5. kapitola

Od okamihu, kedy som začala trénovať na skutočný boj, mi bolo jasné, že jedného dňa sa dostanem na front. To bol môj cieľ. No teraz, keď sa to malo naozaj udiať, som mala žalúdok taký stiahnutý strachom, že som do seba nemohla nič dostať. Nevedela som, aké to tam vonku bude, ale s istotou som vedela, že pekné spomienky si odtiaľ neodnesiem. Pomaly som začínala pochybovať o tom, že odísť odtiaľto – z podzemia, od Gala a Katniss a od všadeprítomnej rutiny – stojí za ten obrovský risk, ale teraz už bolo neskoro zmeniť názor. Aj keby som chcela, nemohla som sa z toho vyvliecť. Myslela som si, že keď poviem Amicii o odchode, znova sa zosype, ale na moje obrovské prekvapenie to braľa oveľa lepšie, než som predpokladala. Odľahlo mi, že sa nemusím zaoberať ešte aj jej psychickým stavom a že mi to svojimi hysterickými záchvatmi nesťažuje, ale nebola som si istá, či takéto myšlienky neboli sebecké. No na druhej strane, bola som to ja, kto pôjde bojovať nie ona.

Bolo veľmi zvláštne pociťovať strach z toho, čo je vonku a zároveň nekonečne túžiť dostať sa tam. Pocity vo mne viedli rovnako nekompromisnú vojnu ako v Druhom obvode a zamestnávali väčšinu hodín, ktoré mi zostávali do odchodu. Na tie dva dni sme dostali úplné voľno, aby sme mohli byť čo najdlhšie so svojimi rodinami. Ja som sa väčšinou hrala s Magie a keď prišla Amicia z práce, dlho sme sa rozprávali o domove, ktorý bol teraz už iba bolestivou minulosťou.

„Gale už o tom vie?“ spýtala sa ma v prvý večer môjho dvojdňového čakania.

Amicia ho spomínala veľmi zriedkavo, a preto som nebola na také niečo pripravená. Pri zmienke jeho mena som sa trochu strhla a srdce sa mi nepríjemne zhuplo. „Nie,“ odvetila som. Dodať vetu „už sa viac nestretávame“, mi pripadalo pritiahnuté za vlasy. Bola to pravda, od toho posledného rozhovoru pred našou ubytovacou jednotkou sa mi vyhýbal a ja som jeho spoločnosť tiež nevyhľadávala, ale povedať také niečo by vyznelo, ako keby sme spolu chodili.

„Prečo nie?“

„Lebo som sa s ním nerozprávala odkedy sa vrátil z misie na záchranu Peetu.“ A preto, lebo som nechcela, hoci dôvod nebol celkom jednoznačný. Mala som viac motívov a musím priznať, že boli občas dosť mätúce. Nechcela som, aby si o mňa robil dopredu starosti - čo je ironicky rovnaký dôvod, aký mal predtým on – a zároveň som dúfala, že mu na mne záleží dosť na to, aby ho to trápilo. Na druhú stranu som sa hrozne obávala, že by jeho reakcia nebola taká, akú by som si priala a ja by som zistila, že môj osud je mu ukradnutý. A časť zo mňa bola jednoducho hlúpo detinská a chcela mu vrátiť to, čo urobil on mne. Teoreticky by som to mohla oľutovať, pretože bola istá možnosť – a možno aj veľmi veľká -, že sa do Trinástky už nikdy nevrátim. V tom prípade by som oľutovala, že som sa nechopila šance a poslednýkrát sa s ním neporozprávala iba kvôli vlastnej hrdosti. No náhle mi došlo, že ak by som sa už nevrátila, znamenalo by to, že som mŕtva a mŕtvoli predsa necítia nič. Pravdepodobne by to bol Gale, kto by to oľutoval a aj to som nevedela s úplnou istotou.

