Ochromene som sa vytackala z budovy policajnej stanice a neisto som zišla tri schody na chodník. Cítila som sa, ako keby ma niekto nadopoval liekmi na upokojenie. Bola tom totálne utlmená a takmer som sa vliekla po betónovom chodníku k najbližšej kaviarni, ktorá bola iba o dve budovy ďalej. Znenazdajky sa ma zmocnil hrozný tiesnivý pocit, zachvátila ma zimnica a na ramenách sa mi vytvorila husia koža, hoci vonku bolo takmer tridsať stupňov. Asi to spôsobil ten šok.

Vedela som, že nie je šanca, aby som teraz šoférovala; teda aspoň za predpokladu, že to nechcem napáliť do najbližšieho hydrantu a aspoň trochu osviežiť ľuďom naokolo tento horúci deň. Keď som vstúpila do malej kaviarničky, nepocítila som očakávanú úľavu, že som unikla horúčave a ostrému slnku, pretože som ich vo svojom stave aj tak nemohla cítiť. Sadla som si do voľného boxu a u čašníčky, ktorá ma okamžite prišla obslúžiť, som si objednala sladký croissant a čokoládu. Potrebovala som do seba dostať cukor. Veľmi veľa cukru.

„Nie sme si istí, že chceli zabiť vašu sestru. Možno ste to mali byť vy.“ Striaslo ma. Zabiť? Preboha, kto by chcel Eve zabiť? Alebo mňa? Absolútne to nedávalo zmysel. Evelyn nikdy nebola konfliktný typ, hoci niekedy sa správala trochu rozmaznane a divoko, no to nebolo nič nebezpečné a určite to nebolo nič, kvôli čomu by ju chcel niekto zabiť. A ja? Nuž, povedzme, že s Evelyn sme síce boli dvojčatá a navonok sme sa podobali tak veľmi, že ani rodičia nás niekedy nerozoznali, ale inak sme boli dosť rozdielne. Evelyninou najväčšou záľubou boli večierky a povaľovanie sa na pláži s kamarátmi. Nehovorím, že ja som sa tomu úplne vyhýbala – mali sme tých istých priateľov a často som chodila s nimi von aj ja - ale kým ona si v izbe pri Denníku princeznej už stýkrát prečesávala svoje dlhé lesklé blond vlasy, ja som radšej sedela v kresle a čítala som Lásku pani Eliotovej. Ona bola roztlieskavačka, ja som pomohla zodvihnúť knihy dievčaťu, keď do nej niekto sotil a vyrazil jej učebnice z rúk. Jej izba vyzerala ako vystrihnutá z domu Malibu Barbie, moja bola zariadená v tyrkysovej, bielej a čiernej farbe. Ona jazdila na krvavočervenom mercedese a ja na tmavomodrej Kii.

Kto by chcel, prepánajána, zabíjať niekoho, kto číta Jane Austinovú, pomáha dievčatám s knihami a jazdí na tmavomodrej Kii?! Teda, kto jazdil na tmavomodrej Kii. Moje auto bolo nenávratne zničené a aj napriek môjmu naliehaniu, že také auto fakt nepotrebujem, mi otec zadovážil strieborné BMW s vyklápacou strechou. Hoci, musím uznať, že tá strecha bola celkom praktická vec zvážiac fakt, že v Santa Barbare je 300 dní v roku slnečno a veľmi teplo. No aj tak som mala z toho auta tak trochu strach. Samozrejme, veľký podieľ na tom mala nehoda, ale fakt, že som vtedy nešoférovala ja, ale Evelyn, mi akosi pomohol prekonať obavu z áut až podivne rýchlo. No toto nemalo s mojím traumatickým zážitkom nič spoločné – hoci, radšej som presvedčila otca, aby mi zaplatil pár hodín v autoškole, aby som znova získala stratenú istotu – bolo to skôr preto, že to auto bolo väčšie, než moja nebohá Kia a ja som fakt nebola nijako úžasne dobrá v parkovaní. Najmä v parkovaní pozdĺžne. A keďže som nemala ani najmenšiu chuť oškrieť také drahé auto, mali by ste pochopiť, že som sa trocha obávala jazdiť na ňom.

„Ste v poriadku?“ prekvapila ma otázkou čašníčka, ktorá mi priniesla objednané jedlo a horúci nápoj.

