčili, čo bolo iba dobre. Zrejme tušili, ako to tu bude vyzerať.

Všade naokolo bolo vidieť horekovanie a bolesť. Väčšinu tých ľudí som ani nepoznala, ale aj tak ma z pohľadu na lúčiace sa rodiny obostrela úzkosť. Pozrela som sa na Magie, ktorá sa mi tisla k boku. Rozšírenými očami pozorovala dianie okolo seba, pravdepodobne vystrašená z toľkých negatívnych emócií. S bodnutím v srdci som si uvedomila, že toto vôbec nie je miesto pre malé dieťa, ale nemohla som s ňou ešte odísť, pretože som sa stále nerozlúčila sa Victorom.

„Tak si prišla,“ začula som za sebou a otočila som hlavu. Stál tam Paul a na perách mu ihral slabý úsmev. Obdivovala som jeho schopnosť vždy si udržať navzdory všetkému relatívne dobrú náladu. „Už som si myslel, že sa neobjavíš.“

Pokúsila som sa o povzbudzujúci úsmev, ale vôbec mi to nevyšlo. Teraz by sa mi celkom hodilo, keby som bola aspoň o niečo lepšia herečka. „Paul,“ hlesla som a náhle som zmĺkla. Vedela som, že každú chvíľu to príde, pretože slzy sa nedali zadržiavať do nekonečna, no chcela som to čo najviac oddialiť už len kvôli Magie. Také niečo by vôbec nemala vidieť.

Namiesto slov som sa otočila celým telom k nemu, načiahla som sa a pritiahla si ho do náručia. Tiché horúce potôčiky mu pomaly zmáčali plece zahalené do zmavozeleného trička. „Dávaj si pozor,“ bolo všetko, čo som dokázala zamumlať.

Paul sa odtiahol. Po jeho zvyčajnom rozjarenom výraze nebolo zrazu ani stopy, čo ma dokonale šokovalo. A vystrašilo. Ak mal on po dobrej nálade, všetci sme boli v háji. 

„Ty tiež.“

Zamrkala som, a potom som sa zamračila. „Čo sa tu už len mne môže stať?“

Pokrčil ramenami. „Mohla by sa ti pošmyknúť barla a ku guľke si pripíšeš aj zlomeninu.“

Nechápavo som na neho zízala. Žartoval alebo čo? Keď mu myklo kútikmi, stále som veľmi nechápala, čo sa deje, ale absurdnosť tej situácie dohnala k smiechu napokon aj mňa. Obaja sme zaklonili hlavy a naplno sa rozosmiali. Bolo prirodzené, že sme na seba pritiahli pozornosť zrejme celej odletovej haly. Ľudia na nás pobúrene zazerali, ale nám to bolo jedno. Čo záležalo na tom, ak sme niektorých útlocitnejších urazili, keď sme sa pokúšali vychutnávať si posledné chvíle pokoja a spoločnosti jeden druhého?

Keď mi po chvíli Paul oznámil, že sa musí vrátiť k rodine, prikývla som a ešte raz som ho pevne objala. Tento raz som mu nič nepovedala, akosi mi došli slová. Pomaly, neochotne som ho od seba odstrčila, ale Paul sa úplne neodtiahol. Namiesto toho mi putoval rukami hore po chrbte a potom až k mojim lícam. Než som si stačila uvedomiť, čo sa deje alebo čo má v úmysle, jeho pery boli na mojich. Ten bozk bol jemný, niekto by mohol povedať, že to bolo skôr obyčajné obretie pokožky o pokožku než bozk, ale to nemenilo nič na mojom prekvapení.

Odtiahol sa odo mňa, zľahka sa uškrnul nad mojím zarazeným výrazom a bez toho, aby mi dal šancu reagovať, sa vytratil z môjho zorného uhla. Srdce mi v hrudi búchalo nehorázne silno a rýchlo a v hlave som mala väčší zmätok, než kedykoľvek predtým. Napriek tomu som si dobre uvedomovala, že toto nebol správny čas na riešenie potenciálnych ľúbostných pletiek.

Magie sa vedľa mňa zamrvila a ja som si povzdychla. Takmer by som na ňu bola zabudla. Obrátila som sa k nej a kútikom oka som zachytila pár šedých očí, ktoré sa na mňa uprene dívali. Na chvíľu som Galeovi pohľad opätovala, ale keď mi pri spomienke na Paulov bozk začali červenať líca, odvrátila som sa. Mala som pocit, že to všetko videl. Určite to videl. Bola som si tým úplne istá, ani neviem prečo.

Keď Magino nepokojné hmýrenie neprestávalo, zohla som sa, aby som si ju zobrala na chvíľu na ruky, ale z ničoho nič sa mi vyšmykla. Odtrhla sa odo mňa a rozbehla sa kamsi preč. Zodvihla som hlavu. Utekala k Amicia, ktorá sa spolu s Victorom blížila cez halu ku mne. Jej inokedy porcelánová pleť plná života bola teraz začervenaná a unavená. Pripadalo mi, ako keby za tých pár hodín ostarala aspoň o desať rokov.

„Videl som z druhej strany haly, že si sa tu celkom dobre zabávala,“ povedal Victor s úsmevom na perách. „Čo bolo také vtipné?“

Úsmev som mu opätovala a tento raz to išlo oveľa ľahšie. Pokrčila som plecami. „To Paul. Zmysel pre humor tuším nestráca v nijakej situácii. Nerozumiem, ako môže mať teraz takú dobrú náladu.“

„Má vzácnu povahu,“ povrdil Victor a zmĺkol, keď vrava v odletovej hale zosilnela. Vojaci sa začali zoskupovať a velitelia kontrolovať v zoznamoch ich mená. Zvrtla som sa. Amicia mala v očiach strach.

„Asi už musíš ísť,“ zamumlala som. „Opatruj sa tam.“ Objala som ho a kým sme tam stáli pritisnutí k sebe, pošepol mi, aby som sa postarala o sestru. Mlčky som prikývla. Nemusel mi to dvakrát hovoriť. Amicia bola už teraz ledva schopná normálneho fungovania. Vedela som, že keď odídu, všetko zostane na mne. Nie že by som odjakživa bola tá silnejšia a odolnejšia, ale niekto musel byť. A keďže Amicia mala krehkejšiu povahu, či som chcela alebo nie, žreb padol na mňa.