„A povieš mu to?“

Záporne som pokrútila hlavou. „Nie. Nevidím jediný dôvod, prečo by to mal vedieť.“

Na druhý deň ráno som si našla na predlaktí vytlačené slovo „holičstvo“. Pár sekúnd som iba zmätene zízala na bledú pokožku, kým mi došlo, čo to znamená. Túto podmienku vyslania do terénu som si až do tejto chvíle vôbec neuvedomila. Mala som na práci oveľa dôležitejšie veci, než myslieť na také povrchnosti. So zamračením som šla na raňajky a hneď odtiaľ do časti Trinásteho obvodu, kde sa nachádzalo holičstvo. Keďže som tam nikdy nebola, nasledovala som inštrukcie na stenách, až som sa dostala k miestnosti s veľkým preskleným výkladovým oknom a sklenenými dverami. Vo vnútri stála pri vysokej stoličke útla žena s tmavými vlasmi stiahnutými do chvosta a ostrými nožnicami skracovala dlhé gaštanové pramene žene, ktorá sedela pred ňou. Chvíľu som tam stála a mlčky ich pozorovala. Naozaj som nechcela vojsť a nechať si zohaviť asi jedinú vec na celom tele, ktorú som mala celkom rada, ale nemala som na výber.

Sťažka som si povzdychla, urobila dva kroky a zatlačila do dverí. V tej chvíli som pocítila na lakti pevné zovretie a celým telom mi nepríjemne trhlo dozadu. Ihneď som sa otočila a stretla sa s pohľadom nazúrených búrkovošedých očí. Gale.

„Čo tu robíš?“ vyštekol na mňa otázku nahnevaným tónom, na ktorý som nebola pripravená. Nechápala som, čím so ho vôbec mohla tak nahnevať, keď sme sa už pár dní navzájom vyhýbali.

Odtrhla som pohľad od jeho znepokojujúcich očí a zadívala sa na dvere, ktoré som sa predtým chystala otvoriť. Znova som sa otočila k nemu. „Idem sa dať ostrihať.“

Intenzita jeho pohľadu ma vyvádzala z miery tak veľmi, až som sa začala bez príčiny červenať. Bolo to, ako keby sa tým pohľadom snažil vypáliť mi do mozgu dieru. Chvíľami mi pripadalo, že mu to darí.

„Prečo?“

Srdce sa mi rozbúšilo. Bolo to tu. Nemala som v úmysle povedať mu, že ma vyslali do Druhého obvodu nielen preto, že som na neho bola naštvaná, ale aj preto, lebo som na to nemala odvahu. A teraz odo mňa chcel vedieť, prečo si idem dať ostrihať vlasy. Zahryzla som si do pery a nerozhodne sa zadívala za seba do holičstva. Dievča, ktoré si dalo skrátiť vlasy práve vychádzalo von a tmavovlasá kaderníčka sa na mňa spýtavo zahľadela. Vymanila som si lakeť z jeho zovretia.

„Už musím ísť, čakajú na mňa,“ zamumlala som a tuho premýšľala nad tým, ako ho odtiaľ dostanem preč. Nechcela som, aby videl, ako mi strihajú vlasy, hoci som si nebola istá prečo. Zdalo sa mi to detinské. „Potom mám tréning,“ zaklamala som, „takže sa asi neuvidíme.“

Minimálne som v to dúfala. Neodpovedal mi, iba sa ma mňa mlčky díval a spôsoboval mi tak nepríjemné skrúcanie žalúdka. Radšej som sa zvrtla a vošla dnu. Sadla som si na vyvýšenú stoličku, žena mi okolo krku zaviazala veľký gumený plášť a dala sa do práce. Ani som sa nemohla pozerať do zrkadla na to, ako mi skracuje dlhé hnedé premene, pretože Gale sa zo svojho miesta na chodbe ani nepohol. Nemal na práci dôležitejšie veci?

Díval sa na mňa s kamenným výrazom na tvári, ktorý mi naháňal strach a mne sa z neznámych príčin do očí nahrnuli slzy. Zamrkala som, aby som ich zahnala a modlila som sa, aby si to Gale z takej diaľky nevšimol. Netrvalo dlho a kaderníčka bola hotová. Stačil mi jeden krátky pohľad do zrkadla, aby mi došlo, že tento nový strih ma úplne zmenil. To, čo som videla, sa mi ani trochu nepáčilo, ale musela som sa s tým iba zmieriť. Nasucho som preglgla, znechutene odvrátila pohľad od svojho odrazu a mlčky, bez pozdravu, som vyšla von. Keď mi líca zahoreli rozpakmi, sklonila som hlavu. Nechcela som, aby ma Gale videl takúto škaredú.