Zvrátila som hlavu a zmätene zaklipkala viečkami. „Och, áno, je mi fajn,“ zamumlala som sa znova sklopila hlavu. Keď odišla, vytiahla som z kabelky malé zrkaniedlko a nenápadne sa doňho pozrela. Bola som bledšia než smrťka. Zrejme preto vyzerala tá čašníčka tak znepokojene, keď sa mi pozrela do tváre. Ale bolo to od nej milé. V takom veľkom meste ako je Santa Barbara sa s podobným priateľským chovaním nestretnete príliš často... ak vôbec.

Aj keď som na jedlo nemala ani najmenšiu chuť – kto by po takej správe mal chuť, však? - prinútila som sa zjesť celý croissant a vypiť sladkú čokoládu. Vnútrom sa mi rozlialo teplo a ja som inštinktívne vedela, že teraz už nie som bledšia než kancelársky papier. Skoro som cítila, ako sa mi navracia do tváre farba.

Len čo som vstúpila na pôdu školy, vedela som, že už nič nebude ako predtým. Toto bolo vlastne prvýkrát po nehode, čo som sa odhodlala vrátiť sa do tej džungle. Dúfala som, že všetko prebehne hladko, no povedzme si úprimne, na strednej nič nikdy nejde hladko. Nikdy nič nejde tak, ako si to naplánujete a to sa vaše plány dokonca ani nemusia približovať slovu „hladko“.

Akonáhle som vystúpila z auta a vošla do budovy, bolo to, ako keby som sa ocitla vo včelom úle. Vedela som, že Evelynina smrť už nie je až taká aktuálna, pretože odvtedy prešli už takmer tri týždne, no ako sa zdalo, môj príchod zdvihol novú vlnu klebiet a dohadov na túto tému. Snažila som sa ignorovať to šepkanie, ktoré sa okamžite spustilo, nech som prišla kamkoľvek.

Bolo to samé „Och, to je jej sestra!“ alebo „To je dvojča tej mŕtvej, Harper Chamberlainová!“. Niekde som dokonca začula „Preboha, je to ako vidieť ducha mŕtveho!“. Ak ma niekto dovtedy nepoznal, o čom fakt dosť pochybujem vďaka mojim rodičom a koniec-koncov aj Evelyn, teraz som už bola určite celoškolsky veľmi dobre známa.

Nebolo príjemné počuť také reči, ale oveľa poburujúcejšie bolo, že tí ľudia sa ani veľmi nesnažili byť diskrétni. No toto ma až tak veľmi netrápilo. Znepokojili ma skôr vety typu „Počuli ste, že toho, čo to do nich napálil, ešte nenašli?“. Iba mi to pripomenulo slová seržantna Navara.

„Mali by ste byť ostražitá,“ povedal mi.

„Naozaj si myslíte, že to bol úmysel?“

Seržant sa zatváril súcitne, ale neoblomne. „Je to veľmi pravdepodobné. A keďže sme ho ešte nechytili, hoci sa o to intenzívne snažíme,“ rýchlo dodal, ako keby čakal, že ho budem obviňovať z neplnenia si svojich povinností, „musíte si dávať extrémny pozor.“

Prikývla som. Toto mi nemusel hovoriť dvakrát.

„Ale prečo by to niekto robil? Je to úplne absurdné! Ani ja, ani Evelyn nemáme žiadnych nepriateľov,“ nechápala som.

„Viete, kým toho človeka nechytíme, hovoriť o motívoch je príliš skoro. No existujú dôkazy, ktoré jasne naznačujú, že to bol úmysel.“

„Ako napríklad to, že netrúbil a ani nebrzdil?“

„Áno,“ povedal a prikývol. „Ale sú tu aj iné veci. V aute sme na volante ani nikde inde nenašli žiadne odtlačky, takže mal zrejme rukavice. Prečo by niekto šoféroval v rukaviciach? Takisto sme tam nenašli ani iné stopy DNA, žiadne vlasy alebo čiastočky kože. Nič. To auto nemalo značky, takže nedokážeme vypátrať majiteľa. Mohlo byť kradnuté alebo z požičovne... je veľa možností. No otázka zostáva, prečo by páchateľ robil niečo takéto, keby nemal v úmysle vraziť do vás?“

Naozaj, prečo? Dávalo to dokonalý zmysel a zároveň vôbec žiadny, pretože to vyzeralo ako práca profesionála. Prečo by niekto taký chcel zabiť mňa alebo Evelyn? Bolo to jednoducho úplne nezmyselné.

