4. kapitola

Strieľanie zo zbrane mi celkom išlo. Vlastne by som povedala, že som v tom bola fakt dobrá. Ešte nikdy som zo zbrane nestrieľala, ale to, že som vedela tak dobre narábať s lukom, mi veľmi pomohlo, pretože som sa nemusela učiť mieriť. Stačili štyri dni niekoľko hodinového tréningu a povedali mi, že by som mohla ísť do boja s ďalšou jednotkou, ktorú pošlú. Keď som sa to dozvedela, iba som nevýrazne prikývla, v mysli som mala úplné prázdno.

Pre Amiciu bolo ťažké stráviť fakt, že teraz trénujem preto, aby som sa pripravila na boj, ktorý bol pre mňa odrazu veľmi reálnou možnosťou. No keď som jej oznámila, že s najbližšou vyslanou jednotkou pôjdem aj ja, takmer sa nervovo zrútila. Nemôžem povedať, že mi to bolo jedno, samozrejme, nerada som ju tak videla, ale nebola som ochotná svoje rozhodnutie zmeniť. Neustále sa ma pýtala, prečo to robím, čo tým chcem dosiahnuť. Veď som predsa nikdy netúžila dostať sa na bojové pole. Nad jej otázkou som premýšľala veľmi často, ale nevedela som jej odpovedať. Keď prišiel návrh, aby som trénovala na vyššej úrovni, povedala som áno ihneď, bez rozmyslu. Bola to pudová reakcia, ktorej som nerozumela, ale poslúchla som ju. No nevedela som, prečo tam vlastne idem, vedela som iba, že v podzemí to už nebudem môcť vydržať oveľa dlhšie. To hrozné čakanie na Galov návrat, ktorý sa možno ani neuskutoční, bolo ubíjajúce. Celý pobyt tam bol ubíjajúci! Bola som zničená z toho, že som tam musela byť zavretá a musela som vídať Katniss a Gala, vidieť ich spolu baviť sa a byť si pritom vedomá toho, že jediný, s kým chce byť, je ona a nie ja. Ničilo ma, že som niekoľko dlhých týždňov nevidela slnko a skutočné denné svetlo, že som nedýchala čerstvý vzduch a necítila som vôňu trávi, kvetov a zeme. Potrebovala som odtiaľ vypadnúť zo všetkých týchto dôvodov a keď som si uvedomila, že je mi jedno, či pôjdem do boja alebo nie, tak som to jednoducho prijala. Bol to predsa spôsob, ako sa dostať preč.

Tá myšlienka ma prekvapila a musím povedať, že možno aj trochu vystrašila. Nestarala som sa o to, či pôjdem bojovať a môžem tam zomrieť. Nechápala som, ako je to možné a nevedela som, čo tento môj postoj vyvolalo, ale naozaj mi to bolo jedno. A to ma znepokojovalo. Iste, nechcela som zomrieť, pretože som nechcela spôsobiť takú veľkú bolesť Amicii a Magie, ale pokiaľ išlo o mňa, bolo mi to ľahostajné. Zaujímalo ma, či to malo niečo spoločné s tým, aká malá je pravdepodobnosť Galovho návratu. Malo by to zmysel, ale nepáčilo by sa mi, keby mal na mňa Gale taký ohromne veľký vplyv. Pravdepodobne však bola tým dôvodom kumulácia všetkých pocitov, ktoré ma posledné týždne dusili. Bola som jednoducho taká chorá a vyčerpaná zo všetkej bolesti a úzkosti, až mi na sebe prestalo záležať, pretože to bolo príliš únavné a ja som už nemala dostatok síl.

Práve som sa ráno obliekala do šedého trička a bielych nohavíc – kombinácie, ktorá sa tu dole pokladala takmer za extravagantnú, pretože ostatní nosili uniformu vždy iba jednej farby -, keď do našej ubytovacej jednotky vletela Amicia. Išla zaviesť Magie k Hazelle Hawthornovej, s ktorou sa dohodla, že bude spolu so svojimi deťmi strážiť aj Magie, aby sme sa pri nej nemuseli neustále striedať my dve. Prekvapene som na ňu zadívala a prevliekla som si cez hlavu tričko.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa, kým som si česala vlasy a uviazala ich do dlhého vrkoča na temene hlavy. Dnes som mala v pláne ísť si iba tak relaxačne zastrieľať z luku, pretože nadriadený mi povedal, aby som si vzala pár dní voľna. Nemohla som namietať, pretože môj intenzívny tréning bol naozaj vyčerpávajúci.