Sestra plakala celú cestu k vznášadlu Victorovej jednotky. Keď už nastupovali, skoro som ju musela od neho odtrhnúť. Mala som pocit, že by bola schopná ísť do Sídla s ním, len aby ho mala na očiach. Dali sme si posledné zbohom, Magie mu vlažne zakývala, pretože nevedela, čo sa v skutočnosti deje a pomaly sme kráčali s ostatnými k východu. V očiach sa mi nahromadili slzy, keď som si uvedomila, že som nebola za Galeom, ale nechcela som ísť za ním, keď bol s Katniss a potom na to už akosi nezostal čas. Hoci som sa s ním už rozlúčila, túžila som ho ešte naposledy objať.

Obrovský strop sa s rachotom roztvoril a mňa takmer omráčili ostré lúče slnka. Fascinovane som sa dívala na blankytne modrú oblohu. Vznášadlá sa začali pomaly jeden za druhým odpútavať od zeme a opatrne vyletovali k nebesám. Chvíľu sme tam stáli a húf rozrušených rodinných príslušníkov do nás narážal, keď sa predierali ku dverám. Amicia zodvihla Magie na ruky, aby sa v tej mase nestratila a ja som sa odvrátila od toho veľkolepého pohľadu. Položila som sestre ruku na plece a popohnala ju k východu.

Onedlho boli preč všetky vznášadlá a výhľad na modrastú výšinu zakryla oceľová masa.

Keďže s odchodom vojakov do Sídla prakticky nebolo koho trénovať, moje dni sa naplnili nudou a zúfalstvom. Aspoň tie prvé dva. Potom mi došlo, že ak by som nerobila vôbec nič, len sa hrala s Magie, určite by mi preskočilo. Mala som v tom pekle troch ľudí, na ktorých mi veľmi záležalo a prázdne dni plné nudy ma iba nútili premýšľať nad tým, či sú zranení alebo ešte vôbec na žive.

Onedlho som konečne odovzdala barle a  po dlhočizných podzemných chodbách som krivkala bez opory. Nebudem klamať, občas keď som bola na nohách príliš dlho, to bolelo ako čert, ale nesťažovala som sa. Dospela som k názoru, že moja noha nie je na zvýšenú záťaž ešte pripravená, ale s rukou to nebolo až také zlé. Miesto trénovania vojakov som sa rozhodla ísť sa do tréningového centra zapotiť ja. Prvý výstrel z luku bol oboje - bolestivý a šokujúci. Bola som úplne mimo. Netrafila som ani figurínu nieto ešte terč na nej. Tak ma to prekvapilo, že som sklonila luk a chvíľu som sa iba dívala na stred terča, ktorý som hádam už od dvanástich rokov ani raz neminula.

Znova som sa postavila do pozície, napla luk a vystrelila. Tento raz som figurínu trafila - do nohy. Mierila som na hruď. Hoci som bola znechutená, donútila som sa ešte k pár pokusom, ale zranená ruka sa mi začala chvieť od námahy ešte skôr, ako som trafila terč.

Nahnevane som šmarila luk aj so šípmi na zem a pomaly som odkrivkala do jedálne na obed. Jedna hlúpa guľka a ja sa netrafím ani do terča?! Ani neviem, či som bola viac nahnevaná na seba alebo... nuž, na všetkých ostatných. Na celý Panem, na Sídlo, ktoré nás dohnalo k vzbure a následne k vojne, v ktorej som skoro prišla o život.

Magie bola s Amiciou v izbe, ale nešla som po ňu, aby som ju vzala na obed. Bol to pre sestru dobrý dôvod na to, aby konečne vystrčila hlavu z nory a prestala sa správať ako malá. Áno, možno som bola tvrdá, ale nebola jediná, koho milovaná osoba bola tam vonku. Takých nás tam boli stovky. Kým som čakala na jedlo, nečakane sa zapali obrovské obrazovky a zrazu som mala pred očami front. Ako keby sa predo mnou zhmotnili moje najtemnejšie nočné mory.

Rýchlo som odvrátila pohľad, schmatla tácku s jedlom a šla som si sadnúť k stolu, ktorý bol od obrazoviek najďalej. Niektorí sa na to dívali zakaždým, keď vysielali, hladní po informáciách. Možno dokonca dúfali, že zazrú svojich najbližších, ale ja som na to nemala žalúdok. Neznášala som tie prenosy. Nechápala som, prečo to vôbec robili, prečo sa správali ako Sídlo. Musieť sa dívať na vojenský front alebo na Hry bolo v konečnom dôsledku takmer to isté. Aspoň pre nás divákov.

„Vďaka, že si sa s ním nakoniec prišla rozlúčiť.“

Zodvihla so hlavu od práce. Trhla som plecami. „Nemohla som sa s ním nerozlúčiť.“

Hazelle si sadla ku mne na lavičku, kde som v kuchyni šúpala zemiaky. Odkedy sme dobili Dvanásty obvod, repertoár jedla bol oveľa pestrejší, hoci prídeli boli stále veľmi prísne. Lenže aj za to sme boli vďační.

„Keď sa potom vrátil dnu, vyzeral oveľa pokojnejšie.“

„Viete o tom, že si nemyslím, že to prežije?“ spýtala som sa. Mala som taký dojem, že si myslela, že čakám na jeho príchod. Ale to nebola pravda.

Hazelle sa na mňa vydesene zadívala. „Prečo to hovoríš?“

„Obe vieme, že Katniss bude hlavným terčom. Snow ju chce mŕtvu. Gale sa ju určite bude snažiť zachrániť a také situácie zvyčajne nedopadnú dobre.“

„Gale je horkorkvný a často koná bez rozmyslu, ale má tu veľa ľudí, na ktorých mu záleží.“

Nadvihla som obočie. „Myslíte si, že nebude riskovať kvôli rodine?“

Prikývla.