„Možno však čakal na niekoho iného a iba si pomýlil auto,“ zamrmlala som, chytajúc sa aj poslednej slamky. Zúfalí ľudia majú tendenciu robiť absurdné veci.

„Je to možné,“ povedal po chvíli seržant váhavo. „Avšak nemyslím si, že takíto ľudia si mýlia svoje obete.“

Znova ma zamrazilo. Presne tak isto, ako keď mi to povedal z očí do očí. Potriasla som hlavou, ako keby mi to malo pomôcť zbaviť sa tých spomienok a neustáleho premýšľania o nich. Zdalo sa, že všetkých 700 študentov súkromnej strednej školy Henryho Jamesa v Santa Barbare sa rozdelilo do troch skupín: tí, čo mi až prehnane pateticky prejavovali súcit; ľudia, ktorí ma totálne ignorovali; a nakoniec skrytí paraziti, čo čakali na pravú chvíľu, aby zaútočili na oslabnutú korisť. A neskôr si príležitosť našli. Každý si ju raz nájde.

Tento raz som už nebola iba dcéra bývalej modelky a spolumajiteľa veľkej súkromnej právnickej spoločnosti a dvojča roztlieskavačky Evelyn Chamberlainovej. Teraz som bola okrem toho aj sestra tej mŕtvej roztlieskavačky. Ľudia na mňa dosť otvorene zízali, hoci keď som im ich pohľad znechutene opätovala, uhli pohľadom. Nikto sa mi nechcel pozrieť do očí.

Cez obednú prestávku som sa chcela ísť ukryť do školskej knižnice, no ak som sa tam chcela dostať, musela som prejsť cez otvorené priestranstvo plné stolov a lavičiek fungujúcich ako jedáleň. Hoci som dúfala, že sa mi tadiaľ podarí prejsť nepovšimnutá, v skutočnosti som tomu až tak veľmi neverila.

„Harper!“ ozvalo sa za mnou zvolanie a ja som okamžite zastala. Zvrtla som sa a zízala som, ako na mňa kýva Marylin Leightonová. Tmavohnedé kučery prichytené čiernou lesklou čelenkou jej poskakovali okolo hlavy ako pružiny. Sedela pri stole, pri ktorom som zvykla sedávať a ja s Evelyn. Pevnejšie som zovrela jablko, ktoré som si kúpila v bufete a donútila som sa potlačiť znechutený výraz. Namiesto toho sa mi podarilo usmiať sa. Podišla som ku stolu a pozdravila.

„Ahojte,“ zvolala som prehnane nadšene. Okrem mňa a Evelyn nechýbal nikto, sedeli tam vo zvyčajnej zostave. Okrem Marylin, ktorej otec vlastní veľkú realitnú kanceláriu, tam bola aj Nina Allenová, Erick Marchall, Thomas Graham, Michael Davis a Jake Dekker. So všetkými okrem Jakea, ktorý sa prisťahoval iba pred pár mesiacmi z Phoenixu, som sa poznala už od škôlky.

„Och, Harper!“ zvolala príliš teatrálne na to, aby som jej uverila čo i len nos medzi očami, Marylin a vyskočila z lavičky. Nestihla som uniknúť jej objatiu. „Ako sa cítiš? Musíš byť zdrvená!“

Ako som sa cítila? Cítila som sa dosť vo forme na to, aby som jej dokázala jednu vraziť a vybiť jej pár tých umelo vybielených zubov. Typy ako Marylin sú všade na svete rovnaké. „Do očí sú sladšie ako med a za chrbtom chŕlia jed“ to vždy hovorila Eve. Takéto dievčatá stoja vždy prvé v rade, ak majú niekoho falošne ľutovať. Dívať sa na nešťastie druhých totižto dvíha ich vlastné sebavedomie.

„Áno, ako sa cítiš?“ pridala sa Nina a ja som pokrčila plecami.

„Ujde to,“ zamumlala som, naozaj som sa odtiaľ chcela dostať čo najskôr preč. Boli to síce moji priatelia, ake takíto ľudia sú priateľmi vždy iba navonok, na chodenie po nákupných strediskách a opalovanie sa na pláži. Moja jediná ozajstná kamarátka bol mŕtva a ja som naozaj nevidela žiadny zmysel v tom, aby som dlhšie hrala túto frašku. Keby nebolo Eve, neprehovorila by som s nimi ani slovo.

„Sadneš si k nám?“ ozval sa Jake, no ja som pokrútila hlavou.

