6. kapitola

Ten odkaz nedával žiaden zmysel. Bol napísaný na počítači nie rukou, takže som podľa rukopisu nemohla zistiť, od koho je. Čo to vôbec malo znamenať? Čo si Eve zaslúžila a kto jej ten odkaz poslal? Znamenal chýbajúci podpis, že Evelyn vedela, od koho to je? A znamená tá veta vôbec niečo? Možno to bola iba nejaká hlúpa hra, ktorou sa zabávala s Marylin a Ninou, o ktorej som nevedela, hoci Eve mi zvyčajne hovorila o všetkom. A okrem toho, že ten odkaz bol naozaj čudný, neznel úplne zastrašujúco. Dalo sa na neho pozrieť z viacerých uhlov pohľadu, ale aj tak som mala pocit, že toodkaz neposlala priateľ. Pripadalo mi, že vo vzduchu cítim hrozbu.

Okrem toho spôsob, ako som sa k nemu dostala, bol naozaj nezvyčajný. Tá učebnica z poličky predsa nespadla len tak. Bol to snáď Logan? Chcel mi tak niečo naznačiť? Lenže prečo by to robil, keď by mi to mohol povedať z očí do očí? A vie o tom Logan vôbec niečo? Nikdy sa o ničom takom nezmienil. Pomaly som si začala zvykať na myšlienku, že je anjel a že ho môžem vidieť a rozprávať sa s ním, takže by som mohla pripustiť už takmer čokoľvek. Bolo možné, že nejaká iná nadpozemská sila sa ma snažila naviesť na správnu cestu ako zistiť, kto do nás vtedy v noci narazil? Mohla to byť Evelyn? A prečo som mala pocit, že to nejako súvisí s našou nehodou?

Zamračila som sa, zaklapla som učebnicu, položila som ju späť na poličku a vrátila som sa do svojej izby. Sadla som si na posteľ, oprela som sa o vankúše a zízala som na lístok. Zdalo sa mi, že je dôležitý, ale nevedela som si vysvetliť prečo; veď tie slová mi vôbec nič nehovorili.

Po včerajšku bolo pre mňa príliš skoro stretnúť sa s Loganom, ale nemala som inú možnosť. Potrebovala som sa ho spýtať na ten odkaz a nemienila som to odkladať do zajtra, pretože som vedela, že by mi to vŕtalo hlavou.

„Logan?“ polohlasne som zvolala do prázdnej miestnosti. Neviem, či som naozaj čakala, že sa na moje zvolanie objaví ako lusknutím prstov, ale rozhodne sa to nestalo. Nehybne som sedela na posteli a čakala aspoň desať minút, než ma to omrzelo. Došlo mi, že on vôbec nemusí robiť to, čo mu poviem, takže ak sa mi nechce zjaviť, nezjaví sa.

A potom mi napadlo, že je možno naštvaný. Alebo urazený. Včera som sa k nemu nesprávala veľmi milo, a to najmä pri konci nášho rozhovoru, ale on ma špehoval v sprche! Myslím, že v tomto prípade je právo na mojej strane. Povzdychla som si. Nemalo zmysel dlhšie čakať, vedela som, že sa neobjaví. Miesto toho som sa rozhodla nechať ho napokoji, nech sa niekde v pokoji durdí a šla som radšej do kuchyne spraviť niečo na večeru.  Rozhodla som sa to skúsiť neskôr, možno ho to o pár hodín prejde. Cestou na prízemie som sa automaticky zastavila v spálni, aby som skontrolovala mamu. Vošla som dnu, ale v izbe bolo pusto. Na chvíľu som spanikárila, ale potom som začula z kúpeľne tiecť vodu a uľavilo sa mi. Kto vie, čoho bola v tomto stave zármutku a bolesti zmiešanými so silnými liekmi schopná.

Rozhodla som sa pre hnedú ryžu s narýchlo orestovaným lososom. Nepoznala som ľahšie jedlo, ak som nerátala praženicu, a bolo to hotové neuveriteľne rýchlo, pretože lososa netreba dlho opekať. Po náročnom dni, ktorý vyvrcholil učebnicou, záhadným spôsobom zhodenou z poličky a podivným odkazom v nej, som nemala náladu vystávať v kuchyni nad hrncami príliš dlho. Rýchlo som do seba nahádzala večeru, nečakala som na mamu, pretože som vedela, že dolu nezíde, a jednu porciu pre ňu som naložila na snehovobiely tanier so striebornými ornamentovými okrajmi.

