1. kapitola

Keď moji rodičia ešte žili, často nám so sestrou vravievali, aby sme sa nikdy, za žiadnu cenu nevzdali sami seba. Bola som vtedy malá a nerozumela som, čo tým chceli povedať, no stále som mala tie slová zaznamenané v hlave. Čas od času, najmä na výročie ich smrti, som si na ne spomenula, ale nikdy som nad nimi príliš nepremýšľala. Žili sme predsa v Dvanástom obvode, všetci sme boli otrokmi Sídla a v takom svete si človek iba ťažko zachová vlastnú identitu. Zdalo sa mi to nemožné, no keď som mala sedemnásť a uvidela som, ako Kaniss Everdeenová v aréne Hier o život siaha po jedovatých bobulách, pochopila som to. To dievča som nemala rada, ale toto gesto zapríčinilo, že som ju obdivovala, hoci veľmi neochotne.

Návrat víťazov sedemdesiatych štvrtých Hier o život oslavoval, ako inak, celý obvod. Ja som stála na námestí a nevedela som, čo cítiť. Samozrejme, bola som rada, že to obaja prežili, podobný zázrak sa v našom obvode nestal už niekoľko desiatok rokov, ale zároveň som sa ich návratu bála. Nevedela som totiž, čo to znamenalo pre mňa a mala som z toho zlý pocit. Amicia, moja staršia sestra, ktorá stála vedľa mňa a vytešene mávala na dvojicu, mala úprimnú radosť z toho, že sa vrátili späť živí a relatívne zdraví. Bola učiteľka v miestnej škole a oboch dobre poznala, preto pre ňu ich návrat znamenal oveľa viac ako pre mňa. Keď sa ku mne otočila a uvidela moju bezvýraznú tvár, jednou rukou ma objala okolo pliec a uisťujúco mi pošúchala rameno. Neisto som sa usmiala, ale rýchlo som sa od nej odvrátila a kútiky úst mi opäť ochabli. Nechcela som jej túto radosť kaziť, pretože v Dvanástom obvode veľa dôvodov na šťastie nemáme.

Miesto toho som sa okolo seba poobzerala. Na konci davu som zahliadla stáť Gala Hawthorna. Mohla som ho pozorovať iba z profilu a z diaľky niekoľkých metrov, no aj tak som videla, že svaly na jeho peknej tvári sú úplne stŕpnuté a pery pevne pritíska k sebe. Ich návrat pre neho musel byť prinajmenšom mätúci, pretože všetci vedeli, že je do Katniss zaľúbený. Ironicky, všetci okrem nej. Veľmi som chcela vedieť, čo si teraz myslí, ale nemala som dosť odvahy podísť k nemu a opýtať sa. My dvaja sme nikdy neboli priatelia, hoci počas Hier sme mali k sebe podivne blízko. Keď vyvolených vhodili do arény, celý Dvanásty obvod vedel, že Gale bol v lese a lovil. Nie preto, že by to bol súrne potreboval, ale preto lebo ten pohľad nedokázal zniesť. Ale aj napriek tomu neskôr úzkostlivo sledoval každý jeden krok, ktorý Katniss urobila a obával sa o jej život. Bolo mi ho neuveriteľne ľúto, a tak keď som ho raz uvidela sedieť počas prestávky vonku na zastaralých, rozpadávajúcich sa a červotočmi napadnutých lavičkách, ako hľadí do diaľky s prázdnym výrazom na tvári, striasla som zo seba hanblivosť a podišla som k nemu.

Nevedela som, čo mu mám povedať, pretože čo také môžete povedať človeku, ktorého milovaná osoba práve bojuje o život v Hrách, čo by mu prinieslo aspoň čiastočnú úľavu? Predpokladala som, že zrejme nič, tak som si k nemu len tak prisadla a jablko, ktoré som zvierala v dlani, som po chvíli vtlačila do jeho ruky. Zacítila som na tvári jeho zarazený pohľad, keď okolo neho obtočil svoje prsty. Z obavy, že by sa ma začal niečo vypytovať, som sa rýchlo postavila a bez slova som pobehla k budove školy, v ktorej som zmizla z jeho dohľadu.