„Musím ísť, decká, slečna Parkerová so mnou chcela hovoriť,“ zaklamala som, kývla im hlavou a vyparila sa odtiaľ. Na druhej strane, nebola to zase až taká lož, pretože slečna Parkerová, naša školská psychologička, so mnou naozaj chcela hovoriť. Iba som nemala v úmysle ísť za ňou cez obedňajšiu prestávku.

Keď sa skončila posledná hodina, vypadla som z triedy ako prvá. Nemohla som to tam už dlhšie vydržať. Vedela som, že časom si ľudia o mne prestanú rozprávať, ale na dnes som toho mala jednoducho plné zuby. Vyšla som na parkovisku a chvíľu som sa zmätene rozhliadala po tmavomodrej Kii, keď mi konečne došlo, že tú tam nenájdem. S povzdychom som začala kráčať k svojmu novému autu. Už z diaľky som videla, že niekto je opretý o jeho kapotu. Keď som podišla bližšie, zistila som, že je to Keith a na tvári má čudný nervózny výraz.

„Ahoj,“ pozdravila som ho a zadívala sa do jeho smutných zelených očí.

„Zavolali ma na políciu,“ začal bez pozdravu, hlas mal dutý, akoby úplne mŕtvy. „Vypytovali sa ma na Eve. Aký sme mali vzťah, čo som robil v ten večer, keď do vás nabúrali.“

Napäto som ho počúvala. Povedal mu seržant Navaro to, čo mne?

Prikývla som. „Aj ja som tam bola. Dnes ráno.“

„Povedali mi, že to možno nebola nehoda. Že ju možno niekto zabil.“

„Viem. Mne povedali to isté,“ hlesla som.

Keith si bezmocne vošiel rukov do bledohnedých vlasov. „Ale veď to je absurdné....nemožné. Bola to nehoda, určite! Kto by ju chcel zabiť?!“ Spýtavo sa na mňa zahľadel. „Čo si o tom myslíš ty? Bola si tam!“

„Ja neviem, Keith, naozaj. Zdá sa to byť nemožné, ale seržant mal v niektorých veciach pravdu. Ten človek netrúbil, nebrzdil, nikde v aute nenašli odtlačky a auto bolo bez značiek... Stále si v hlave prehrávam, či sa nesprávala v poslednej dobe čudne, ale bola normálna, taká, ako vždy.“

„Tiež mi povedali, že si ju možno pomýlili s tebou,“ nadhodil a ja som sa zaškľabila.

„Kto by už len chcel zabiť mňa?!“ snažila som sa o pobavenie, no Keith očividne nebol v nálade na vtipy. Ja som vlastne nebola tiež.

Sklonil hlavu a zadíval sa na svoje čierne tenisky. „Nenapadá ti niekto, kto...?“ nedopovedal a mne navrela v krku hrča.

Preglgla som. „Nie.“ Samozreje, že nie! Obaja sme vedeli, aké hlúpe to je.

„Dávaj si pozor,“ povedal napokon na rozlúčku a ja som prikývla. Áno, to mi povedal aj seržant Enrique Navaro. Ale čo takto mi aspoň požičať revolver?!

***

Keď som prišla domov, to jediné, čo som chcela urobiť, bolo ísť si ľahnúť a spať aspoň sto rokov. Ocko ešte nebol doma z práce a mama bola pravdepodobne zalezená v spálni a pozerala Zúfalé manželky. Z kuchyne som si vzala krabičku s tabletkami na spanie, ktorých máme doma kvôli mame celkom peknú zásobu a vybehla som hore schodmi. Najprv som sa zastavila v spálni, ale keď som zistila, že mama nič nechce, šla som do svojej izby. Zhodila som zo seba oblečenie, vstúpila do sprchy a pustila na seba takú horúcu vodu, až mi na pokožke zostávali červené fľaky, ale nevadilo mi to.

Keď som pomaly otvorila oči a načiahla sa po kohútiku, aby som zastavila príval vody, zazdalo sa mi, ako keby sa zavlnil záves na sprche a o sekundu na to sa ozvali dve buchnutia. Jedno hlasnejšie a druhé tlmené. Akoby niekto narazil do skrinky alebo nejakého iného nábytku a niečo zhodil na zem. Rýchlo som zastavila vodu a odhrnula záves. Nikto tam nebol, no potom mi pohľad dopadol na rozhádzané uteráky na zemi. Bola som si viac než stopercentne istá, že keď som vošla do sprchy, tie uteráky boli poukladané na poličke vedľa dvier.