„Povedz mi, že nejdeš tam von,“ ozval sa hlbokým chrapľavým hlasom. Váhavo som zodvihla hlavu. Mlčala som, ale ako vraví staré klišé, zrejme bolo moje mlčanie výrečnejšie než slová. Z ničoho nič sa jeho veľké ruky ocitli na mojich pleciach a silno mnou zatriasol. Nebolelo to, ale bolo to dosť nepríjemné na to, aby to s bolesťou hraničilo. „Ty si sa nechala zaradiť do tréningu vyššej úrovne? Zbláznila si sa?!“ bliakal na mňa.

Z jeho upreného pohľadu som mala strašidelný pocit. Ešte nikdy som na jeho tvári podobný výraz nevidela a to som ho poznala celý svoj život. Nepríjemne mi lomcoval celým telom, až som to nemohla vydržať a vymanila sa mu z oceľového zovretia. „Gale, prestaň!“ pobúrene som vykríkla, ale podľa toho, že ani len okom nemihol, si to zrejme vôbec nevšimol.

„Nemôžeš ísť do boja, veď o tom vôbec nič nevieš! Nie si na to pripravená!“

„Ako si sám povedal, trénovala som na vyššej úrovni, takže o tom niečo musím vedieť,“ odpovedala som tak pokojne, až to prekvapilo aj mňa. Vôbec som nevedela, ako mám na jeho živelné správanie reagovať alebo ako ho upokojiť.

Prenikavý pohľad, ktorým ma okamžite počastoval, ma zamrazil až do špiku kostí. „Nepôjdeš tam,“ skoro výhražne zavrčal. „To, čo je vonku, nemôžeš zvládnuť!“

Zmietala som sa medzi dvomi emóciami. Dojatím z toho, že mu na mne tak záleží a bojí sa o mňa a hnevom, pretože si myslí, že som úplne neschopná. No z toho som ho tak úplne obviňovať nemohla, pretože on nevedel, ako dobre viem zachádzať so zbraňami. Nemal ani páru o tom, že ma to otec učil už odmalička.

„Gale, ja viem bojovať. Vždy som vedela, iba si o tom nevedel. Otec ma učil narábať so zbraňami od mojich šiestich rokov. Viem sa o seba postarať.“

Vôbec ma nepočúval. „Nepôjdeš tam, Melia! Je toto nejaký zvrátený spôsob, ako mi vrátiť, že som išiel do Sídla zachrániť Peetu?“

Toto ma rozhorčilo. Myslel si snáď, že celý vesmír sa točí iba okolo neho?! „Možno ťa to prekvapí, ale ty s mojím rozhodnutím cvičiť do skutočného boja nemáš nič spoločné. A očividne som v tom dobrá, pretože inak by ma tam neposlali!“

„To mi je jedno! Úplne si sa zbláznila? Chceš sa nechať zabiť?“ jačal. „A čo Amicia? Ako to vôbec mohla dovoliť?!“

„Môžem si robiť, čo chcem, Gale. Som dospelá, sestrino dovolenie nepotrebujem.“

Jeho plné pery sa skrivili do škaredého úškľabku. „Možno si dospelá, ale aj hlúpa, keď takto riskuješ život.“

Zúžila som oči. Toto prehnal. Ja som mu nikdy nenadávala do hlupákov, keď sa rozhodol ísť do Sídla zachrániť chlapca, ktorého milovalo dievča, do ktorého je zamilovaný on. TO bolo hlúpe a napriek tomu som mu nič také nepovedala. Mlčala som, pretože som vedela, že si je toho dobre vedomý a nepotrebuje to počuť aj odo mňa. Mlčala som, pretože som mu tým nechcela ublížiť.

Zaškrípala som zubami. „A čím sa to líši od toho, čo si urobil ty, Gale?“ rozzúrene som sa ho spýtala, obišla som jeho nehybnú postavu a odkráčala od neho.

