Kto by nebol trochu vyvedený z miery pokojným prehlásením nejakého cudzieho chalana, ktorý sa znenazdajky objaví na posteli vo vašej izbe, že je anjel? A keby vám ešte povedal, že ho za vami vo viditeľnej podobe prakticky poslala vaša sestra, ktorá pred pár týždňami zomrela pri autonehode, ako dar, boli by ste rovnako vynerovavaní, ako som bola ja. Snažila som sa to však v sebe potlačiť, pretože som vedela, že rodičia nepotrebujú viac starostí, než už majú a emocionálne nevyrovnaná dcéra, ktorá sa rozpráva so svojím vlastným anjelom strážnym, znie ako celkom závažný problém. Takže som to v sebe jednoducho potlačila a snažila sa zabudnúť na to, že ten rozhovor sa medzi nami odohral.

Vlastne keď som sa na druhý deň ráno zobudila, mala som silný dojem, že to bol iba veľmi zvláštny a znepokojujúco živý sen. Nechala som to teda tak. Samozrejme, nemohla som naozaj čakať, že to ku mne samovoľne nepripláva, pretože v podvedomí som vedela, že sa tou chabou výhovorkou iba snažím oklamať sama seba.

Do školy som prišla na poslednú chvíľu, nebolo nikoho s kým by som túžila postávať na trávniku pred budovou a klebetiť ako za starých dobrých čias. Mala som iba jeden cieľ. Prežiť deň bez akýchkoľvek komplikácii a najideálnejšie úplne nepovšimnutá. Väčšina hodín bola nudná, ako to už bývalo zvykom, ale trigonometria dosiahla úplne nový level fádnosti. Obed bol pre mňa vyslobodením, pretože v skutočnosti všetko, čo som počas hodín robila, bolo, že som premýšľala o všerajšom rozhovore so seržantom Navarom. Nech som sa na to pozrela z akéhokoľvek uhla, nedávalo mi to zmysel. Vedela som, že ak chcem niečo zistiť, musím začať pátrať, ale nemala som potuchy, ako na to ísť a kde vôbec začať. Síce som videla všetky časti Veroniky Marsovej, ale nemyslím si, že by mi to pomohlo. Ja som nemala otca súkromného detektíva, ktorý by ma naučil pár trikov, nemala som profesionálny fotoparát, ktorým by som špehovala ľudí a rozhodne som nemala také dedukčné schopnosti ako ona.

Zastavila som sa v bufete a so šalátom zabaleným do plastovej kabičky som si šla nájsť vonku miesto na sedenie. Nikto z mojich takzvaných priateľov tam ešte nebol, takže keď som si nesadla k nášmu zvyčajnému stolu, ale na miesto, ktoré bolo najďalej odtiaľ. Hoci som nebola vôbec hladná, pustila som sa do zeleninového šalátu, ktorý som si kúpila a kým som pomaly prežúvala s nezáujmom som sledovala okolie. V skutočnosti som však myslela iba na jednu vec. Nemohla som dostať ten čudný rozhovor s Loganom z hlavy.

„Evelyn?“ šokovane som vydýchla, reagujúc tak na jeho prehlásenie, že vďake mojej sestre ho môžem vidieť, a prepaľovala ho pohľadom. „Odkiaľ ju poznáš?“

Bolo skoro neuveriteľné, že nado mnou prevátil očami, ako keby som to bola ja, kto bol úplne nechápavý. Nuž, možno som bola, ale, preboha, kto by niečo také mohol chápať?!

„Povedal som ti. Som tvoj strážny anjel a okrem toho ona je tam hore tiež.“

Vytreštila som na neho oči. „Eve je anjel?“ Ani neviem, prečo som sa to spýtala, pretože ja som v anjelov a ani v Boha neverila. Jemu som neverila, pretože to, čo hovoril, bolo také neuveriteľné a absurdné, že to jednoducho nemohla byť pravda. Lenže... prečo som ho potom videla? Prečo sa so mnou rozprával a prečo poznal moju sestru?

„Nie, nie je anjel, zomrela iba nedávno. Zatiaľ sa iba, hm... zmieruje so situáciou a zvyká si na nové prostredie.“

„Nové prostredie?“ nadvihla som obočie.

„Nečakáš, že ti všetko hneď vyzradím, že nie?“ Nadvihnutie obočia mi opätoval, na čo som sa na neho zamračila a vyskočila z postele. Začala som sa prechádzať po izbe.