Začudovane som vyliezla, jeden uterák som si omotala okolo teba a ostatné dala späť. Otvorila som dvere do izby a vykukla.

„Je tu niekto?“ zbytočne som sa spýtala, pretože som videla, že moja izby je prázdna. Vyšla som dokonca na chodbu, no ani tam nik nebol. S pocitom, že mi napriek všetkýchm uisteniam doktorky Barnesovej, mojej terapeutky, ku ktorej ma donútil chodiť ocko, začína preskakovať, som sa prezliekla do teplákových šortiek, modrého trička a vliezla do postele. Jedna tabletka z maminej zásoby ma bezpečne uspala na niekoľko hodín.

***

Zobudila som sa až o pol ôsmej. Ocko už bol doma, našla som ho v pracovni hrabať sa v nejakých papieroch a ujedať z pizze. Keď som vošla dnu, ani si to nevšimol.

„Ahoj,“ potichu som ho pozdravila.

„Och, Harper. Ako bolo v škole?“ spýtal sa a na chvíľu sa donútil odhliadnuť od papierov. Jeho unavený pohľad a tmavé kruhy pod očami ma trochu vystrašili.

„Fajn.“ Pokrčila som ramenami a vzala si z krabice kúsok pizze. „Mama je stále v izbe?“

Nemusela som sa ani opýtať, vedela som, že je. Takisto, ako som vedela, že to, čo som sa dnes dozvedela na policajnej stanici, ani jednému z nich nepoviem. Obaja si mysleli, že to bola iba nehoda a ja som chcela, aby to tak zostalo, pretože som si nebola istá, ako by takú informáciu vzali. Vlastne som o tom dosť rozmýšľala v škole – veď na hodinách ma aj tak všetci učitelia súcitne ignorovali – no skutočne som sa rozhodla až teraz, keď som videla ockovu zničenú tvár.

„Áno, stále je tam zatvorená,“ ponuro odpovedal.

„Možno by si ju mohol vziať niekam von... na večeru napríklad. Zajtra,“ navrhla som.

„Mám prácu.“

Iste. Mal prácu, pretože si ju sám vyrábal. Štvalo ma to, no nič som nepovedala. Každý máme svoje vlastné spôsoby, ako sa zmieriť s niečím tragickým. U neho to bola práca. Nahlas som si povzdychla a načiahla sa po druhom kúsku syrovej pizze, no zrazu som zacítila na ruke niečo čudné. Nadskočila som. Pizzu som pustila z ruky a tá skončila na naleštenej doske otcovho stola.

„Harper?“ Prekvapene sa na mňa díval. „Je ti niečo?“

Rozpačito som pokrútila hlavou. Niečo mimo toho, že mi začína úplne kvapkať na karbit? Ani nie, iba som mala pocit, ako keby sa niekto dotkol mojej ruky. Pozrela som sa dole a zistila, že na predlaktí mi naskočili zimomriavky. Chvíľu som tupo civela na ruku, no otcova ďalšia otázka ma prebrala z ohromenia.

„Naozaj si v poriadku? Vyzeráš čudne.“

Vzala som padnutý kúsok pizze a odhrýzla. „Je mi fajn,“ povedala som z plnými ústami. Odvrátila som od neho pohľad a zmeravene civela do prázdna. Čo to, do pekla, bolo? Alebo si naozaj začínam predstavovať veci? pýtala som sa sama seba a vtedy sa to stalo znova. Niečo sa mi obtrelo zozadu o rameno!

Prudko som sa otočila, no nikto za mnou nestál. Zmätene a trochu vystrašene som sa zvrtla späť a našla ocka, ako sa na mňa pozerá s ustarosteným výrazom na tvári. „Čo sa to s tebou deje?“

„Nič,“ špitla som a rukou som si otierala miesto, kde som si myslela, že sa ma niečo alebo niekto dotkol. „Pred chvíľou som mala Red Bull, asi som z toho príliš hyperaktívna,“ klamala som a vyskočila som z kresla. „Pôjdem si vziať do kuchyne jablko. Chceš niečo?“

Ocko záporne pokrútil hlavou, no ja som bola aj tak už skoro vo dverách. Vybehla som hore do svojej izby, zvalila sa na posteľ a odolávala náhlemu hlúpemu nutkaniu zavolať doktorke Barnesovej. Povedala mi síce, aby som jej zavolala kedykoľvek, keď to budem potrebovať, ale mala som pocit, že keby som sa jej zmienila o tom, že sa ma niečo neviditeľné dotýka, zavolala by ma do svojej kancelárie a tak skoro by som z nej nevyšla. A možno sa mi to iba zdalo! Určite sa mi to iba zdalo! Nikdy predtým som si nezobrala tabletku na spanie, pravdepodobne bolo v jej zložení niečo, čo mi nesadlo a preto som sa cítila tak čudne.