Ten deň bol čudný. Po tej hádke som Gala už nevidela, ale vlastne som ani nečakala, že za mnou znova príde. Myslím, že na to nemal žiaden dôvod. Akonáhle som sa začala po chodbách pohybovať s takými krátkymi vlasmi, začali sa na mne zastavovať pohľady rôznych ľudí, s ktorými som nikdy neprehovorila ani pol slova. Nebolo to spôsobené prekvapením nad tým, že moje dlhé vlasy sú zrazu fuč, ale tým, čo to znamenalo. Už z prvého pohľadu na mňa bolo jasné, že sa zo mňa stala plnohodnotná vojačka, ktorá pôjde do ozajstného boja. Snažila som sa to ignorovať. Nechcela som, aby mi ešte aj oni pripomínali to, čo ma začínalo desiť čím ďalej tým viac.

Keď som sa na večer vrátila do našej ubytovacej jednotky, bolo pre mňa nepríjemným zistením, že Magie ma takmer nespoznala. Musela som ju presviedčať skoro desať minút, že som to naozaj ja. Amicia sa však k tomu, čo videla, vôbec nevyjadrila. Myslím, že som to ocenila o mnoho viac, než keby začala nad mojím výzorom horekovať. Toho som si užila dosť sama od seba. Do postele som si šla ľahnúť skoro, ale nemohla som zaspať ešte dlhú dobu po tom, čo sa svetlo v našej izbe zhaslo. Prehadzovala som sa na posteli, vydesená myšlienkami, ktoré sa mi premietali hlavou a zmätená pri pripomienke dnešného incidentu s Galom. Najhoršie na tom bolo, že som nevedela, čo to jeho rozčúlenie a obavy mali znamenať. Iste, boli sme priatelia, ale... Na priateľské gesto sa mi to zdalo príliš... jednoducho príliš. No na druhej strane myslieť si, že to malo znamenať niečo viac – niečo viac romanticky – bolo absurdnejšie než čokoľvek iné, v čo moja neúnavná myseľ kedy dúfala. Gale bol zamilovaný do Katniss roky a ja som vedela, že sa to nezmenilo.

Myslienky sa mi prepletali v hlave jedna cez druhú. Niektoré boli strašidelnými víziami mŕtvolami posiatym bojovým polom, končiacimi mojou vlastnou smrťou a iné zase túžbou naplnené predstavy Gala, ktorý je do mňa až po uši zamilovaný. Zbytočne som tým ubližovala sama sebe. Vedela som to a snažila sa s tým prestať, no byť v Galovej blízkosti takmer každý deň mi v tom nepomáhalo.

Keď som sa na druhý deň zobudila, bola som sama. Vstala som, vykonala všetky rutiné ranné úkony a zrazu som nevedela, čo so sebou. Na ďalší deň som už mala byť v strede vojnového besnenia, ale teraz som si mala užívať voľno. No nevedela som ako alebo s kým. Rada by som bola s Galom a nechala sa od neho upokojiť, ale táto možnosť pre mňa nebola reálna. V prvom rade som predpokladala, že je na mňa stále nahnevaný a ak áno, to posledné, čo by mi chcel poskytnúť, bolo upokojenie. A okrem toho som vedela, že má prácu, to iba nám, ktorí sme mali ísť do Druhého obvodu, bol dopriaty luxus ničnerobenia. Ako som sa tak prechádzala po dlhých chodbách, došlo mi, že nemať sa čím rozptýliť, bolo vlastne oveľa horšie, než keby som pracovala.

Išla som na obed, na chvíľu som pobudla u Hazelle a hrala sa s jej deťmi a Magie. Potom som šla späť do našej ubytovacej jednotky, ľahla si na posteľ a zízala na biely strop až dovtedy, kedy bol čas na večeru. V čase obeda sa mi podarilo vyhnúť sa najväčšej mase ľudí, pretože som na jedlo prišla na poslednú chvíľu, keď tam už takmer nikto nebol. Ale teraz sa tomu vyvarovať nedalo, pretože ľudia končili prácu v rôznych časoch a rovno z práce šli zvyčajne do jedálne. Možno som si to iba navrávala, no zdalo sa mi, že na mňa všetci zízajú. Nebolo to príjemné, ale nezostávalo mi nič iné, iba zaťať zuby a nevšímať si to. No najzvláštnejšie bolo, že ešte aj Katniss, ktorá sedela pri stole s Galom, Prim a svojou mamou, na mňa prekvapene civela. Pozrela sa na Galovu sklonenú hlavu, potom zasa na mňa a znova na neho. Liezlo mi to na nervy. Sadla som si chrbtom k nej a zvyšku osadenstva ich stola. Gale sa na mňa vôbec nepozrel, ako keby som ani neexistovala a to zabolelo. No na druhej strane, ani ja som sa na seba nechcela pozerať...

