7. kapitola

Nemohla som uveriť tomu, že mi to nenapadlo skôr, vlastne už úplne od začiatku! Tiež som nemohla uveriť, že mi to včera nepovedal Logan. Ako mi mohol hneď nepovedať takú dôležitú vec? Bol pri tej nehode, všetko videl a on mlčal?!

„Nie, tak to nie je, Harper,“ rýchlo vyhŕkol a nahol sa na posteli, ako keby z nej chcel vyskočiť a... bežať ku mne...? Neviem, prečo mi to napadlo. „Upokoj sa, prosím ťa, lebo naozaj dostaneš infarkt.“

Zhlboka, sťažka som dýchala a snažila som sa dostať svoj pulz pod kontrolu. Mal pravdu, možno by sa tu naozaj mohla sklátiť. Nečudovala by som sa tomu. „Čo si videl?“ prakticky som mu prikázala drsným hlasom a zadívala som sa do prázdnych očí. Tento raz som im nedovolila, aby ma vystrašili.

„Nič. O tej nehode nič neviem, lebo som nič nevidel; nebol som tam.“

Prekvapene som si v hlave opakovala jeho slová. Nebol tam? „Ako to? To predsa nie je možné, si môj anjel strážny, musel si tam byť!“

Vehementne pokrútil hlavou, až som mala pocit, že ho z toho musel rozbolieť krk – za predpokladu, že anjeli cítia fyzickú bolesť. „Vtedy som nebol tvoj anjel strážny!“

Vyjukane som na neho civela. Čo je toto zase za blbosť? Ničomu som už nerozumela! Má on vôbec predstavu, ako mätúco na mňa pôsobí? Zdá sa, že každým novým rozhovorom s ním sa viac a viac ponáram do víru totálneho chaosu. Bola som taká vyvedená z miery, že by som dala ruku do ohňa za to, že by som v tej chvíli zo seba nedostala ani svoje telefónne číslo.

„Čo?“ Dobre, mohla som vymyslieť aj o niečo inteligentnejšiu otázku, ale mala som dosť práce s obyčajným dýchaním.

„Vtedy si mala iného strážneho anjela, ja som tam nebol.“

„Iného anjela?“ vykŕkla som. To, že mi to, čo hovoril, neustále nedávalo zmysel, ma začínalo pekne štvať. Aj preto bola moja otázka prenesená dosť nahnevaným tónom. „O čom to, do pekla, hovoríš?“

„V krátkosti... svojho pôvodného anjela, ktorého si dostala pri narodení, si stratila, pretože ťa nedokázal ochrániť. Ak sa stane niečo podobné, anjel vždy príde o svojho zverenca.“

„Ale on ma ochránil! Som predsa ešte stále nažive, nie?“ oponovala som mu.

Zvrtel hlavou. „To áno, ale on ťa stratil, Harper.“

Zamračila som sa tak veľmi, až som mala dojem, že sa mi obočie spojilo do jedinej zlovestnej čiary. „Stratil ma? Ako to myslíš?“

„Doktor ti povedal, že keď si bola v kóme, na chvíľu ti prestalo byť srdce,“ odmlčal sa, ako keby čakal na potvrdenie, a tak som mlčky prikývla. „Oživili ťa, prežila si klinickú smrť, ale faktom zostáva, že si zomrela, hoci iba na chvíľu. To znamená, že tvoj strážny anjel vo svojej úlohe zlyhal. Nikdy si nemala byť natoľko zranená, aby si zomrela čo i len na stotinu sekundy, preto mu ťa odobrali a pridelili mne.“

Takúto informáciu som musela chvíľu predýchavať. Ako sa zdalo, celé to nadprirodzené fungovanie vecí mal Logan v malíčku, ale pre mňa to bolo ešte stále hrozne neuveriteľné. Každú novú informáciu som potrebovala najprv vstrebávať, pretože nehľadiac na to, čo som už vedela, stále som tomu verila iba s ťažkosťami.

„Takže o nehode nevieš nič?“ spýtala som sa miernejším tónom, moja zlosť totižto spľaskla ako bublina.

„Nie. Ak by som vedel, povedal by som ti to, Harper.“

Prikývla som a snažila sa potlačiť sklamanie, ktoré sa mi rozlialo vnútrom. Už som mala na dosah nejaké hodnotné informácie a nakoniec z toho nič nie je. Logan to možno vycítil, pretože jeho hlas bol mäkký ako vatová gulička. Robilo to so mnou podivné veci, takmer som sa chcela postaviť a objať ho. Asi to bolo preto, že aj napriek tomu, ako rýchlo som ho odsúdila, nenahneval sa na mňa, stále bol rovnako milý a trpezlivý. „Prepáč, že... som hneď predpokladala, že si niečo vedel a nepovedal mi to,“ neochotne som zamumlala. Chcela som sa mu ospravedlniť, fakt, preto som to aj urobila; moje konanie naozaj nebolo férové. Lenže ospravedlňovanie nebola moja silná stránka a už vôbec som to nikdy nerobila s nadšením. Vlastne som to neznášala.