Počochrala som si oči, chvíľu ich nechala zatvorené a načúvala tichu, no dlho sa to nedalo vydržať. Musela som nejako prehlušiť myslienky, ktoré sa mi preháňali hlavou. Otvorila som oči a posadila sa, aby som si pustila nejakú hudbu, no keď som zistila, že na konci mojej postele tesne vedľa mojich nôh niekto sedí, tlmene som vykríkla a doslova som spadla z postele, ako som sa rýchlo snažila dostať sa odtiaľ preč.

Postavila som sa na nohy, odstúpila pár krokov a pritisla som sa ku stene. Hlavu mal otočenú ku mne a hľadel na mňa s úplne jasným šokovaným výrazom na tvári. Hoci sa mi to zdalo zvláštne, nebol čas premýšľať nad tým, v tej chvíli som sa zamerala hlavne na moje srdce, ktoré hrozilo infarktom a na to, ako sa odtiaľ dostanem preč. Nebola som si istá, či by ma ocko počul, keby som kričala a ak mama nespala, privolalo by to iba ju a ona v tom svojom omámenom stave spôsobenom tabletkami bola ešte zraniteľnejšia ako ja.

Musím sa priznať, že strach ma dosť zahanbujúco pripravil o akékoľvek slová, ktoré by som chcela povedať a nohy bolo tiež ťažké prinútiť k pohybu.

„Ty ma vidíš?“ spýtal sa zastretým hlasom chlapík na posteli a prekvapene na mňa zízal.

„Kto si? Čo tu robíš? A ako si sa dostal do nášho domu?“ vykríkla som, od strachu sa mi triasli nohy tak, až som sa bála, že sa tam zložím. Potom by ma mohol pokojne bez veľkej námahy zavraždiť. Ale ja som sa nemienila nechať zabiť tak ľahko! Budem bojovať do posledného dychu, hovorila som si, kým som očami prehľadávala izbu a pátrala po niečom, čo by mi mohlo poslúžiť ako zbraň.

„Takže ma vidí. Ale...to nie je možné,“ mrmlal si popod nos votrelec a na chvíľu odo mňa odvrátil pohľad. To mi ponúklo príležitosť dostať sa bližšie k dverám. No len čo som spravila jeden krok, rýchlo sa ku mne zvrtol a zabodol do mňa svoj pohľad.

„Ako je možné, že ma vidíš?“ spýtal sa ma skoro nahnevane, ako keby som za to mohla ja. Zamračene som si ho premeriavala. Ak ma chcel zabiť, prečo to ešte neurobil? Na čo čaká?

„Kto si? A čo robíš v mojej izbe?“ zopakovala som, no on mi neodpovedal. Iba zízal do prázdna a zdalo sa, že ma ignoruje, no to bol iba klam, pretože keď som sa znova pohla, ostražito sa na mňa pozrel. A vtedy som uvidela niečo, čo ma vystrašilo väčšmi než jeho neželaná návšteva. V jeho tmavozelených očiach nebolo nič. Vôbec nič! Boli tak hrozne prázdne, ako keby ani nič necítil. Ešte nikdy, u nijakého človeka som nevidela nič podobné.

Rozpačito som si žmolila okraj tmavomodrého trička. Keď mi došlo, že tadiaľto cesta nevedie, rozhodla som sa hrať jeho hru. „Prečo by som ťa nemala vidieť?“ opatrne som sa opýtala.

„To je čudné,“ zamrmlal a keby sme boli v inej situácii, myslela by som si, že na mňa hľadí akosi... fascinovane. Ale to bol pravdaže nezmysel!

„Neodpovedal si mi na otázku. Kto si? A čo, do pekla, robíš v mojej izbe?“ znova som sa spýtala, tento raz viac nahnevane než vystrašene. Hoci som nemala potuchy prečo, no cítila som, že mi neublíži. Ak by mi chcel ublížiť, už by to pravdepodobne urobil, nie? Však áno?!