Na jednej strane som ju chápala. Rozumela som, prečo si to myslí, ale ja som vedela viac. „Verte mi, keď ste tam a dívate sa na to, ako vám vraždia priateľov, na také veci nemyslíte. Jediné, na čo sa dokážete sústrediť, je uistiť sa, že už nikoho od vás nezabijú. Rodina.... na to myslíte až potom.“

„Niekedy už môže byť neskoro,“ dodala som napokon po chvíli ticha. Videla som, že to Hazelle zobralo, a na mňa doľahol pocit viny. Mrzelo ma, že som ju zarmútila viac, ako bolo nutné. Aj tak to mala dosť ťažké.

„Prepáčte, mala som radšej držať jazyk za zubami,“ potichu som sa ospravedlnila. Hazelle mi na chvíľu stisla ruku špinavú od zemiakov. „Neverím, že sa nevráti.“

Bolo zvláštne, ako sa niekedy súcit zmenil na hnev. V mojom prípade sa to stale presne po štyroch dňoch. Keď som sa vrátila z ďalšieho mučenia v tréningovom centre, našla som Amiciu ležať na posteli. Iba sa dívala do steny a dokonca ani nedozerala na Magie, ktorá sa hrala na mojej posteli. Vzala som ju na ruky a odviedla k Hazelle.

„Takto to ďalej nepôjde, Amicia,“ povedala som, keď som sa vrátila. Sestra sa ani nepohla. Divila by som sa, keby ma vôbec vnímala.

Pristúpila som k nej a strhla som z nej plachtu. Stále mala oblečený úbor na spanie. „Vstaň, choď sa umyť, prezliecť a správaj sa konečne normálne!“ tento raz som vykríkla.

Amicia si ma nevšímala. Nereagovala ani na to, že som jej vzala plachtu.

„Kristepane, prestaň sa správať ako malé decko! Myslíš si, že si jediná, kto sa bojí? Myslíš si, že nikto iný tam nemá ľudí, ktorých má rád? Ja ich tam mám dokonca niekoľko a vieš čo? Tiež by som sa chcela zahrabať do postele a plakať, ale nemôžem lebo je tu Magie! Záleží ti na nej vôbec? Absolútne sa o ňu nezaujímaš, myslíš iba na seba!“

Amicia sa rozplakala.

Prekvapilo ma, keď sa ku mne a Magie pridala na večeri aj Amicia. Sadla si vedľa mňa, sklonila hlavu a začala lyžičkou pomaly miešať polievku v miske.

„Prepáč.“

Usmiala som sa. „Nemusíš sa ospravedlňovať. Rozumiem ti lepšie, než si myslíš.“

Zodvihla na mňa krvou podliate oči. „Máme nejaké správy?“

Pokrútila som hlavou. „Ani nie.“

„Victor....?“

„Informácie o individuálnych ľuďoch asi nedostaneme, až kým sa to neskončí. Ale to záleží aj od toho, ako dlho to bude trvať.“

„Myslíš si, že to prežije?“ potichu sa ma spýtala. Zízala do misky s nedojedenou polievkou a lyžicou v pravidelných intervaloch miešala nevábne vyzerajúci obsah.

Zodvihla som pohľad. Nemohla som uveriť, že to naozaj povedala. „Prestaň sa ma pýtať také sprosté otázky!“ zasyčala som, aby som nepritiahla Maginu pozornosť a vstala som. Zaniesla som podnos s prázdnym riadom, ale nevrátila som sa späť.

„Ak ťa to rameno bolí, mala by si si na chvíľu odpočinúť.“

Nadskočila som. Rozhodne som v tréningovom centre nikoho v takúto neskorú hodinu nečakala. Sklonila som luk, zvrtla som sa a zamrkala som na neho cez závoj horúcich sĺz. Nikdy predtým som ho nevidela. Bol postarší. Určite mal oveľa viac rokov, než najstarší obyvateľ Dvanásteho obvodu. U nás sa staroba jednoducho nenosila, ľudia nemali príležitosť dožiť sa jej.

„Prečo si myslíte, že ma bolí rameno?“

„Si Amiciina sestra, nie?“

Mlčky som prikývla.

„Nedávno ťa postrelili.“ Očami mi prešiel po ruke a stehne. „Keby ťa to nebolelo, asi by si neplakala.“

Zaskočene som sa na neho zadívala a rýchlo som si okrajom rukáva utrela zvlhnuté líca. „To nie preto.“

„Aha, takže aj ty tam niekoho máš?“

Prikývla som. Viac slov nebolo treba.

Oprela som sa o studenú vykachličkovanú stenu a snažila som sa potlačiť zadúšajúce vzlyky, ktoré zanikali v šumení zapnutej sprchy. Bože, za posledné dva dni som sa zrútila už trikrát. A to som si myslela, že som to neznášala až tak zle.

Potlačila som návaly úzkosti a snažila som sa rýchlo sa poumývať. Vodou sa plytvať nesmelo.

Bolo ťažké po takom dlhom čase uveriť, že je koniec. Skutočný koniec. Už viac žiadne boje, žiadny strach a násilie. Bolo tiež neuveriteľné vidieť, ako sa ľudia v podzemí, ktorí mali veľmi málo dôvodov na radosť, tešia a so slzami v očiach sa objímajú. Aj Amicia od šťastia plakala, ale ja som vedela, že kým neviem, čo je s Galom, Victorom a Paulom, nemám na radosť dôvod. Bez mihnutia oka by som vymenila mier za ich životy.

Odkedy sme sa dozvedeli, že je koniec a Sídlo je porazené, prešlo niekoľko dní, ale prakticky sa nič nedialo. Nevedeli sme, čo to má znamenať alebo čo si o tom myslieť. Stále sme boli zavretí v podzemí a jediné, čo sa k nám prostredníctvom vysielania dostalo, boli hrôzostrašné zostrihy krvavej spúšte, ktorá zostala po vojne. Bolo to také ohavné, že som sa prvý raz, keď som to videla, takmer povracala. No najhoršia správa bola Snowov štít utorený z nevinných detí, ktoré napokon všetky zmasakrovali.

Každú chvíľu sme čakali zoznamy padlých a preživších, ale nič neprichádzalo. Vysvetľovala som si to chaosom, ktorý tam určite panuje. Zrátať a identifikovať všetky mŕtvoly muselo byť pracné a zdĺhavé a možno na to ešte ani neurčili ľudí. Tieto argumenty som si musela opakovať niekoľkokrát denne, ale najmä keď som potrebovala potlačiť občasné záchvaty paniky. Neistota bola oveľa horšia ako pravda, nech už bola akákoľvek.