Amicia sa na mňa zaškerila úsmevom, ktorý som u nej nevidela možno aj roky, a to vo mne prebudilo ešte väčšiu zvedavosť. Otočila som sa k nej celým telom. „Tak čo je? Prečo sa tak usmievaš?“

„Aj ty sa budeš, keď ti to poviem,“ tajomne riekla. „Jednotka, ktorá šla do Sídla zachrániť Peetu sa v noci vrátila. Gale je tu, živý a zdravý.“

Myslím, že som na ňu skoro pol minúty iba zízala. Vrátil sa. Je späť a je nezranený. Bola som... mimo. Jediné, čo som cítila, bolo, ako mi pri tých slovách silno zovrelo žalúdok a nepríjemne ho stláčalo. Keby to pre mňa nebol taký obrovský šok, určite by som bola šťatná, ale ja som bola taká ohromená, že sa žiadne emócie nedostavili. Až potom, o chvíľu neskôr som sťažka dopadla na svoju posteľ, zakryla si rukami tvár a rozplakala som sa.

Amicia bola okamžite pri mne. „Melia, veď sa vrátil! Je späť a je v úplnom poriadku.“

„Ja viem,“ podarilo sa mi vysúkať zo seba medzi vzlykmi. Kto by povedal, že tá mohutná úľava, ktorá sa mi prehnala telom, sa navonok prejaví hysterickým plačom.

„Tak prečo plačeš?“ nechápavo sa spýtala.

„Lebo sa mi uľavilo,“ zamrmlala som a popotiahla som nosom.

Amicia sa potichu zachichotala, zľahka ma objala a potom vstala. „Musím už ísť. Mala by som byť v kuchyni a pomáhať, ale musela som ti to prísť povedať.“

Zotrela som si slzy z líc, zodvihla som hlavu a prikývla. Mlčky som sledovala jej odchod, zostala som sedieť na posteli a dávala som sa dokopy. Ani som sa neopýtala, či sa im podarilo vyslobodiť Peeta a Annie. Predpokladala som však, že áno, pretože inak by sa asi nevrátili. Peeta bol predsa pre Katniss dôležitý a Katniss bola dôležitá pre Trinásty obvod, čo znamenalo, že je pre Trinástku dôležitý aj Peeta. Trpký sarkazmus, ktorý sa ma pri tej úvahe zmocnil, som nedokázala potlačiť. Napadlo mi, či by som Katniss vnímala rovnako aj v prípade, keby ju Gale nemiloval alebo keby som ja nemilovala jeho. Nebola som hlúpa, vedela som, že veľká časť mojej averzie voči nej bola zapríčinená žiarlivosťou, ale na druhej strane som tiež vedela, že môj názor nie neopodstatnený. Určite som mala vo veľa veciach pravdu, no ja som to všetko vnímala o niečo citlivejšie, a asi preto voči nej ostatní nepociťovali nepriateľstvo.

V ten deň bolo pre mňa ťažké sústrediť sa. Neustále som myslela iba na Gala a trápila sa tým, že sa vôbec neobťažoval prísť ma pozdraviť. Nevedela som, ako by som sa zachovala, keby prišiel. Snažila som sa predstaviť si to, ale akosi to nešlo, takže možno bolo aj dobré, že ma nechal na pokoji. To však nemenilo nič na tom že som chcela vedieť prečo. Celkovo bolo moje vnútro akési rozpoltené. Chcela som ho vidieť, na vlastné oči sa presvedčiť, že mu nič nie je, ale zároveň som sa úporne vyhýbala hlavným chodbám a jedálni, kde by som sa s ním mohla stretnúť. Jedálni sa však nedalo vyhýbať celý deň, pretože som musela niečo jesť. Napokon som sa dosť neskoro dostavila na večeru očakávajúc, že Gale už jedol a tak sa s ním nestretnem. Nebola tam ani Amicia ani Magie a ja som si uvedomila, že toho malého škriatka som nevidela celý deň a keď prídem do našej izby, už bude určite spať. Prišlo mi to trochu ľúto a zaumienila som si, že to zajtra napravím.