Do postele som išla znova dosť skoro, ale to iba preto, že sme vyrážali ešte za východu slnka. No napriek tomu, ako veľmi som sa snažila zaspať, nedarilo sa mi rovnako ako predchádzajúcu noc. Pevne som zatvorila oči, pokúšala sa na nič nemyslieť, ale po chvíli mi začali po lícach kĺzať horúce slzy. Potichu som potiahla nosom, aby som nezobudila Amiciu a Magie a pretiahla si prikrývku cez hlavu. Nezdalo sa mi, že by som bola až taká hlučná, no aj tak sa mi podarilu zobudiť Amiciu. Zacítila som, ako vkĺzla ku mne pod prikrývku a objala ma. Musela som sa natlačiť úplne na stenu, aby sme sa na úzku posteľ zmestili obe.

„Všetko bude v poriadku, Mel, uvidíš,“ šeptom ma tíšila.

„Ja viem,“ zašomrala som. Vlastne som klamala, nevedela som to. Ale v tej chvíli mi to bolo aj tak jedno, pretože to nebol dôvod, prečo som plakala. „To nie je preto.“

„Tak prečo teda plačeš?“ zmätene sa spýtala.

„Lebo mi ostrihali vlasy! Teraz som škaredá a Gale sa na mňa vôbec nepozrel. Ani raz!“ bedákala som. Nie že by som si neuvedomovala, aké detinské to odo mňa bolo, keď na druhý deň som odchádzala do Druhého obvodu, ale nemohla som si pomôcť. V tej chvíli ma trápilo toto.

Začula som, ako sa Amicia potichu zasmiala a pohladila ma po krátkych vlasoch. „Veď dorastú.“

„Ale to bude trvať príliš dlho!“

Povzdychla si. Stále to znelo pobavene, ale nezazlievala som jej to. „Teraz na to nemysli a pokús sa zaspať. Zajtra musíš byť oddýchnutá.“

Zliezla z mojej postele a ja som ju poslúchla. Plač ma vyčerpal, takže som zaspala pomerne rýchlo a ráno, keď som sa zobudila, som mala pocit, že som spala iba päť minút. Nechcela som, aby som nou išla Amicia až ku vznášadlu a tak som sa rozhodla všetko vybaviť v izbe. Rozlúčiť sa bolo dosť ťažké pre nás obe aj bez toho, aby mala pred očami všetky tie vystrašené tváre vojakov pripravujúcich sa do boja. Pevne ma objala a ja som sa do nej zavesila, ako keby to malo rozhodnúť o tom, či budem žiť alebo zomriem. V jej objatí som si uvedomila, že toto je možno posledný raz, čo sa jej dotýkam, čo sa jej pozerám do tváre a čo ma ohromujú jej pekné dlhé blonďavé vlasy. Možno ju už nikdy neuvidím, možno zomriem na bojovom poli, pochovajú ma v hromadnom hrobe a Amicia ani nebude mať miesto, kde bude môcť trúchliť. Možno zahyniem pri výbuchu a oni ani nebú schopní nájsť všetky časti môjho tela. Mohla by som zomrieť aj pokojne a relatívne bezbolestne s guľkou, ktorá mi prevŕta lebku. Možno ma chytia a v laborátórii zo mňa urobia jednu z vražedných beštií a ja zomriem rukou svojej vlastnej strany. Bolo tak strašne veľa vecí, ktoré by sa mohli stať a tie veci boli také mrazivo desivé, až som si na krátky moment prestala priať návrat a začala sa modliť za krátku bezbolestnú smrť.