Jediný televízny prenos po tom prvom, ktorý mi obrátil žalúdok na ruby, bola verejná poprava. Sadla som si k stolu v jedálni na prvé prázdne miesto, ktoré som zbadala. Amicia odmietla ísť a radšej zostala v našej ubytovacej jednotke aj s Magie. Vedela som, že nemá žalúdok pozerať sa na vraždu. Mestský okruh bol plný ľudí. Ten dav bol obrovský. Taký obrovský, až sa rozlieval až do bočných ulíc. Keď vyšla Coinová na balkón prezidentskej rezidencie, ozvalo sa radostné a ohlušujúce prevolávanie na slávu. Onedlho na to sa na scéne objavila Katniss.

Takže prežila.

Akonáhle vyviedli von Snowa, diváci začali šalieť, zmenili sa na masu rozzúrených zverov. Stráže ho priviazali ku kolu, čo bolo však podľa môjho názoru zbytočné, pretože aj tak nemal kam ujsť.

Katniss siahla za hlavu a vytiahla šíp. Nasadila ho na tetivu. Tie pohyby som poznala tak dobre, až som mala nutkanie urobiť presne to isté. A zastreliť Snowa. Ibaže mne to nebolo dopriate. Snow zrazu zakašľal, kamera zblízka snímala jeho tvár, a tisícky divákov sa pozerali na to, ako mu po brate tečie krvavý pramienok.

V zábere sa znova objavila Katniss. Napla tetivu, na chvíľu zaváhala a potom vystrelila. Prezidentka Coinová prepadla cez zábradlie balóna a mŕtva sa zrúdila na zem.

Nikto netušil, prečo to urobila. Zbláznila sa snáď? Udrela jej vojna na mozog? Všetci sa pýtali tie isté otázky stále dookola. Ja som o tom však pochybovala. Napriek tomu, že som ju nemala rada, musela som priznať, že Katniss bola silná osobnosť. Ak sa nezložila po tom všetkom, čo sa jej doteraz stalo, pochybovala som o tom, že teraz, keď je konečne po všetkom, ju vyradí z hry nervové zrútenie. Narozdiel od väčšiny Trinásteho obvodu, som pevne verila v to, že na to, čo urobila, mala veľmi dobrý dôvod. Iba som si priala, aby som vedela aký.

V ohromujúcom tichu Katniss zdvihla ruku a otočila hlavu. No miesto toho, aby do nej zahryzla, sa jej zuby zaborili do Peetovej ruky. Nechápavo som sledovala vývoj udalostí. Hnedovlasé dievča sa zmenilo na zúrivé zviera, kopalo, škriabalo, hrýzlo, robilo všetko, čo mohlo, aby sa vyslobodilo z pavučiny rúk. Divým pohľadom sa obzrela okolo seba a zakričala na Gala.

Srdce sa mi zastavilo.

O dva dni neskôr po nás prišiel Victor. Amicia bola v eufórii, ja som bola ešte stále v šoku z toho, že Galeovi sa podarilo prekabátiť smrť. Keď sme sa všetci zvítali, povedal nám, že sa vracia do Sídla, aby tam pomáhal vojenským jednotkám so znovupostavením mesta. Chcel, aby sme išli s ním a ani jedna z nás v rozhodnutí veľmi neváhala. Amicia bola taká nadšená, že sa ihneď pustila do balenia tých pár kusov vecí, ktoré sme mali a Victor si ma zatiaľ odviedol stranou.

Vyšli sme na chodbu, prešli sme pár metrov od mojej ubytovacej jednotky a ja som už vtedy šípila, že sa niečo deje. Chcel mi povedať niečo dôležité a keďže to nechcel vravieť pred Amicou a Magie, muselo to byť zlé. Nepríjemná predtucha mi zovrela vnútornosti.

„Melia, musím ti niečo povedať,“ začal formálne.

„To mi došlo,“ zamumlala som.

Zamračil sa na mňa. „Nie je to ľahké.“

Vtedy som to už vedela. Ak by to bolo niečo menej závažné, povedal by mi to hneď, nechodil by okolo toho ako okolo horúcej kaše. Sklopila som pohľad a zasmrkala som. „Je mŕtvy, však?“

„Je mi to ľúto,“ odvetil Victor. Objal ma, zatiaľ čo som ticho plakala.

Občas som si dlhé chvíle čakania na informácie z frontu krátila tým, že som myslela na náš bozk. Snažila som sa predstaviť si, čo sa stane, keď sa vráti naspäť. Premýšľala som nad tým, že by som sa mohla pokúsiť zaľúbiť sa do neho. Bol to predsa dobrý chlapec, mal ma rád a ja som sa s ním cítila dobre. Vždy mi vedel vylúdiť úmev na tvári.

Ale to som už viac nemohla, pretože Paul bol mŕtvy. Nikdy sa nevráti a ja sa nikdy nedozviem, či by som sa do neho mohla zamilovať.

Sídlo bolo jedno obrovské smetisko. Budovy boli zdevastované, väčšina ulíc takmer nepriechodná, všade sa povalovali kusy stien a striech, masy z tehál a malty, časti nábytku, oblečenie, príbory, hračky... všetko, na čo si človek mohol spomenúť. Bol to smutný a mrazivý pohľad. Zo Sídla zostali iba ruiny.

Najskôr nám všetkým štyrom pridelili stan, ale už o pár dní sme mali vlastný malý byt v jednom z domov, ktorým sa akoby zázrakom podarilo vyhnúť vojnovému besneniu. Nevedela som, či bol ten byt opustený, alebo odtiaľ vyhnali obyvateľov Sídla, ale vôbec ma to nezaujímalo. Vidieť ako žili, môcť sa dotknúť všetkej tej zašlej nádhery a nadbytku vo mne zabilo všetok súcit, ktorý by som voči nim v inej situácii cítila.