Keď som sa otočila od linky, aby som jej zaniesla jedlo, takmer mi tanier vypadol z rúk. Rovno za mnou – teraz vlastne už predo mnou - stál Logan a ticho ma pozoroval. Vyplašene som zhíkla a oprela sa o linku. Tanier som položila a obe ruky si tisla k hrudi, kým som sa snažila pokojne zhlboka dýchať.

„Skoro si ma zabil!“ vyštekla som na neho nahnevane. Strach vždy vyústi do zlosti či dokonca nenávisti, preto je taký nebezpečný. „To si hovoríš môj strážny anjel?! Pekná irónia.“

„Pokojne, iba si sa zľakla, nič ti nehrozilo.“

Zazrela som na neho. Ten úplne pokojný a takmer až samoľúby tón, ktorým to povedal, ma fakt vyvádzal z rovnováhy. „Takže si to urobil iba preto, aby si sa pobavil? Keby mám slabšie srdce, už je po mne.“

Naklonil hlavu nabok, stále sa tváril tak odporne spokojne. „Preháňaš - ako vždy. Len si spomeň na včerajšok, keď si stále trvala na tom, že si sa zbláznila a chcela si volať svojej psychologičke.“

„To rozhodne nebolo preháňanie. Na takú domnienku som mala dôvod – teba! Kto by si o sebe nemyslel, že je blázon, keby sa mu prihovoril anjel?“ Dostala som ho, vedela som to. Na toto nebola žiadna odpoveď, ktorá by mohla dokázať, že moja reakcia bola neprimeraná. Nebola som prekvapená, keď Logan zmenil tému; nechcel totižto priznať, že mám pravdu.

„Prečo si ma volala? Potrebuješ niečo?“

To mi pripomenulo spadnutú učebnicu a lístok položený na nočnom stolíku. Prikývla som a znova som vzala tanier s jedlom. „Počkaj ma v mojej izbe, ešte toto zanesiem mame a hneď som tam.“

Logan na sebe nedal ani poznať, že počul, čo som mu povedala, nieto aby na moje slová reagoval. Jednoducho iba zmizol. Rozladene som si povzdychla. Napriek tomu, že to bol chalan, ako anjel by mohol byť menej komplikovaný a urážlivý... menej ako sutočný človek. Škoda, že si my smrteľníci nemôžme vybrať svojho strážneho anjela. S tým, ktorého by som si vybrala ja, by sa mi komunikovalo o mnoho jednoduchšie ako s tým, čo mám teraz.

Dvakrát som zaklopala na dvere spálne, a potom som vstúpila. V miestnosti sa vznášala vôňa sprchového gélu, ktorá sa miešala s ťažkým vydýchaným vzduchom, pretože mama neotvárala okná príliš často. Hoci to, že sa sama zdvihla z postele a vošla do sprchy, bol pokrok, odhrnúť závesy a otvoriť balkónové dvere, aby dnu preniklo trochu svetla a vzduchu, bolo asi stále naj jej sily. Zažmúrila som dnu. Našla som ju sedieť v tenkom bielom župane na okraji postele a zízať do prázdna. V duchu som hádala, či je to dôsledkom tabletiek alebo to je jedna z reakcií na svet, ktorý je bez piluliek na upokojenie až príliš reálny.

„Priniesla som ti večeru,“ potichu som preniesla, aby som ju príliš nevystrašila. Obozretne som okolo nej prešla a tanier položila na nočný stolík. „Mala by si ju zjesť, kým je ešte teplá.“ V tejto chvíli som sa cítila ja ako rodič a ona ako moje choré dieťa. Problém bol však v tom, že som bola z tohoto jej stavu už unavená. Už som nechcela byť tá, ktorá vláči bremeno zodpovednosti.

Mama mi neodpovedala a ja som sa nesnažila spýtať sa jej, či je v poriadku. Vedela som, že nie je a okrem toho by mi asi aj tak neodpovedala. V mojej izbe ma čakal Logan, a tak som sa radšej vybrala ku dverám, no keď som prechádzala okolo mamy, jej prsty sa zrazu obtočili okolo môjho zápästia. To ma donútilo zastať. Ruku mala studenú takmer ako ľad a keď som sa prizrela bližšie, všimla som si, že je akási bledá, pery mala dokonca jemne namodralé a jej pokožka vibrovala. Chvela sa.

„Mami...?“ spýtavo som zvolala a zrazu mi bez akejkoľvek príčiny prešli po chrbte zimomriavky. „Čo ti je?“

Druhú ruku som jej položila na plece a zacítila som, aké je studené. Postupovala som po jej paži nadol. Nielen jej ruky boli ľadové, celé telo bolo! Otvorila ústa, ale skôr, než niečo povedala, jej zadrkotali zuby. Vlasy mala stále mokré, po tvári jej ako slza skĺzla jedna kvapka vody. Vtedy mi to došlo.