Vystrašilo ma to na smrť a stuhla som v sestrinom objatí. Amicia vycítila, že niečo nie je v poriadku, odtiahla sa a pozrela mi do tváre. Musela tú hrôzu vidieť v mojich očiach, pretože náhle sa rozvzlykala, palcami mi zotrela z líc slzy, ktorých som si ani nebola vedomá, a ťahala ma späť k sebe.

„Neopováž sa nevrátiť, Melia,“ zúfalo šepkala. „Vieš, že keby si ma tu nechala samú, nezvládla by som to.“

Bola to lož. Bolelo by to a možno by to ju to aj trochu zlomilo, ale prežila by a rozhodne by nebola sama. Občas som videla vo Victorových očiach niečo, čo si možno Amicia nevšimla. Bola to nekonečná oddanosť k nej a ja som si bola istá, že nech sa stane čokoľvek, neopustí ju. Vždy bude stáť pri nej a toto vedomie spôsobilo, že som pocítila, ako malinká časť zo strachu, ktorý som pociťovala, zmizla.

„Nehovor Magie, kam som šla,“ poprosila som ju aj napriek tomu, že som vedela, že jej to nepovie.

„Samozrejme.“

Odtiahla som sa a už-už som jej išla povedať, že sa vrátim, ale potom som si to rozmyslela. Nechcela som jej klamať. „Ak to bude čo i len trochu možné, vrátim sa späť,“ povedala som napokon. Vedela som, že to nie je dosť – ani pre mňa, ani pre sestru -, ale v tej chvíli som nič iné v rukách nemala.

Chvíľu sme stáli naprostred izby a iba sa na seba dívali. „Už musím ísť,“ zašepkala som po chvíli a zotrela si z tváre posledné zvyšky sĺz. Amicia len prikývla. Prešla som ku dverám, no ešte som sa otočila.

„Povedz Victorovi, že bol dobrý učiteľ....“ S týmito slovami som sa zvrtla a konečne vyšla z ubytovacej jednotky.

Keď som vošla do hangáru so vznášadlami, na chvíľu ma uchvátilo, aké hrozne veľká tá miestnosť je. Na takom obrovskom voľnom priestranstve som nebola už veľmi dlhú dobu. Po počiatočnom prekvapení som sa porozhliadla. Okolo vznášadiel postávalo niekoľko skupiniek. V jednej som zahliadla Wynovú a okamžite som sa k nej vybrala. Keď ma uvidela prichádzať, kývla na mňa a ja som jej kývnutie opätovala. Dúfala som, že plač nezanechal na mojej tvári žiadne viditeľné stopy, pretože som nechcela, aby si to niekto všimol.

Obzerala som sa okolo seba a zistila som, že v našej skupine je viac vojakov než iba tí, ktorých som poznala z tréningov. Môj pohľad prechádzal po každej jednej tvári, aby som vedela, kto bude bojovať po mojom boku. Vtedy som uvidela jednu tvár, ktorú som tam vôbec nečakala. Predrala som sa davom, aby som sa k nemu dostala.

„Paul?“ neveriacky som vyhŕkla. Paul bol Galov rovesník a tiež patril do Dvanásteho obvodu. Hoci bol v mojej skupine, keď som ešte trénovala s Victorom, nevedela som o tom, že ho neskôr preložili do vyššej fázy.

Otočil sa ku mne a zaškeril sa. Nemala som potuchy, prečo by mal mať dôvod na úsmev. „Ahoj, Melia. Ako sa máš?“

Tá otázka mi prišla úplne absurdná a predsa sa kútiky mojich pier pohli nahor v slabom alebo pobavenom úsmeve. „Bola som na tom už aj lepšie.“

Jeho úškrn sa zväčšil. „To asi my všetci.“ Všimla som si, že jeho čierne vlasy sú skrátené na iba pár milimetrov, hoci som si myslela, že nebolo nevyhnutné, aby to urobil. Postavila som sa vedľa neho a čakala, kým prídu aj vyššie postavení velitelia a stratégovia, ktorý mali letieť s nami. Keď som tak vedľa neho postávala, napadlo mi, že vidieť zomrieť Paula by bolo oveľa ťažšie, než sa pozerať na smrť niekoho, koho som poznala iba z tréningov alebo spoznám teraz v boji. Na chvíľu som zatvorila oči a priala si, aby nezomrel. Minimálne nie niekde, kde by som sa na to musela pozerať.