„Kde je môj pôvodný strážny anjel? Čo sa s ním stalo?“ zvedavo som sa spýtala, keď mi došlo, že nemá v úmysle odpovedať. Nuž, rozhodne nie verbálnym spôsobom.

Zachytila som, ako sa na jeho vyblednutej tvári pohli svaly a on sa trochu mykol, ako keby som mu povedala niečo, čo ho mimoriadne vyviedlo z rovnováhy. Tá reakcia sa mi k takej jednoduchej otázke zdala prehnaná, ale potom mi preletelo mysľou, že ani netuším, čo za trest čaká na anjelov, ktorí vo svojom poslaní zlyhajú. Možno to bolo niečo hrozné, ale to by sa priečilo celej podstate neba.

„Je...“ Krátke zaváhanie vo mne vyvolalo ešte väčšiu zvedavosť. „Je preč.“

„Kde preč?“

„Jednoducho preč,“ unavene zopakoval, asi nechcel, aby som sa ho zase donekonečna vypytovala.

„Nechceš o tom hovoriť?“

Logan si zhlboka povzdychol. „Prečo sa radšej nezameriame na ten odkaz?“

Znechutene som nakrčila nos. „Myslela som si, že sme sa dohodli na tom, že ani jeden z nás nemá tušenia, čo má ten lístok znamenať.“ Odlepila som sa od bieleho písacieho stola, o ktorý som sa doteraz opierala a sadla som si vedľa neho na posteli. „Ten odkaz nevyznieva jednoznačne ako hrozba, ale mám taký pocit, že to tak bolo myslené. Možno... možno existujú aj iné odkazy,“ zarazene som hlesla, keď som si zrazu uvedomila, že Evelyn by mohol niekto takto psychicky týrať. Preboha, ako to, že som o tom nevedela? Prečo mi to nepovedala? Vedela predsa, že mi môže povedať čokoľvek a že sa na mňa môže úplne spoľahnúť. Urobila by som všetko pre to, aby som jej pomohla, lenže ona mlčala a teraz... teraz už bolo neskoro.

Zvesila som hlavu, zrazu sa mi zdala hrozne ťažká. Z úst mi vykĺzol zvuk, ktorý bol trochu povzdychom a trochu zavzlykaním. „Nemôžem uveriť, že to predo mnou skrývala.“

„Možno na to mala dôvod,“ potichu prehovoril Logan.

Zavrtela som hlavou. „Ak to bolo dôležité, ak jej takýmto spôsobom niekto ubližoval, neexistuje žiadne ospravedlnenie na to, že mi to nepovedala. Nakoniec tak uškodila iba sama sebe.“

Chvíľu sme ešte mlčky sedeli, no Logan sa napokon vytratil preč, asi tušil, že dnes som už nemala v pláne niečo rozoberať, lebo to, čo som sa dozvedela doposiaľ, ma úplne odrovnalo. Vošla som do kúpeľne, aby som sa umyla a pripravila do postele, keď som si uvedomila, že dnes som sa znova úplne vykašľala na školu. Vedela som, že by som mala začať doháňať všetky tie zameškané týždne, kedy som ležala v nemocnici alebo doma, ale pri tom, čo sa dialo v mojom živote, sa to naozaj nedalo. Keď som vkĺzla pod prikrývky, v hlave som mala jedinú myšlienku. Ak existovali nejaké ďalšie výhražné odkazy, musela som ich bezpodmienečne nájsť a dúfala som, že Eve mi v tom pomôže.

***

Pomaly sa schyľovalo k večeru a ja som bola zavretá v Evelyninej izbe. Pre istotu som sa zamkla, keby ma náhodou mama alebo otec hľadali a neuvideli, čo tam stváram. Dobre, bolo veľmi nepravdepodobné, že by sa po mne zháňala práve mama, ale ani otca by som asi nepotešila. Stavila by som sa, že pri tom pohľade by im hrozil infarkt. Prehľadávala som všetko. Knihy, učebnice, Evine zošity, všetky šuflíky, krabičky na šperky, krabice od topánok v šatníku... úplne všetko. V miestnosti vládol taký chaos, že sa sotva našiel na podlahe kúsok, ktorý nebol zaprataný Evinými pozemskými statkami, dosť veľký na to, aby tam človek položil nohu. Zapríčinala som to ja, pretože keď som sa neobťažovala dať nič späť na svoje miesto; moja potreba nájsť ďalšie odkazy – ak existujú – bola príliš veľká na to, aby som sa zaoberala upratovaním. Na to bude čas aj neskôr.