„Nemusíš sa ma báť,“ potichu povedal a ruky zodvihol dlaňami ku mne, ako keby ukazoval, že pri sebe nemá nijakú zbraň. „Mala by si si sadnúť,“ navrhol, postavil sa a chcel ku mne vykročiť, ale ja som v tej chvíli zabudla na svoje smiešne tušenie o jeho dobrých úmysloch, rýchlo som od neho odskočila a posunula sa bližšie k dverám na chodbu.

„Meno.“

„Tak fajn, poviem ti to, ale najprv sa musíš upokojiť. Nechcem, aby si si ublížila.“

Ublížila? Jediný, kto mi môže ublížiť, je on! No, a ešte ten vrah... za predpokladu, že to naozaj bola vražda a tiež za predpokladu, že ten vrah a človek, čo stál predo mnou, nebola tá istá osoba.

„Volám sa Logan.“

„Čo robíš v mojej izbe?“

„No, to sa bude asi ťažko vysvetľovať,“ snažil sa z toho vykrútiť.

„Skús to,“ tvrdohlavo som odvetila. V niektorých sitáciách treba byť neoblomný.

„Som tu, aby som ťa ochraňoval,“ vysvetlil jednoducho a ja som na neho zostala zízať.

„Aha. Opýtam sa ešte raz. Čo robíš v mojej izbe? A teraz chcem počuť pravdu, lebo inak zavolám otca,“ vyhrážala som sa.

„To, čo som povedal, je pravda. Mám za úlohu strážiť ťa. Pridelili ťa ku mne.“

A vraj ja mám problém so zdravým rozumom! Myslím, že v porovnaní s týmto chalanom, som až príliš príčetná.

„Odíď odtiaľto skôr, než zavolám otca a políciu!“

„Harper, to, že ma vidíš, musí mať nejaký význam. Ešte nikdy predtým sa to nestalo...“

Musel byť šialený. Možno by som predsa len mala zavolať doktorke Barnesovej, ale tento raz nie kvôli sebe. „O čom to stále hovoríš? Prečo by som ťa nemala vidieť? A ako to, že vieš, ako sa volám?“

„Nemala by si ma vidieť z toho istého dôvodu, pre ktorý poznám tvoje meno. Pretože som anjel.“

„Anjel?“ spýtala sa priškrteným hlasom. Z telky viem, že duševne chorí ľudia zvyknú byť agresívni. Samozrejme, nie je to ich vina, v skutočnosti nevedia, čo robia, ale to na tom nič nemení.

„Tvoj anjel,“ upresnil a vtedy sa ozvalo zaklopanie na dvere. Nadskočila som a chvíľu som zdeseným pohľadom preskakovala z votrelca sediaceho na mojej posteli na biele dvere.

„Harper?“ Začula som ockov hlas a nevedela som, čo robiť, pretože ten chalan nevyzeral ani najmenej vystrašene. Nesnažil sa utiecť, nesnažil sa ma vziať ako rukojemníčku, iba tam pokojne sedel a díval sa na mňa. Bolo to s ním oveľa vážnejšie, než som si pôvodne myslela.

„Vojdi,“ váhavo som zvolala, dvere sa otvorili a ocko sa na mňa prekvapene zadíval.

„Počul som hlasy, s kým si sa rozprávala?“ opýtal sa a ja som sa na neho šokovane pozrela. Nevidel ho snáď? Bol slepý? Veď ten chalan sedel rovno pred ním na mojej posteli! Chvíľu som na neho zízala a pomaly sa ma začala zmocňovať nevoľnosť.

„Ty ho nevidíš?“ hlesla som z posledných síl a poslednou štipkou nádeje.

„Koho mám vidieť?“ nechápavo sa spýtal a poobzeral sa po izbe.

Chcelo sa mi vracať. Už som to pochopila. To nie ten chalan je šialený, ja som! Zbláznila som sa zo straty Evelyn? Ale ako sa to vôbec stalo? Myslela som si, že v takých prípadoch existujú určité signály, ako napríklad pocit, ktorý sa podobá tomu, keď sa opijete, hlasy v hlave, ktoré nedokážete ovládať, nezmyselné konanie a podobne... Ale ja som iba videla neexistujúcich ľudí prehlasujúch, že sú anjeli a mala pocit, akoby sa ma niekto dotýkal. Naozaj potrebujem zavolať doktorke Barnesovej!