„Gale je späť,“ ozvalo sa po mojej ľavici a Hazelle Hawthornová si sadla na lavicu vedľa mňa. Prekvapene som vzhliadla.

„Viem.“

„Neprišla si za ním,“ povedala, ale jej tón nebol vyčítavý skôr iba zvedavý. Trochu ma zvádzalo povedať jej, že ani on za mnou neprišiel, ale pripadalo mi to detinské.

Pokrčila som plecami. „Mala som prácu.“

„Hľadal ťa.“

Mala som chuť odvrknúť jej niečo nepríjemné, ale ovládla som sa. Ten nápor emócií zo mňa zrazu urobil veľmi nestabilnú osobu. V jednu minútu som pokojná a vďačná, že sa vrátil a nič sa mu nestalo a v druhú som bola pri jeho zmienke podráždená, zlostná a zatrpknutá. Sama som nevedela, čo vlastne cítim. „Nuž... nemôžeme mu byť všetci k dizpozícii.“

Kútikom oka som zahliadla, ako sa Hazelle zamračila. Možno som to prehnala. Nemala som sa takým podráždeným spôsobom vyjadrovať na jeho adresu pred jeho mamou. Zahryzla som si do spodnej pery a čakala na jej reakciu. Aj moja chuť do jedla citeľne poklesla.

„Si nahnevaná?“ spýtala sa ma po chvíli napätého mlčania. Povzdychla som si, moje podráždenie sa trochu upokojilo.

Odlomila som si kúsok z kukuričnej placky, ktorú som si vložila do úst. „Nie.“

„Vieš, Katniss mám veľmi rada. Poznám ju od malička, s Galom sa priatelí už roky a pre mňa je ako druhá dcéra.“ Toto mi náladu nezlepšilo. Potláčala som nutkanie zaškrípať zubami. Nechápala som, prečo mi to vôbec hovorila; bolo mi jedno, aký k nej mala vzťah.

„Je to veľmi milé dievča a Gala má úprimne rada,“ pokračovala, „no nechcela by som, aby sa s ním dala dohromady. Kvôli Peetovi by ho nikdy nemohla milovať tak, ako si to zaslúži a taký život pre neho nechcem.“ Na to som nemala čo povedať. „Ale ty to dokážeš,“ podala napokon potichu a mne takmer vypadla lyžica z ruky.

Otočila som k nej hlavu a zadívala som sa jej do očí. To, čo povedala ma zahrialo to pri srdci a líca mi sčervenali, ale vedela som, že to bola iba ilúzia. „Gale a ja spolu nikdy nebudeme,“ tvrdo som povedala.

„Viem, že by si to chcela,“ jemne povedala.

„Na tom, čo chcem, nezáleží,“ nahnevane som odsekla. „Gale miluje Katniss. Okrem toho, ja by som bola v rovnakej pozícii, ako by bol Gale, keby chodil s Katniss. Ale to vám už nevadí, však?!“ S tým som vstala, zaniesla podnos s nedojedeným jedlom na poličku a vybrala som sa do našej ubytovacej jednotky.

Zamyslene som kráčala, nohy som dávala rýchlo jednu pred druhú a snažila som sa striasť zo seba Hazelline slová. Prečo mi to vôbec hovorila? Dobre predsa vedela, že Gale ku mne necíti nič iné iba priateľstvo a ten, koho miluje, je Katniss nie ja. Myšlienky na to vo mne iba zapálili nový plameň trpkosti a ja som si na ňu už začínala pomaly zvykať. Ak by to takto pokračovalo, po vojne z niekdajšej optimistickej a veselej osoby nezostane ani stopa a nahradí ju zatrpknutý cynik. Nebola to veľmi príjemná výhliadka, ale človek v živote niektoré veci jednoducho nedokáže ovládať. Stanú sa bez akejkoľvek príčiny a bez možnosti niečo na tom zmeniť.