Zo zamyslenia ma vytrhol hlas, ktorý sa ozval iba kúsok odo mňa. „Nikdy si sa na to nemala dať.“

Otvorila som oči a stretla sa s Victorovým pohľadom. Podarilo sa mi usmiať sa na neho a po tom, čo mi povedal Paul, to bolo ľahšie, než som čakala. „Kocky sú už hodené,“ dramaticky som preniesla. Snažila som sa ignorovať to, ako starosť, ktorú som videla v jeho očiach, živila môj strach.

„Dávaj si pozor, Melia. Nerob zo seba zbytočne hrdinku, iba... iba preži,“ povedal napokon a nešikovne ma objal. Trvalo to iba chvíľu, ale bolo to pevné objatie, v ktorom som sa cítila bezpečne. Vedela som, že tento pocit nezažijem veľmi dlhú dobu.

„Rozkaz.“

Prikývol, otočil sa, no po dvoch krokoch som ho zastavila. „Victor?“ Zvrtol sa ku mne. „Postaraj sa o Amiciu.“ Nemusela som povedať ‚ak by sa mi niečo stalo‘, pretože vedela som, že to pochopí.

Znova prikývol a ja som sledovala jeho chrbát, kým kráčal k východu. Odprevádzala som ho očami až po veľké dvere, keď sa mi zrazu zasekol dych v hrdle. Nebola som schopná pohnúť jediným svalom na tele, dokonca sa ani nadýchnuť, iba som mlčky sledovala vysokú mužskú postavu, ktorá stála medzi dverami a rozhliadala sa okolo seba. Keď ma konečne našiel pohľadom, jeho tvár sa rozžiarila, ale ten výraz bol preč rýchlejšie, než som stihla rozoznať, čo znamenal. Až vtedy som bola schopná znovu sa nadýchnuť. Kráčal ku mne rýchlo a jeho pohyby sa mi zdali zvláštne trhané.

„Gale...“ hlesla som, keď sa priblížil a jeho oči sa prudko zaborili do mojich. Z výrazu jeho tváre som mala pocit, že tónom, ktorým som vyslovila jeho meno, som vyjadrila všetko, čo som nemala odvahu povedať nahlas. Pristihlo ma to nepripravenú a ja som na neho v hrôze vyvalila oči. Ale zdalo sa, že mu to bolo v tej chvíli jedno, alebo to možno nebolo také očividné, ako som sa obávala, pretože akonáhle bol pri mne, bez slova ma vzal do náručia a objal ma.

Nikdy som sa necítila tak úžasne ako v tej chvíli. Nebolo to prvý raz, čo ma objal, ale bolo to prvý raz, čo to urobil iba preto, aby bol v mojej blízkosti. Bolo to úplne iné ako vtedy, keď som dostala klaustrofobický záchvat, alebo keď som sa raz z ničoho nič rozplakala kvôli jednej nechutnej scéne z Hier o život a on sa ma snažil upokojiť. Vtedy malo jeho objatie účel, ktorý malo splniť, teraz nie. Zacítila som, ako hlavu pritisol k mojej a zhlboka sa nadýchol. Predstavovala som si, že keby som mala vlasy, vdychoval by ich vôňu a dúfala som, že práve o to sa teraz pokúšal – vdychovať moju vôňu, aby si ju dokázal zapamätať.

„Nechoď,“ zašepkal takým chrapľavým hlasom, až mi zovrelo všetky vnútornosti. Bolo to také bolestivé, že som musela zatvoriť oči, pretože som sa bála, aby mi nevyhŕkli slzy.