„Tak čo je teda, keď nie je anjel?“ chcela som vedieť, kým som premýšľala, prečo sa s ním ešte stále rozprávam a hrám tú jeho smiešnu hru. Nemala som snáď niečo lepšie na práci? Napríklad zajednať si ďalšie sedenie u doktorky Barnesovej?

Logan, môj strážny anjel – alebo aspoň on to hovoril -, sa bez hanby zvalil na moju posteľ a ruky si založil pod hlavu. „Duša,“ jednoducho odpovedal.

„Duša?“

„Ľudské telo je iba fyzická schránka pre dušu – to je skutočná podstata človeka. Ale tvoja sestra je tam hore ešte príliš krátko na to, aby sa z jej duše stal anjel.“

Znelo to tak... jenoducho. Tak vecne!

„Kedy sa z nej stane anjel?“ Musela som úplne potratiť rozum, keď som sa to spýtala.

„To neviem, je to individuálne.“

Individuálne, jasné! Pekná fráza ak sa chce niekto vyhnúť skutočnej odpovedi.

„Takže čo teraz? Len si tak poletuje alebo čo? A ako vôbec vyzerá ako duša?“

„Duša nemá žiadnu fyzickú formu a nie je ju vidieť. Minimálne pre človeka je neviditeľná.“

„Ty môžeš vidieť duše?“

„Iba niektoré. Ak je to duša čerstvo mŕtveho, je dobre viditeľná, ale čím je staršia, tým viac sa stráca.“

Povzdychla som si, neprestala som sa nervózne prechádzať po izbe. Pomyslela som si, aké bolo ťažké seriózne premýšľať o tejto situácii, keď som mala toho anjela nasáčkovaného v mojej posteli. A potom mi to došlo. Už som o ňom normálne rozmýšľala ako o anjelovi, ako keby som tomu naozaj verila. Verila som? Prijala som tú myšlienku? Znelo to tak hrozne neuveriteľne, ale Logan o tom rozprával tak normálne, s takou istotou v hlase, ako keby to nebolo nič menej než pravda. Dobre, pripusťme, že možno je niečo ako strážny anjel. Možno mi úplne nepreskočilo a moje preludy nespôsobuje tumor na mozgu. Ale čo to vlastne znamenalo? Myslím tým, čo to znamenalo pre mňa?

Po očku som sa na neho pozrela, ako sa tam vyvaľuje, ako keby to robil každý deň. Počkať! Robil? Ako dlho bol vlasne môj strážny anjel? Ako dlho chodil okolo mňa a ja som ho nevidela? Kedy presne si z mojej izby urobil svoj domov? Zastala som v pochodovaní, založila si ruky na hrudi a prižmúrila som oči na postavu rozvalenú na mojom majetku.

Zjavne mu došlo, že sa dlho nič nepýtam alebo možno počul, že som sa prestala prechádzať, pretože sa posadil a obozretne sa na mňa zadíval. „Čo je?“

„Správaš sa, ako keby si tu bol doma!“ obvinila som ho.

Pokrčil ramenami, čo ma naštvalo. Možno pre neho to očividne nebola neviemaká veľká vec, ale pre mňa bola. Je to moja izba, moje teritórium, do pekla, a on sa tu takto usadí?!

„Zvykol som si na ňu.“

„Ale ja som si nezvykla na teba!“ zavrčala som na neho. Zamračene sa na mňa pozrel, ale mlčal a po chvíli odo mňa odvrátil pohľad.

„Nevyzeráš ako anjel,“ podotkla som potichul, očami som putovala po jeho tvári a postave.

„Nie? A ako by som mal podľa teba vyzerať?“ opýtal sa s úškrnom na tvári. Takým napoly pobaveným a napoly ironickým ako keby to počúval stále.

Pokrčila som ramenami a odvrátila sa od neho. Už len myslieť na to mi pripadalo smiešne. „Nie si v bielom a nemáš krídla,“ zamumlala som a on sa presne podľa môjho očakávania rozosmial. Vrhla som po ňom ostrý pohľad, ale v skutočnosti som ho nevinila. Ako som sa už zmienila, aj mne samej to prišlo smiešne.

„Takto vyzerajú anjeli iba vo filmoch a kostoloch.“

Aha. No, ja som o duchovných bytostiach nemala žiadne vedomosti, takže som sa za svoju nevedomosť nehanbila, hoci moja otázka by skôr sedela na desaťročné dieťa. „Toto je tvoja ľudská podoba? Vyzeral si takto, keď si žil?“ vyzvedala som.