Na chodbe, kde sa nachádzala moja a Amiciina izba, sedel na zemi Gale a opieral sa o stenu. Okamžite, ako som ho zazrela, som zastala a chvíľu som si ho prezerala. Hoci mi Hazelle povedala, že ma hľadal, pred mojou ubytovacou jednotkou som ho nečakala. Myslela som si, že keď ho uvidím, všetko, čo budem chcieť urobiť, bude vrhnúť sa na neho a poriadne ho objať, lenže teraz, keď som si bola istá, že je v poriadku, moja starosť ustúpila a jej miesto prebral hnev. Netrvalo dlho a Gale si ma všimol. Vstal a počkal, kým som sa odlepila od podlahy a pomaly som dokráčala až k nemu.

„Melia,“ jemne vyslovil, jeho výraz bol váhavý, takmer ako keby sa obával toho, ako sa zachovám.

„Ahoj, Gale,“ pokojne som ho pozdravila, ale v mojom vnútri to vrelo. Ako sa vôbec opovážil prísť mi len tak na oči po tom, čo bez jediného slova odišiel na misiu a všetkých nás tu nechal?! Bola som rozčúlená a chcela som na neho nakričať, no zabránila som si v tom. Hnev si budem môcť vyventilovať aj zajtra v tréningovom centre.

Prestúpil z nohy na nohu. Prejav nervozity bol u neho veľmi zriedkavý, takže ma to prekvapilo. „Hľadal som ťa.“

„Viem, tvoja mama mi povedala. Čo chceš?“

Pekné tmavohnedé obočie sa stiahlo nad jeho šedými očami. „Chápem. Nie si rada, že ma vidíš.“

Trochu som uvoľnila pevne zaťaté zuby a povzdychla som si. „Som rada, že sa ti nič nestalo, ale bola by som radšej, keby si sem neprišiel.“

„Vedel som, že sa budeš hnevať,“ zamumlal tak potichu, až som si nebola istá, či to hovoril mne alebo to patrilo iba jemu. „Chcel som ti to povedať...“

„Chcel?“ spýtala som sa ho s nadvihnutým obočím. „Prečo si to teda jednoducho neurobil? Prečo som sa to musela dozvedieť od cudzích ľudí?“

Šedé oči sa zabodli do mojich modrých. „Nechcel som, aby si si zbytočne robila starosti.“

Ironicky som odfrkla. „Tomu som sa aj tak nevyhla.“

„Viem, že by si sa snažila prehovoriť ma, aby som tam nešiel.“

„A to je zlé?“ Moje udivenie sa miešalo s rozhorčením. Je mu vari na obtiaž, že mi na ňom záleží? Akonáhle mi to zišlo na um, nepríjemne ma bodlo v hrudi.

„Nepočúvol by som ťa.“

Krátko trpko som sa zasmiala. Mala som toho už dosť. Oči sa mi naplnili slzami a chcela som, aby mi dal jednoducho pokoj. „Viem,“ potichu som povedala. „Nikdy by som ti nezabránila ísť zachrániť život chlapcovi, ktorého miluje Katniss a nechať tu svoju mamu a troch malých súrodencov napospas osudu. Len dúfam, Gale, že to stálo za to.“ Obišla som ho, vošla som do ubytovacej jednotky a zatresla som mu dvere pred nosom.

Moja nová trénerka, žena celkom impozantnej postavy so zvláštnym menom Wynová, ihneď spoznala, že sa niečo stalo. Moje zúrivé pohyby boli v posledných dňoch zrejme neprehliadnuteľné, ale jej otázky som viac-menej ignorovala. Netúžila som po tom, aby sme boli my dve priateľky a to najmä preto, lebo mi už od začiatku bola nesympatická. Okrem toho som mala dosť vlastných problémov, ktorými som sa zaoberala, nemala som ani náladu ani čas na utužovanie alebo vytváranie zväzkov. Keď sa skončil môj každodenný povinný tréning, chvíľu som pozorovala ostatných, ako bojujú. Očami som prechádzala po miestnosti, až môj pohľad dopadol na elegantný luk. Vtedy som si uvedomila, že som z neho nestrialela odvtedy, čo som začala trénovať na vyššej úrovni. Podišla som k nemu a pohladila som jeho chladný hladký povrch. Vždy som mala najradšej luk. Strieľať ma naučil otec, ktorý pochádzal z Druhého obvodu. V Dvojke vychovávali profesionálnych vyvolených, ako sme im hovorili my, takže o bojovaní a zbraniach toho vedel celkom dosť a naučil to aj mňa. Rovnako sa snažil aj pri Amicii, ale tá prebrala zjavne väčšiu časť DNA po mame a vôbec jej to nešlo.