„Prečo si sa sprchovala v studenej vode?“ spýtala som sa jej takmer s výčitkou v hlase. Prečo to robí? Prečo sa správa tak čudne? Prečo konečne nepraskne tú neviditeľnú bublinu, v ktorej žije, a začne sa konečne správať ako dospelá? Ako matka? Chcela som ju prinútiť ľahnúť si do postele, aby sa trochu zahriala, ale zastavili ma jej slová.

„Môžeš mi podať ten uterák, Eve?“ Prstom ukázala na kreslo v rohu miestnosti neďaleko postele, na ktorom bol položený biely uterák.

Bolestivo som si zahryzla do jazyka a podala som jej ho. Začala si ním šúchať mokré vlasy. Počkala som, kým skončí. „Ľahni si do postele, bude ti teplejšie.“ Neprotestovala. Zakryla som ju až po krk a znova ukázala na tanier. „Najedz sa.“

Vstala som a vybrala som sa preč z izby.

„Eve, kde je Harper? Neprišla zo školy domov s tebou?“

Stuhla som. „Ja som Harper.“

„Och, prepáč, znova som vás nerozoznala,“ povedala spôsobom, ktorý mi bol veľmi známy a ja som pocítila bodnutie, ktoré mi v posledných týždňoch bolo tiež veľmi známe. „Tak teda kde je Evelyn?“

„Ona... ona... už viac nie je,“ zašepkala som a rýchlo som sa odtiaľ pratala. Keď som za sebou zatvorila dvere a odstúpila pár krokov, uľavilo sa mi. Z tejto vzdialenosti by som nemala počuť jej plač, to som už mala odskúšané. Keď som vošla do svojej izby, Logan sedel na mojej posteli a mračil sa na mňa. Nemala som potuchy, čo som urobila, tak som mu zamračenie opätovala.

„Čo je?“ vyhŕkla som.

„Si v poriadku?“

Nadvihla som na neho obočie. „Iste. Prečo by som nemala byť?“

„Keď si bola s mamou, cítil som to.“

Och, jasné. Skoro som zabudla, že môže cítiť moju bolesť a znova ma to vyviedlo z rovnováhy. Ľahostajne som pokrčila plecami. „Stalo sa mi už aj horšie, toto prežijem. Dôvod, prečo som ťa zavolala, je ten odkaz na mojom nočnom stolíku,“ rýchlo som povedala, aby sa náhodou nezačal príliš starať o to, čo sa stalo v maminej spálni. Nemala som záujem o tom hovoriť, úplne mi stačilo, že to zo mňa každý týždeň vyťahovala doktorka Barnesová, moja psychologička.

Sledovala som, ako si Logan prezerá papierik, na ktorý som ho upozornila. Potom na mňa uprel prázdny výraz. „Čo je to?“

„Dúfala som, že by si mi to mohol povedať ty.“

„Nikdy predtým som to nevidel. Prečo je to také dôležité?“

„Vlastne neviem, či je to dôležité, ale spôsob, ako som sa k tomu odkazu dostala, je prinajmenšom zvláštny.“ Rozpovedala som mu, ako som vypratala sestrinu skrinku a potom učebnica literatúry, v ktorej bol papierik založený, len tak z ničoho nič vyskočila z poličky a skončila na zemi. „Myslela som si, že si to možno bol ty, hoci mi to veľmi nedávalo zmysel. Je možné, že to bola nejaká iná nadprirodzená sila?“

„Myslíš ako iný anjel?“

Rozhodila som rukami. „Ja neviem! Nemám v týchto veciach tak jasno ako ty.“

„Iné nadprirodzené bytosti okrem rôznych druhov anjelov, démonov a fúrií neexistujú.“

„Ani duchovia?“ prekvapene som sa spýtala.

Záporne pokrútil hlavou a ja som bola rada, že sa mi kvôli tej otázke nevysmieva.

„Ale čo to potom bolo? Som si istá, že tú knihu som nepoložila tak, aby mohla z ničoho nič spadnúť na zem.“

Čakala som na jeho návrhy, no Logan mlčal. „Možno máš pravdu. Možno to bola iná nadprirodzená bytosť... iná ako ja.“

„Iný anjel?“

Váhavo prikývol a ja som sa na neho zvedavo zadívala. Čo by tu mohol chcieť iný anjel? A prečo by niečo také robil? „Och! Myslíš, že to bol Evelynin bývalý strážny anjel? Možno mi chce nejako pomôcť!“

„Nie,“ stroho vyhŕkol, až som sa strhla a prekvapene na neho civela. To bola príliš prudká reakcia.