Logan prikývol. „Keď som žil...“

Natočil hlavu k oknu a zadíval sa kamsi do diaľky. Vyzeral byť stratený vo vlastných myšlienkach, možno v spomienkach a ja som sa pristihla pri tom, že ho nechcem rušiť. Koniec-koncov aj ja som mala o čom uvažovať.

Keď bol takto zamyslený, využila som jeho pozornosť, aby som si ho obzrela. Nie že by som sa na neho doteraz nepozerala, ale jeho výzor bolo naozaj to posledné, na čo som sa sústredila. Trošku ma prekvapilo, že sa veľmi nelíšil od mojich spolužiakov, ale bolo to rozhodne upokojujúcejšie, než keby tu mal pobehovať v nejakom bielom plátne s obrovskými krídlami a vietnamkami na nohách. Nemyslím si, že to by som zvládla.

Keby som mala odhadnúť jeho vek, povedala by som, že bol rozhodne starší odo mňa – minimálne jeho telo bolo - no nie oveľa. Mohol mať tak medzi dvadsať až dvadsaťpäť rokov. Možno by som sa ho aj spýtala, ale vedela som, že teraz by mi asi neodpovedal. Niečo v jeho črtách, keď som sa zmienila o jeho živote na zemi, mi pripadalo hrozne známe. V posledných dňoch som to vídala zakaždým, keď som sa pozrela do zrkadla alebo na svojich rodičov. Bola to bolesť. Nevedela som, čo sa mu stalo, keď ešte žil, ale vyzeralo to tak, že tie nepríjemné spomienky sa ho držali aj po tom, čo zomrel. Bola som zvedavá, čo to bolo, ale s otázkami som musela počkať.

Miesto toho som sa znova zamerala na neho. Vyzeral byť vyšší než ja, ale keď sedel, nedalo sa to až tak dobre rozoznať, takže som to naozaj iba odhadovala. Tmavohnedé, takmer čierne vlasy mal nakrátko ostrihané a, čo ma úplne šokovalo, v ľavom uchu sa mu leskla náušnica. Nie krúžok, ale taká, čo vyzerala ako nejaký drahý kameň. Zdalo sa mi čudné, že nebeská administratíva, alebo čo to tam hore majú, povolí takéto módne výstrelky. No napriek svojmu obyčajnému zjavu predsa len nevyzeral ako normálny človek. Niečo na ňom bolo iné. Myslím, že najprv som si to ani neuvedomila, no keď som sa na neho dívala dlhšie, došlo mi to. Logan bol takmer priesvitný; ako duch v hororových filmoch. Nebol úplne priesvitný, nebolo cez neho vidieť, ale vyzeral akoby... vyšedivený, s takými nevýraznými farbami. Inak som to popísať nevedela. Bolo to, ako keby som ja bola postava vo filme, ktorý pozeráte na plazmovej telke, s výraznými farbami a ostrými hranami, a on zase vo filme, kedy ešte farebné televízory ani neexistovali.

„Logan,“ ozvala som sa po chvíli ticha a prvýkrát som vyslovila jeho meno. Musím povedať, že na anjela bolo dosť moderné. Pomaly sa otočil ku mne. „Hovoríš, že si moj strážny anjel. Ale čo to pre mňa znamená? Si... si stále so mnou?“

„Nie vždy, zväčša iba vtedy, keď to potrebuješ.“

„Keď to potrebujem? Akože keď mi niečo hrozí?“

„Áno, ale náplňou strážnych anjelov nie je iba ochraňovať. Robíme aj iné veci.“

„Ako čo napríklad?“ zaujímala som sa. Toto bola pre mňa neznáma pôda a to nielen preto, lebo som sa so žiadnym anjelom dosiaľ nestretla, ale aj kvôli tomu, že bolo všeobecne známe, že strážni anjeli robia iba jedinú vec – strážia. Takže keď mi niekto povie, že to nie je všetko, prirodzene to vo mne vyvolá zvedavosť.

„Našou úlohou je ochraňovať nie len fyzickú stránku duše ale aj dušu samotnú,“ vysvetlil, lenže ja som na neho aj tak hľadela, ako keby mu zrazu narástli na hlave rohy.

„Čo robíte, aby ste ochránili duše? A ochránili pred čím?“