Na začiatku, keď som chodila s otcom do lesa, som si myslela, že nás učí narábať so zbraňami preto, aby sme si vedeli samé uloviť jedlo a nikdy nemuseli trpieť hladom tak, ako mnoho našich susedov z Dvanásteho obvodu. No potom, keď som bola o niečo staršia a začala som vnímať Hry o život, vedela som, že to robil preto, aby sme so sestrou mali čo najväčšiu šancu na prežitie – možno dokonca rovnakú ako ostatní profesionálni vyvolení -, ak by sme boli vyžrebované. Ale teraz, keď som pozorovala, ako ostatní trénujú, keď som vedela, že vonku sa bojuje o život, a to nie iba dvadsaťštyri vyvolených ale všetci obyvatelia obvodov, začala som pochybovať. Otec nikdy nepatril medzi tých, ktorí by sa ľahko podriadili a bez slova počúvali nezmyselné pravidlá. Nebol rebel v pravom zmysle slova – taký, čo by urobil nejaký veľký čin, ktorým by donútil ľudí sňať z hláv závoje a pochopiť konečne, že pokorou a poslušnosťou nikdy nič nezmenia. Otec bol skôr skrytý rebel – rebel v srdci. Pamätala som si na pár jeho poznámok, ktoré občas utrúsil a ktoré mamu doháňali k hysterickým záchvatom, pretože sa bála, že by ho mohol niekto počuť, nahlásiť a jeho by potrestali. Vždy hovoril, že ‚dlho to trvať nemôže, raz sa niekto proti nim postaví a celé Sídlo padne‘ a mne napadlo, či nie je toto dôvod, prečo otec chcel, aby sme s Amiciou vedeli bojovať a používať zbrane. Predpokladal, že jedného dňa dôjde k vzbure tak ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi? Chcel, aby sme na to boli obe pripravené? Ak by to tak bolo, nečudovala by som sa, pretože vždy mi hovorieval, že celá nadvláda Sídla nie je nič iné iba domček z kariet a je iba otázkou času, kedy zaveje silnejší vietor a on sa celý rozpadne. Mrzelo ma iba, že tu nemohol byť, určite by chcel bojovať. Keď som sa tak nad tým zamyslela, Gale mi otca v mnohých veciach dosť pripomínal.

Povzdychla som si, pohla som sa s lukom v ruke ku strelnici a párkrát som si relaxačne zastrielala. Bolo lepšie sústrediť sa na zasiahnutie cieľa, ako znova myslieť na Gala. Po tom, čo som mu povedala v deň, keď sa vrátil zo Sídla, za mnou už neprišiel. Bol to iba týždeň a mohol byť jednoducho iba zaneprázdnený, ale ja som akosi intuitívne vedela, že sa mi zámerne vyhýba.

Po tréningu som sa šla osprchovať a potom som šla na obed. Akonáhle som vošla do jedálne, odniekiaľ sa na mňa vrhla Magie, ktorá sa odpojila od Hazelle a jej troch detí a vrhla sa mi do náručia.

„Ahoj, drobec. Ako je u Hazelle? Zahrala si sa s Posy?“ pýtala som sa, kým som kráčala k pultu s jedlom.

„Doble. Posy mi dovolila hlať sa s jej bábikou a ja som jej požičala Ferdieho.“

Ferdie bol kôň vyrezávaný z dreva, ktorého dostala od Gala ako darček. Ktovie prečo dávala svojim hračkám také čudné mená. Svoju bábiu pomenovala Bibi a koňa Ferdie.

Keď mi na podnos naložili dve porcie – jednu pre mňa a druhú pre Magie -, sadla som si ku stolu, pri ktorom som zbadla sedieť Amiciu s Victorom. Tí dvaja trávili v poslednej dobe podozrivo veľa času spolu. Oboch som ich pozdravila, na sestru som sa veľavýznamne uškrnula a pohodila hlavou smerom k Victorovi. Amicia sčervenala ako pivonka, až som musela potlačiť zachichotanie.