Ako sa zdalo, moje pátranie sa vyplatilo. Keď som neskôr sedela na Evinej posteli a hypnotizovala biele kartičky úhľadne rozložené na bledoružovej obliečke. Žalúdok sa mi skrúcal. Bolo to nepríjemné, takmer to bolelo a horúce slzy ma v očiach štípali. Prečo mi to len nepovedala? Prečo mlčala? A vedel o tom Keith? Musela som to zistiť, pretože ak mu Evelyn niečo prezradila, mohol by mi s tým pomôcť. No pochybovala som o tom, pretože som si myslela, že by mi to po jej smrti povedal a to najmä vzhľadom na možnosť, že naša autonehoda nebola v skutočnosti nehodou.

Odkazov bolo celkovo päť. Dva som našla zastrčené v Eviných románoch, jeden bol ukrytý na samom spodku šperkovnice a dva som našla v bočných vreckách kabeliek, o ktorých som vedela, že už ich dlho nepoužila, pretože boli spred minulej sezóny. Ukryla ich dobre, no ak nechcela, aby ich niekto našiel, nešlo mi celkom do hlavy, prečo ich teda nezničila? Keby ich spálila, zahladila by všetky stopy, lenže ona si ich nechala. Prečo? Bolo to snáď kvôli tomu lebo zhromažďovala dôkazy? Mala v pláne toho človeka udať?

Unavene som pokrútila hlavou. Vedela som tak málo! Nič mi nedávalo zmysel a nebol nikto, kto by mi s tým pomohol. Zadívala som sa na kartičky.

Kry si chrbát, Evelyn.

Myslela si si, že ma o všetko oberieš? Mýliš sa, vezmem si to, čo je moje.

Už dlho si nebudeš užívať to, čo patrí mne. Tvoj čas sa kráti.

Dúfam, že ples sa vydaril. Užívaj si, kým ešte môžeš.

Už čoskoro, Evelyn. Čoskoro sa tvoj svet rozpadné na malé kúsky.

Keď som odtrhla pohľad od papierikov a zdvihla som hlavu, našla som Logana, ako sa opiera o zamknuté dvere a díva sa na mňa. Zvláštne, že som sa ho nezľakla, ako keby som veľmi dobre vedela, že tam je. Z jeho pohasnutých očí ma zamrazilo, ale bola to iba automatická reakcia, skoro ako reflex, pretože som vedela, že na ňom nie je nič, čoho by som sa mala báť.

„Našla si ďalšie odkazy,“ potichu konštatoval a ja som nedokázala povedať, čo si o tom myslí. Jeho výraz bol dokonale neutrálny, predpokladám, že je to zvyk z čias, kedy ho ešte nikto nemohol vidieť a on bol v roly obyčajného pozorovateľa. Lenže tento raz bol do celej veci zapojený a ja by som ocenila trochu reakcie.

Prikývla som. „Áno. A sú... sú hrozné. Nerozumiem, prečo si ich nechávala, prečo sa ich nezbavila...“ zmĺkla som a prešla som po papieri končekmi prstov. „Kto to mohol urobiť?“ Zodvihla som k nemu pohľad s očami plnými nádeje, ale vedela som, že Logan nevie o nič viac než ja.

„Neviem,“ potvrdil mi to.

Zamyslela som sa. Vedela som, čo musím urobiť, lenže som nemala potuchy, ako na to mám ísť. „Musím toho človeka nájsť. Toho, čo jej posielal tie odkazy,“ pevne som povedala. „Dala by som ruku do ohňa za to, že to on má na svedomí jej smrť.“

„Ako ho chceš nájsť?“ To bolo celkom dobrá otázka.

„Nemám tušenia. Tie odkazy nie sú podpísané...“ Aj keby boli, pochybujem, že by mi to veľmi pomohlo.

Logan sa odlepil od dvier, prekľučkoval po zapratanej podlahe a sadol si vedľa mňa na postel. Zamyslene študoval lístky.

„Napadlo ti niečo?“ spýtala som sa ho po chvíli, ale on pokrútil hlavou. Povzdychla som si a zvesila plecia. Pár minút som tam sklesnuto sedela, ale napokon som sa postavila a dala sa do upratovania. O dve hodiny neskôr som bola vyšťavená a deprimovaná. Opustila som dokonale upratanú izbu mojej sestry a vkĺzla do tej svojej. Záhadné odkazy som zastrčila do nepoužívanej priehradky v peňaženke a zvalila som sa na posteľ. Oči sa mi automaticky zatvorili.