„Musím.“ Môj hlas sa zdal príliš trasľavý ešte aj mne samej. Naozaj som nemohla neísť, no prvý raz som si to v duchu neodôvodňovala tým, že tam chcem ísť. Že je to niečo, čo musím urobiť, aby som sa oslobodila od všetkej bolesti, prázdnoty a šialenstva, hoci to znamenalo zakúsiť bolesť inej formy. Tento raz, keď ma objímal a ja som oddane spočívala v jeho náručí, som vedela, že tam musím ísť preto, lebo nie je možné teraz z toho vycúvať. Jednoducho sa to nedalo, no keby to bolo len trochu možné, kvôli tomu, čo povedal, aby som zostala.

Odtiahol sa odo mňa, no stále ma držal v ľahkom objatí. Dostala som možnosť znova sa mu zahľadieť do očí a keď som to urobila, zostala som na neho omráčene zízať. Jeho pohľad nikdy nebol taký intenzívny, nikdy neukázal toľko emócií ako teraz. Takmer som zavzlykala a líca mi sčervenali, hoci som nemala dôvod cítiť zahanebenie.

„Budem tu na teba čakať,“ povedal napokon po chvíli ticha.

Uľavilo sa mi, že viac nenaliehal, aby som nešla, pretože som nevedela, či by som to zniesla s kamennou tvárou a to posledné, čo som potrebovala, bolo zložiť sa pred všetkými vojakmi. Prikývla som a nútila som  sa tie jednoduché slová brať iba tak, ako boli povedané. Nedovolila som si vidieť za tým niečo iné, pretože som vedela, že kreativita mojej mysle je krutá a často mi spôsobuje iba bolesť.

V tej chvíli som začula, ako Wynová zvolala, že vyrážame. Ani som si nevšimla, kedy všetci dorazili. Odtrhla som od nej pohľad a snažila sa potlačiť vlnu paniky, ktorá sa mi valila telom a vypĺňala každý jeden pór. Nemohla som dovoliť, aby Gale videl, ako veľmi som vystrašená. Naposledy som sa mu zblízka zadívala do tváre a odstúpila som od neho.

„Paul,“ povedal zrazu a očami prešiel po chlapcovi, ktorý stál neďaleko mňa. „Dávaj na ňu pozor.“

Zvrtla som sa a prekvapene som sa pozerala na to, ako Paul s vážnou tvárou prikývol. Zachmúrila som sa a otočila sa späť ku Galovi. Práve som otvárala ústa, keď sa ku mne zrazu naklonil a ja som úplne zabudla, čo som mu chcela povedať. Na chvíľu som sa zľakla, že ma chce pobozkať a zároveň sa mi od vzrušenia prehnal žalúdkom roj motýľov, hoci sa mi až tak nepozdávalo, že náš prvý bozk sa udeje v hangári plnom vojakov, ale potom som si uvedomila, že nemieri k mojim ústam. Jeho pery sa na chvíľu dotkli môjho čela a potom sa odtiahol. Pocítila som bodnutie sklamania, ale zároveň ma tento ľahký, nevinný dotyk dojal viac, než keby ma skutočne pobozkal. Oči sa mi naplnili slzami a ja som zúrivo zamrkala.

„Pamätaj si,“ zašepkal, „čakám ťa tu. Všetci tu čakáme, kým sa vrátiš.“

Potom sa rýchlo zvrtol chrbtom ku mne a odchádzal. Pozorovala som ho tak dlho, ako to bolo možné bez toho, aby som nezdržovala nástup do vznášadla. Cítila som, ako mi po jednom líci kĺže osamelá slza. Rýchlo som ju zotrela a sklonila som hlavu, kým som sa trochu nedala dohromady. Keď som už bola vo vnútri vznášadla, sadla som si vedľa Paula a otočila k nemu hlavu.

„Zabudni na to, čo ti povedal Gale. Tvoja povinnosť nie je dávať na mňa pozor, ale starať sa o to, aby si prežil ty. Nemal právo žiadať ťa o niečo také.“

„Viem, že to nie je moja povinnosť,“ pokojne povedal Paul. Čakala som, že ešte niečo dodá, no on mlčal. Podľa tohoto som nevedela, či si svoje rozhodnutie rozmyslel a chystala som sa žiadať od neho normálnu odpoveď, ale prerušil ma formálne znejúci hlas veliteľky Wynovej.

„Vojaci, pripútajte sa. Vyrážame do Druhého obvodu.“