„Harper? Tak koho by som mal vidieť a s kým si sa rozprávala?“ prerušil ocko tok mojich myšlienok, ktoré smerovali takmer určite k panike a na tvári sa mu zjavil znova ten ustarostený výraz, ktorý mal teraz takmer stále.

„Och, nikoho. A telefonovala som s Ninou... kvôli škole,“ zaklamala som a snažila sa nejako potlačiť triašku, ktorá sa ma už po druhýkrát v tento deň chcela zmocniť. Nemôžem byť šialená! Toto predsa ockovi a mame nemôžem urobiť! vravela som si celý čas, čo na mňa otec podozrievavo hľadel, no napokon iba pokrčil plecami a vytratil sa.

Odľahčene som si povzdychla, otočila sa k posteli a... on tam nebol! Ten chlapík tam nebol! Zmätene, ale s veľkou úľavou som si uvedomila, že to bolo iba dočasné šialenstvo. Možno to bolo fakt z tej tabeltky na spanie.

No aby som mala dušu na mieste – a, áno, vedela som, že je to úplne smiešne – zašepkala som: „Kde si?“

S rýchlo tlčúcim srdcom som čakala a pevne dúfala, že sa predo mnou nezjaví ďalší prelud. Päť minút som nepohnuto stála, ale nič sa nedialo. Vďakbohu!

Hoci bolo skoro, šla som si umyť zuby, aby som sa mohla pripraviť do postele – ten strach, či som sa zbláznila alebo nie, ma úplne vyčerpal. Vošla som do kúpeľne, umyla si zuby a tvár, nakrémovala sa a vrátila sa znova do izby.

„Tu som,“ ozvala sa mi pri uchu odpoveď na moju otázku, keď som si šla ľahnúť do postele a ja som vydesene poskočila. Zjavil sa vedľa mňa úplne z ničoho nič! Ako keby iba lusknutím prstov.

Zastonala som a do očí sa mi nadrali slzy. „Takže som šialená! Preskočilo mi!“ nešťastne som vyhŕkla a dívala sa, ako sa mu pery zodvihli v pobavenom úsmeve. Zamračila som sa. Na tom, že budem musieť ísť na psychiatrickú kliniku, nebolo absolútne nič smiešne, to mi môžete veriť!

„Musím zavolať doktorke Barnesovej,“ povedala som sama pre sebe, jeho som ignorovala – veď je to iba môj prelud! – a načiahla som sa po mobile na nočnom stolíku.

„Tvojej psychologičke?“ spýtal sa ma a ja som po ňom sekla pohľadom.

„Ako vieš, že je to moja psychologička?“

„Povedal som ti, že som tvoj strážny anjel, viem veľa vecí.“

„Preboha!“ zaúpela som a zrútila sa na posteľ. „Mala by som ísť na psychiatriu.“

„To skutočne nepotrebuješ,“ oponoval mi prelud a sadol si vedľa mňa. „Viem, ako sa asi musíš cítiť...“

Vie, aké to je? FAKT to vie? „Ty vieš akurát tak...“ nedopovedala som a radšej som si zahrýzla do jazyka.

„Naozaj nie si blázon,“ presviedčal ma. „Chápem, že sa musíš cítiť... čudne, no pre mňa to je tiež nové, pretože toto sa ešte nikdy nestalo.“

„Keby som nebola blázon, nevidela by som ťa!“ zasyčala som. „A čo sa ešte nikdy nestalo?“

„Aby anjela videl jeho zverenec.“

„Takže sa mám cítiť poctená, že som taká výnimočná?“ Toto bolo smiešne!

Pokrčil plecami. „Môžeš, ale nie je to kvôli tomu.“

Okej, takže môj prelud ma ešte aj uráža?! Fajn! Prečo nie, však?!

„Vieš, prečo ťa vidím? Vravel si, že to nevieš!“ Napriek tomu, že som vedela, že toto všetko sa deje iba v mojej hlave, bola som zvedavá.

„Ale dozvedel som sa to. Je to dar.“

Dar? Ja by som to určite nazvala nejako inak. Prekliatie, pomsta... asi by to bolo niečo podobné.

„Fakt? Dar od koho? Od Boha?“ sarkasticky som sa spýtala. Mohol by si aspoň vymyslieť niečo originálnejšie.  

„Nie, od tvojej sestry,“ vyhlásil celkom vážne a mne z tváre ihneď zmizol posmešný úškľabok. „Od Evelyn.“