„Prečo nie? Ako to vieš?“

„Ak by to bol anjel – a tým myslím plnohodnotný anjel – vycítil by som jeho prítomnosť, ale teraz nič necítim. Okrem toho, jej anjel už nemá moc.“

Nebola som si istá tým, čo to znamená, ale zaujalo ma to. „Prečo nie?“

„To si, ak dovolíš, nechám pre seba.“

Zachmúrila som sa. Chcela som sa spýtať, prečo mi to nepovie, či je to tajné. Chcela som na neho naliehať, ale zabrzdila som sa. Potrebovala som, aby mi pomohol, ale keď ho naštvem dotieravými otázkami, pochybujem, že by sa veľmi pretrhol, aby mi urobil po vôli. Miesto toho som sa radšej sústredila na problém odkazu.

„Fajn,“ hlesla som, aby vedel, že sa v tom nemienim rýpať. „Povedal si, že sú iba anjeli, démoni a fúrie - nech už je to čokoľvek – a tiež si povedal, že tú učebnicu mohla zhodiť iná nadprirodzená bytosť. Ale si vravel, že tu iného anjela necítiš. Chceš tým povedať, že to bol démon alebo fúria?“ poslednú vetu som vyslovila dosť vystrašene. Slovo démon ma dosť desilo a hoci som nevedela, čo sú to fúrie, ani to neznelo príliš mierumilovne. S takým niečím som nechcela mať nič spoločné.

„Nie, určite to nebol ani jeden z nich, ale mohol to byť niekto, kto ešte nie je úplný anjel... kto ním len bude.“

Zamračila som sa na neho. Musí stále hovoriť v hádankách? Prečo mi to jednoducho nepovie rovno, aby sme sa vyhli týmto zbytočným okolkom? rozčuľovala som sa, až mi to konečne došlo. Jediná osoba, o ktorej som vedela, že ešte nie je úplný, plnohodnotný anjel, iba z nej anjel bude, je Eve.

„Evelyn?“ spýtala som sa bez dychu. „Myslíš si, že to bola Evelyn?“ Moje telo v tej chvíli pripomínalo strunku pripravenú vyskočiť.

„Je to možné. Vlastne, je to jediné vysvetlenie, ktoré mi zišlo na um.“

„Tak predsa to bola ona... bola tu,“ tíško, skoro posväte som prehovorila s pohľadom upretým na podlahu. Zodvihla som hlavu. „Ale v tom prípade to znamená, že ten odkaz je dôležitý. Ak by to bolo niečo bezvýznamné, neobťažovala by sa ukázať mi ho.“

„Asi.“

Jeho nedostatok nadšenia a hoci skryté, no veľmi citelné pochybnosti, ktoré pramenili z jeho pesimizmu, mi začínali liezť na nervy.

„Jediné vysvetlenie, prečo by mi to ukazovala, ktoré mi dáva zmysel, je, že to nejako súvisí s našou nehodou.“

„Možno. Máš aspoň nejaký tip, čo to môže znamenať?“ spýtal sa.

Pokrútila som hlavou. „Nie, nedáva mi to vôbec zmysel. Myslela som si, že ty by si to mohol vedieť, keďže vieš o všetkom, čo sa deje v mojej blízkosti.“ Povzdychla som si. Dúfala som, že Logan mi s tým pomôže, ale aspoň teraz viem, že to Evelyn zhodila učebnicu. Bolo to predsa viac než nič.

„Neviem úplne o všetkom,“ ohradil sa.

„A o čom teda vieš?“

„Viem iba o veciach, ktoré sa dejú okolo teba. Vidím viac než ty, ale ak by sa trebars mestom rútilo neovládateľné auto tvojím smerom, nevedel by som o tom, kým by nebolo v tvojej blízkosti, hoci ty by si ho ešte neuvidela, rozumieš? Aj ja mám iba obmedzený dosah.“

Neovládateľné auto, ktoré sa na mňa rúti? Auto, ktoré ma chce zabiť? Ktoré chce zabiť mňa lebo Evelyn? Skoro som začula ten rachot, ako obrovská skladačka zapadla na svoje miesto. „Logan!“ vykríkla som, nestarala som sa o to, že by som mala byť potichšie. „Si môj strážny anjel, bol si tam, keď sa nám stala autonehoda, nie? Videl si niečo? Videl si, kto to urobil?“ dychtivo som zo seba chrlila otázky. Srdce sa mi vzrušením rozbúšilo rýchlejšie. „Musel si predsa niečo vidieť!“