Bolo to skoro neuvereteľné, ale plne sme sa ponorili do procesu zabývania sa. Victor bol členom vojenských jednotiek, ktoré pomáhali odstraňovať najhoršie následky bombardovania a Amicia pracovala v jednej z množstva jedální. Tie poskytovali každodenne stravu nielen vojakom, ale aj obyvateľom, ktorí stratili domov a nemohli sa sami uživiť, kým sa celý Panem nepostaví na nohy. Ja, s mojimi zraneniami, som ešte nebola pripravená na ťažšiu prácu. Občas som aj ja pomohla s nenáročnými činnosťami v kuchyni, ale väčšinu času som spolu s niekoľkými ďalšími ženami dozerala na osirelé deti v provizórne postavenom sirotinci. Varili sme pre ne, ošetrovali menšie zranenia, ak to bolo treba, ale zväčša iba poskytovali útechu.

Toto bolo pre nás všetkých najlepšie riešenie, pretože Magie mohla byť neustále so mnou a mala som ju na očiach. Nemuseli premýšľať nad tým, kto sa o ňu postará, kým my pracujeme. Deti zo Sídla boli úplne iné, exotické, a nekonečne ju fascinovali. Mňa na nich fascinovala a zároveň desila absencia akéhokoľvek zmyslu pre súcit. Neboli chladnokrvné, či agresívne, iba nevedeli, ako sa vcítiť do pocitov druhých ľudí. Boli sebecké, videli iba svoju bolesť, o ostatných sa nezaujímali. Rozhodla som sa, že to bolo prvé, čo sa tí ľudia museli naučiť - súcit, spolupatričnosť a hodnotu ľudského života.

Napriek všetkým hrozným dôkazom bojov, ktoré sme mali každý deň pred očami, sa naše životy vôbec neodvíjali zle. Vychutnávala som si, že naša rodina sa pomaly stávala komletnejšia, ale od tej rodinnej idylky som občas musela uniknúť a utiahnuť sa kamsi preč. Pozerať sa na Amiciu s Victorom mi neustále pripomínalo, aké by som chcela, aby to bolo medzi mnou a Galom. Neustále mi to pripomínalo, ako mi chýbal. Väčšinou som dokázala tie myšlienky blokovať a zariadiť, aby mi nestrpčovali život, ale niekedy som sa tomu nedokázala ubrániť.

O Galovi som vôbec nepočula. Victor mi potvrdil, že prežil, hoci veľká časť jeho jednotky nemala také šťastie. Nevedela som, kde teraz je, ale vedela som, s kým je. Po Katnissinom výkriku jeho mena som o tom nemala najmenšie pochybnosti. Prečo by sa ho inak vtedy na poprave, keď ju odvádzali vojaci, tak zúfal dožadovala, keď hneď vedľa nej stál Peeta? Keby chcela byť s Peetom, nekričala by predsa na Gala. Bola to jednoduchá nepriestrelná logika. 

Napriek množstvu práce jedeň deň v týždni, v nedeľu, bol vždy voľný. Amicia zvykla vtedy variť slávnostnejší obed, Victor sa pri nej obšmietal v kuchyni a ja s Magie sme sedeli v obývačke. Tá posledná nedeľa nebola veľmi odlišná od tých predchádzajúcich. Magie sa na zemi hrala a ja som si čítala jednu z mála knižiek, ktoré zostali v byte a boli nepoškodené. Román bol však primitívny a vôbec ma nebavil. Jedným z negatív bolo, že aj keď sme mali voľno, v zdevastovanom meste sa zatiaľ nedalo nič robiť. Nemohli sme ísť Magie kúpiť zmrzlinu, nedalo sa len tak zájsť do kaviarne na kávu a zákusok alebo sa presť v parku, pretože tieto miesta prestali pred pár týždňami existovať a chvíľu bude trvať, kým sa znovu vybudujú.

Mne navyšše aj chýbal les. Po takej dlhej dobe, ktorú som strávila v podzemí, som túžila stráviť v prírode aspoň pár hodín, ale Sídlo bola iba jedna veľká masa betónu. Pekné, ale mŕtve.

Amicia s Victorom sa v kuchyni potichu rozprávali, Magie bola plne zaujatá svojimi staronovými hračkami, ktoré sa mi podarilo zohnať výmenou za neveľký obnos jedla a ja som mala pocit, že sa v tom malom byte udusím. Cítila som, ako na mňa každú chvíľu s rachotom spadnú steny a roztrieštia ma na kúsky. Vstala som z moderného kresla a zvolala som do kuchyne, že sa idem prejsť. Rýchlo som vytrielila z bytu.

Nájsť v meste nejakú osamelú uličku, kde by som si mohla na chvíľu sadnúť, bolo nemožné. Všade sa ponevierali ľudia, väčšina z nich nemala kam ísť, pretože prišli o domov. Ten pohľad bol depresívny, ale potýkala som sa s ním každý deň.

Prešla okolo mňa žena s výraznými oranžovými chlmi na tvári a malým čiernym nosom pripomínajúcim gombičku. Jediné čo jej chýbalo do mačacieho výzoru boli dlhé fúzy a špicaté trojuholníkové uši. Pokrútila som hlavou a odvrátila pohľad. Ešte stále bolo pre mňa ťažké zvyknúť si na ich exotický, extravagantný výzor. Aj napriek tomu, že som žila v Trinástke so Cinnom a jeho bandou. Ale mala som pocit, že niečo také nezvyčajné ako obyvatelia Sídla ma neprestane prekvapovať nikdy.

Sadla som si na polorozpadnutý múrik a chvíľu som sa zabávala tým, že som pozorovala tie kreatúry. Boli ako deti, neschopné sa o seba postarať, úplne krehké a zmätené. Bez našej pomoci by sa nikdy nepostavili na nohy, len by pomaly umierali. Možno mi ich bolo na chvíľu aj ľúto. Sídlo ich nenaučilo ničomu inému iba obžerstvu a márnotratnosti. Boli hlúpi a slabí. O skutočnom živote nemali ani potuchy.

Po pár minútach som vstala. Vedela som, že Amicia nemala rada, keď som sa sama potulovala mestom, tak som sa radšej rozhodla vrátiť. Ihneď, ako som otvorila dvere, sa ku mne s krikom vrhla Magie.