„Ako ide tréning?“ spýtal sa ma Victor.

„Dobre, zatiaľ žiadne väčšie problémy,“ odvetila som. Trochu ma mrzelo, že ma už netrénuje on, ale to bola daň, ktorú som musela zaplatiť.

Zmĺkla som a kŕmila som Magie, kým sa Amicia s Victorom rozprávali. Poobzerla som sa po jedálni a podvedome som hľadala Gala. Nenašla som ho, ale zato som uvidela Katniss ako sklesnuto sedí za stolom a zamyslene sa díva do svojho taniera. Neznášala som, keď som s ňou proti svojej vôli súcitila. Už snáď každý vedel o tom, čo v Sídle urobili s Peetom. Nikdy by som si nemyslela, že tí ľudia dokážu človeku spôsobiť niečo také zverské a neľudské. Nedokázala som si ani predstaviť, ako by bolo mne, keby to isté urobili Galovi. Keby každú jeho spomienku na mňa premenili na čisté zlo. Keby ma nenávidel a bál sa ma rovnako ako Peeta nenávidí a desí sa Katniss.

„Je to ohavné, však?“ ozvala sa Amicia. Akosi som vytušila, že to patrilo mne, tak som sa k nej otočila. „To, čo spravili Peetovi,“ vysvetlila a sledovala, ako Katniss vstala, odložila podnos s nedojedeným jedlom a vyšla z miestnosti.

Povzdychla som si a prikývla som. „Ani si neviem predstaviť, čo teraz cíti,“ duto som povedala, kým som premýšľala, či jeden z ľudí, ktorí ju utešujú, nie je aj Gale a ak áno, ako presne to robí. Vedela som, že myslieť v tejto chvíli najmä na seba bolo odo mňa necitlivé a egoistické, ale nemohla som si pomôcť. Jej vinou sa dostalo do šlamastiky príliš veľa ľudí na to, aby mi bolo jedno, že touto situáciou k sebe nevedomky láka ďalších, ktorí ju ľutujú a chcú jej pomôcť.

„Naši najlepší lekári sa mu snažia pomôcť, ale vraj zatiaľ nemali veľa pozitívnych výsledkov,“ povedal Victor a tým si vyslúžil moju pozornosť. O tom, ako pokračovala Peetova liečba, sa normálny človek nemal ako dozvedieť, takže ani ja ani Amicia sme o tom takmer nič nevedeli. Victor, ako jeden z vyššie postavených vojakov Trinásteho obvodu, bol ale očividne iný prípad.

„To je hrozné. No aj tak dúfam, že sa im podarí dať ho znovu do poriadku,“ povzdychla si Amicia.

„Čo s ním vlastne robia?“ zaujímala som sa.

„To presne neviem. Iba viem, že zatiaľ neprestáva byť agresívny už iba pri zmienke Katnissinho mena.“

Možno som tak napoly čakala, že pocítim štipku zadosťučinenia, pretože človek, ktorého Katniss milovala, ju zrazu nenávidí, ale zrejme som nebola taká bezcitná. Práve naopak, bolo mi jej jednoducho ľúto.

Po obede som mala dve hodiny voľno a potom zase dve hodiny tréningu. Pomaly to začínalo byť poriadne unavujúce a okrem toho som mala pocit, že by som už mohla vedieť všetko, čo budem v boji potrebovať. Posledné minúty dvoch hodín som v hlave netrpezlivo odrátavala, no nebolo nám dovolené ihneď odísť do našich ubytovacích jednotiek, aby sme sa osprchovali a išli na večeru. Vojačka Wynová nás zastavila a chvíľu si nás všetkých pozorne prehliadala.

„O dva dni vyšle Trinásty obvod do boja ďalšiu jednotku a vy budete jej súčasťou,“ povedala hlasom, ktorý mi rezovoval v hlave ešte pár minút. Po jej slovách okamžite nastal vzrušený šum, ale ja som sa nepridala. 

„Kam nás vyšlete?“ spýtala som sa skôr, než Waynová odišla.

„Do Druhého obvodu.“