„Mel, Mel!“ oduševnene vykrikovala, keď ku mne bežala. Prekvapene som zamrkala a zadívala som sa na Amiciu na pohovke, aby mi vysvetlila, čo sa deje. A vtedy sa svet zastavil.

„Gale sa vlátil!“ nadšene mi oznámila Magie a skočila mi do náručia. Zastonala som, pretože na moje rameno bol taký prudký stret s Maginým telom ešte stále dosť veľká záťaž, ale nezložila som ju. Naprázdno som prehltla a zatvorila som za sebou dvere. Myšlienky mi výrili v hlave rýchlosťou milión za sekundu.

Čo tam robil?

Nedokázala som sa prinútiť otvoriť ústa a niečo povedať. Iba som stála pri dverách a dívala sa na neho, ako sedí na našej pohovke, pred ním na stolíku sa parí zo šálky s čakom, a opätuje mi pohľad.

Trápne ticho, do ktorého nezasiahla dokonca ani uvravená Magie, prerušila Amicia. Vstala, podišla ku mne a vzala mi ju so slovami: „Daj mi ju, ak ťa to bolí.“

Chcela som namietnuť a povedať jej, že je to v poriadku, ale jazyk mi úplne zdrevenel.

„Pozli, co mi dal Gale,“ z ničoho-nič sa ozvala Magie a natrčila ku mne tabuľku zabalenú do lesklého obalu. „Cokoládu!“

Vyvalila som na ňu oči. Udivovalo ma, že sa k niečomu takému vôbec dostal. Čokoláda bola prepychovým tovarom ešte aj v Sídle.

„Dobre, my sa pôjdeme na chvíľu prejsť,“ povedala sestra skôr, než som mohla nejako zareagovať. Victor bez slova vstal a podišiel ku dverám. Keď sa za nimi zatvorili, počula som ozvenu Maginho hlasu, ktorý sa pýtal, prečo odchádzajú, keď je tam Gale.

Zostala som s Galom sama.

Nervózne som zvierala okraj jednoduchého čierneho trička a zaujato ten proces pozorovala. Cítila som sa sebe jeho pohľad a v duchu som zakliala. Vôbec som nevedela, čo by som mala urobiť. Keď som sa narovnala, usmial sa.

„Ahoj.“

Zamračila som sa. „Čo tu robíš, Gale?“ spýtala som sa a ignorovala som jeho pozdrav.

„Prišiel som sa s tebou porozprávať. Vidím, že už máš dlhé vlasy,“ povedal a kývol ku mne hlavou.

Dlhé vlasy vlastne nebol ten správny termín. Siahali mi sotva po bradu, ale oproti tomu, ako som vyzerala iba pred pár týždňami, to bol obrovský pokrok. „Hej, Cinnov zázrak asi fuguje.“ Odvrátila som sa od neho. „O čom chceš hovoriť?“

„O všetkom. Je veľa vecí, ktoré ti chcem vysvetliť.“

Moje zamračenie sa prehĺbilo, keď som sa k nemu znova otočila. „Vysvetliť?“

Prikývol. „Áno, ja... mohla by si sa posadiť, prosím?“

Neochotne som sa pohla a sadla si do voľného kresla oproti nemu.

„Viem, že som prišiel trochu neskoro,“ pokračoval, keď som bola usadená, „ale nájsť ťa bolo zložitejšie, než som si myslel. Keď som sa vrátil do Trinástky, už si tam nebola a tí, čo tam ešte zostali, mi nevedeli povedať, kam ste išli. V Dvanástke ste neboli, to som vedel a v zoznamoch z ostatných obvodov som vás nenašiel. Potom som sa rozhodol pre inú taktiku. Pátral som po Victorovi a keď som zistil, že býva s dvoma ženami a dieťaťom v Sídle, vedel som, že si to ty s Amiciou a Magie.“

„Tuším si si s tým dal dosť práce,“ zamumlala som a znela som iba trošku sarkasticky.

„Chcel som ísť do Trinástky hneď, ako sa to skončilo, ale vyskytli sa isté udalosti... asi vieš, o čom hovorím.“

Dobrotivý bože! Veľmi dobre som vedela, o čom hovoril - o Katnissinom vyznaní lásky k nemu, ktoré počul a videl celý Panem. Okázalejším spôsobom som sa to už ani nemohla dozvedieť.

„Paul je tu tiež?“ znenazdajky vyhŕkol a ja som sa strhla. Tá rana bola ešte vždy čerstvá.

„Ty to nevieš?“ prekvapene som sa spýtala.

„Čo?“

Zvesila som hlavu. „Paul je mŕtvy,“ zamrmlala som. Stále bolo pre mňa ťažké na neho myslieť. Dokonca ani neexistoval nijaký hrob, kam by som mu mohla ísť položiť kvety. Podľa Victora ho jedna z bômb roztrhala na márne kúsky. Keď som sa to dozvedela, celú hodinu som hystericky preplakala.

„Prepáč. Je mi to ľúto, viem, že ste boli priatelia.“ Naozaj vyzeral, že ho to mrzí.

„Prečo si si myslel, že je tu?“

Trhol plecami. „Myslel som... videl som vás v odletovej hale, keď sme odchádzali do Sídla.“

Takže predsa len bol svedkom toho, ako ma pobozkal. Napodobnila som ho a tiež som mykla ramenami. Čo som mu mala povedať? Ak by bol Paul na žive, pravdepodobne by tu so mnou bol a ja by som sa pokúšala začať s ním nový život. Budovala by som si vzťah, ktorý by mi neubližoval.

„Prečo si vôbec tu? Čo mi chceš vysvetliť?“ spýtala som sa miesto odpovede. Modlila som sa, aby nemal nejakú zvrátenú túžbu vyznať sa mi z dôvodov, prečo je teraz s Katniss a prečo to medzi nami nikdy nemohlo fungovať. To by som sa radšej nabodla na hrdzavý kôl.

Povzdychol si a prešiel si rukou po tvári. „Viem, čo si myslíš,“ ozval sa, „ale mýliš sa.“

Nadvihla som obočie. „Fakt?“

Jeho šedé oči sa do mňa prudko zaborili. „Áno. Viem, že si myslíš, že teraz bývam s Katniss, ale to nie je pravda. Nie som s ňou. Pamätáš sa, keď si mi vtedy povedala, že to, že ju nenútim vybrať si medzi mnou a Peetom, ešte neznamená, že ju nemilujem?“

Očividne čakal na moju odpoveď, tak som prikývla. Ten rozhovor bol v mojej pamäti hlboko zakorenený. Vtedy som sa dozvedela, že Gale pôjde do Sídla. A srdce sa mi zlomilo vo dvoje.

„Povedal som ti, že to tak nie. Neklamal som, Melia, naozaj to tak nie je.“

Napriek všetkému, čo som vedela, sa mi rozbúšilo srdce a do hlavy nahrnula krv. Takmer som v sebe cítila lákavé nútkanie uveriť mu. Zúfalo som mu chcela veriť. Lenže ja som videla, ako ju v lese v Dvojke pobozkal. Nie ona jeho, on ju!

Nekonečne ma zabolelo, že mi takto klamal a hral sa s mojimi citmi. Zacítila som v očiach slzy. Toto som si od neho nezaslúžila. Ak už nič viac, tak mal rešpektovať aspoň to, že sme kedysi boli priatelia.

„Nemôžem uveriť, že mi takto klameš,“ zašepkala som. Bála som sa, že sa pred ním rozplačem.

„Neklamem ti!“ ihneď mi oponoval. „Naozaj ju nemilujem. Tie city sa pomaly vytrácali od momentu, keď v aréne pobozkala Peeta. Ublížilo mi to, ale pomohlo mi to čeliť realite a odpútať sa od nej. A tiež ty... ty si mi pomohla najviac a ani o tom nevieš,“ zapálene hovoril. Slová mu vyletovali z úst nesmiernou rýchlosťou, ako keby sa snažil povedať čo najviac, kým ho umlčím. „Už veľmi, veľmi dlhú dobu nechcem nikoho iného iba teba.“

Rozplakala som sa, nešlo tomu zabrániť. Rýchlo som vstala, a prešla som k oknu. Postavila som sa tak, aby som k nemu bola chrbtom. Odmietavo som pokrútila hlavou. „Prestaň, Gale,“ zaprosila som stiahnutým hlasom. Nestíhala som si utierať slzy, tak rýchlo sa mi valili z očí. Prečo to robil? Prečo mi ubližoval takýmito rečami?

„Povedala som ti, že som videla, ako si ju v Druhom obvode pobozkal. Ty ju, nie naopak,“ naštvane som vyhŕkla. Bolesť sa zmenila na hnev. Nemal právo toto mi robiť. Otočila som sa k nemu. Už mi nezáležalo na tom, že ma uvidí uplakanú. „Prečo si to teda urobil?“

Gale zvesil hlavu a zdalo sa mi, že na chvíľu zatvoril oči. „Potrebovala to,“ zamumlal.

„To je tvoja odpoveď? Potrebovala to?“ vykríkla som.

Zahľadel sa na mňa smutým pohľadom. „Vieš, čo sa stalo Peetovi. A ona... bola na tom zle, myslel som si, že ju to uteší. Iba potrebovala niečiu blízkosť, nič viac v tom nebolo.“

Komu záležalo na tom, ako som na tom bola ja, že?! „Naozaj si myslíš, že ti to uverím?“

„Melia, Katniss teraz býva v Trinástke. Spolu s Peetom. Ak mi neveríš, zisti si to u administratívy. Neklamem ti.“

„Možno nie v tomto. To, čo hovoríš, však nedáva zmysel. Nikdy, ani jediný raz si mi nenaznačil, že by si ma mal rád. Prečo by si to robil?“

Postavil sa. „Nerozumieš?“ prekvapene sa spýtal. „Nechcel som s tebou začínať vzťah, pretože som si myslel, že vojnu neprežijem.“

„Pred tým, než si odišiel do Sídla, si mi povedal, že máš v úmysle vrátiť sa,“ hlesla som, keď som si na to spomenula.

Smutne sa usmial. „Medzi tým, čo chceme a realitou je veľký rozdiel, Mel. Vlastne ani neviem, ako je vôbec možné, že som to naozaj prežil. Nerátal som s tým. To, čo sa dialo vtedy v Dvojke, bol iba slabý odvar bojov v Sídle.“

„Takže si mi klamal?“

Roztiahol ruky a ihneď ich nechal klesnúť pozdĺž tela. „A čo som ti mal povedať?“

„Mal si mi povedať pravdu,“ tvrdo som odvrkla. „A teraz nenarážam iba na ten rozhovor. Mal si mi povedať celú pravdu. O všetkom. Vlastne, nikdy si mi nemal klamať! “

Pristúpil ku mne a pokrútil hlavou. „To by som ti nikdy nespravil, Melia.“

„Prečo, do pekla, nie?“

„Moja smrť by ti iba viac ublížila, keby sme bol spolu. Videla si, čo sa stalo Finnickovi a Annie? Zabili ho a ona je... je z nej úplná troska. Nikdy som nevidel nikoho takého zlomeného, ako je ona. Nechcel som, aby si musela prežívať to, čo teraz ona.“

Vyvalila som na neho oči. „A ty si myslíš, že teraz by ma to bolelo menej?“ Podišla som k nemu a oboma rukami som ho schmatla za lakte. „To isté by som pežívala nehľadiac na to, či by si mi to povedal alebo nie, Gale. Veď vieš, že to na mojich citoch nič nezmenilo, preto som sa s tebou prestala stretávať. Pretože som ťa nedokázala prestať milovať.“

Usmial sa a pokrútil hlavou. „Nechcem, aby si ma prestala milovať. Chcem, aby si ma milovala tak, ako ja teba.“

Amicia ma objala a napriek môjmu varovaniu jej uniklo z očí zopár sĺz, ktoré si rýchlo utrela.

„Nejdem predsa na koniec sveta,“ smiala som sa, keď som sa od nej odťahovala, „iba do Druhého obvodu. Gale povedal, že je iba tri hodiny rýchlovlakom od Sídla, takže ma môžete chodiť navštevovať. Alebo ja vás.“

Sestra prikývla. „Ja viem, ale aj tak mi budeš hrozne chýbať. Nikdy sme od seba neboli na dlhšie preč. Teda okrem toho, keď si išla do Dvojky bojovať.“

Pozrela som sa na Victora, ktorý stál za ňou a uškrnula som sa. „Niečo mi hovorí, že osamelo sa cítiť nebudeš. A budeš v dobrých rukách.“

„Ty tiež,“ pošepla a nežne sa na mňa usmiala. „Ani nevieš, aká som kvôli tebe šťastná.“

Prikývla som. „Skoro ani nemôžem uveriť, že sa to deje.“

Keď ku mne začala načahovať ruky Magie, uhniezdená Victorovi na rukách, vzala som si ju do náručia a dlho som ju objímala. Vlepila som jej božtek na nos. „Buď dobrá, chrobáčik. Čoskoro vás prídem navštíviť a prinesiem ti kopec čokolády.“

Magie prikývla. Pri zmienke o čokoláde vyzerala tak nadšene, ako keby sme sa ani nelúčili. Ale bola som rada, že neplače. Nenávidela som, keď som ju videla plakať.

Na plece mi dopadla ruka. Zvrtla som sa a môj pohľad sa stretol s Galeovým. Zatiaľ čo ja som sa lúčila, on nám zaniesol do vozňa batožinu. Teraz pri mne stál a usmieval sa. Objal ma okolo pása, naklonil sa mi cez plece k Magie a postrapatil jej vlásky. „Budeš tu dávať na Amiciu a Victora pozor, kým sa vrátime?“ vážne sa opýtal.

Magie horlivo prikývla.

Gale na ňu prižmúril oči „Sľubuješ, drobec?“

„Sľubujem,“ slávnostne vyslovila a mne zacukalo kútikmi.

„Tľapneme si na to?“ Nastavil jej ruku a ona sa po nej bez zaváhania načiahla. Malá rúčka sa nehlučne dotkla jeho veľkej, Gale sa sklonil a pobozkal ju na čelo. „Už musíme ísť,“ povedal mi.

Povzdychla som si, Amicia mi vzala Magie z rúk a ešte som sa narýchlo objala s Victorom.

„Dávajte na seba pozor,“ prosila ma sestra. „A možno by ste sa pre nás mohli poobzerať po nejakom bývaní. Zatiaľ nemôžeme odísť, pretože Victor tu má prácu, ale možno potom, keď sa všetko viac upokojí, prídeme za vami.“

Nadšene som zvískla. „To by bolo skvelé.“

„Myslela som na to už predtým. Ani ja nemám rada Sídlo, chýba mi les a príroda. Som rovnaká ako ty.“

„Rozhodíme siete,“ potvrdil Gale a stisol mi ruku. Bol čas ísť.

Vymenili sme si posledné pozdravy, pohľady, zakývali sme si a nastúpili sme do vlaku. Onedlho na to sa s trhnutím pohol. Sadla som si na pohodlnú polstrovanú lavicu a pozerala som sa von oknom. Rýchlosť mi vyrazila dych. Nikdy predtým som sa v rýchlovlaku neviezla, pretože cestovanie medzi obvodmi bolo u nás zakázané. Bolo fascinujúce pozerať, ako rýchlo sa mi pred očami mení scenéria. Zacítila som, ako vedľa mňa dosadol Gale, objal ma okolo pliec a pritiahol si ma k sebe. Položila som mu ruku na koleno a usalašila som sa v jeho objatí.

„Mimochodom, ďakujem.“

Nadvihla som obočie, ale nespustila som pohľad od okna. „Za čo?“

„Za to, že si sa starala o moju rodinu, keď som pracoval v doloch. Že si pre nich lovila.“

Zarazila som sa a odtiahla som sa od neho. „Hazelle ti to povedala?“

Pokrútil hlavou. „Mama mi povedala, že niekto nám necháva pri zadných dverách úlovky a ja som už od začiatku vedel, že si to bola ty. Bola jediná, okrem mňa a Katniss, kto sa nebál ísť mimo oplotenej zóny a vedel narábať so zbraňou.“ Vystrel sa a pobozkal ma na spánok. „Kto iný by to pre mňa urobil?“ zamrmlal mi do vlasov.

Začervenala som sa. Malo to logiku. Keď to povedal takto, pripadalo mi hlúpe, že som si kedysi myslela, že o tom nevedel. „Keď som chodievala loviť pre nás, nebol až taký problém chytiť o jedno zviera naviac.“

Znova som sa o neho oprela a on ma stisol. „Ty si sa vtedy starala o moju rodinu a odteraz sa budem ja starať o teba.“

Gale dostal v Druhom obvode nejakú dobrú pozíciu a takmer ihneď po poprave sa tam aj s rodinou presťahoval. Pridelili im dom, vraj veľmi podobný pekným, veľkolepým domom účastníkov Hier v našom obvode. Povedal, že tam mám svoju izbu, ale že po čase by sme si mohli nájsť aj niečo vlastné. Je to tam takisto zničené ako v Sídle, ale práce sú v plnom prúde a nie je tam toľko ľudí ako v hlavnom meste. A sú tam hory. Nekonečné šíravy lesov, kam len oko dovidí. Dvojka sa pre nás zdala byť dokonalá.

„Vieš, ako je na tom teraz Katniss?“ zrazu som sa spýtala. Ani neviem, prečo mi to napadlo.

Aj Gale znel prekvapene. „Lepšie. Aspoň podľa Haymitcha, ten sa tiež vrátil späť do Dvanástky.“

Prikývla som. „Počula som, čo sa stalo Prim. Je mi to ľúto. Zabili jej sestru, dvakrát ju vhodili do arény, umučili Peetu do nepríčetnosti. Je to hrozné.“

„Áno, veľmi trpela, ale teraz, keď je s Peetom, sa snáď uzdraví.“

„Nikdy by som neverila, že to niekedy poviem, ale aj ja v to dúfam. Zaslúži si mať konečne šťastný život.“

Gale na chvíľu zmĺkol, no potom sa ku mne naklonil. Zacítila som jeho pery na uchu. „A ty? Si šťastná?“

Usmiala som sa do nádhernej scenérie za veľkým oknom. „Som.“

„Dobre. To je všetko, čo som kedy chcel.“

KONIEC