Ovocie bolo v našom obvode také zriedkavé ako spŕška chladivého dažďa na púšti, no ja som vedela, kde v lese rastie pár stromov divých jabloní. Áno, do lesa som čas od času chodievala aj ja, Katniss s Galom neboli jediní, ktorí lovili, hoci to o mne veľa ľudí nevedelo a už vôbec nie oni dvaja. Ak mám byť úprimná, myslím si, že jediný človek, ktorý o tom vie, je Amicia, a tá vie držať jazyk za zubami. Hoci náš obvod nie je tak prísne strážený ako iné obvody a ani tresty nie sú také prísne, toto tajomstvo som si takmer paranoidne strážila. Možno by aj tak nikto nič neurobil, hoci som nikdy neobchodovala so žiadnym strážnikom či starostom, takže nemali dôvod mi tento prečin odpustiť tak ako Katniss alebo Galovi, ale aj tak som sa príliš bála. Ani do Hobu som preto nikdy nevkročila, ale to nebola jediná príčina – na čierny trh som nikdy chodiť nemusela, pretože sme mali so sestrou vždy relatívne dostatok potravín. Je pravda, že niekedy sme sa síce museli uskromniť a zimy bývali čas od času dosť kritické, ale ani raz to nebolo také zlé, aby sme sa museli uchýliť do Hobu.

„Mel?“

Zo spomienky na môj bývalý domov, ktorý je teraz nenávratne zničený, ma prebral Magin detský hlas. Zvrtla som sa k nej a sledovala ju, ako sa na posteli hrá so škaredou látkovou bábikou, ktorú jej vyrobil niekto z Trinásteho obvodu. Ale nezáležalo na tom, aká je ohavná, pretože to bolo viac, ako mala Magie, keď ešte žila doma, v Dvanástom obvode.

„Áno, drobec?“

„Som hladná,“ posťažovala sa, odhodila bábiku a zošuchla sa z postele. Vtedy som si uvedomila, že aj mne bolestivo zviera prázdny žalúdok, a tak som s povzdychom vstala a vzala Magie na ruky. Dievčatko si otočilo malé rúčky okolo môjho krku a zaborilo mi tváričku do krku. Robila to veľmi často, ako keby sa takto snažila pred niekým skryť.

„V tom prípade sa ideme napapať, čo povieš?“ hravo som jej zanôtila do uška a pobozkala ju na bucľaté líčko.

Jej rodičia bývali v Dvanástom obvode vedľa nášho domu. Boli to veľmi milí ľudia, ktorí boli ku mne a sestre vždy dobrí, a tak som čas od času trojročnú Margaret strážila, keď bol jej otec v bani a jej mama v starostovom dome, kde sa starala o domácnosť a varila, pretože jeho manželka trpela permanentnými migrénami a sama to nezvládala. Keď na nás zaútočilo Sídlo, bola sobota. Magina mama bola zasa u starostu, jej otec v práci, a ja so sestrou sme sa aj s Magie hrali za naším domom na skrývačku. Vtedy k nám dobehol Gale so svojou a Katnissinou rodinou v pätách, aby nás upozornil na útok. Nebol čas premýšľať, čo urobiť, jednoducho sme si vzali pár vecí, nejaké jedlo, napísali sme odkaz pre Maginých rodičov a utekali sme do lesa. Neskôr sme sa dozvedeli, že neprežili a Magie zostala s nami.

Vzala som bielu plastovú tácku, strčila som ruku pod snímač a to isté som donútila urobiť aj Magie. Stále sa jej tieto novodobo vyzerajúce prístroje v Trinástom obvode nepáčili a mala z nich trochu strach. Na podnos mi položili dve porcie – pre mňa a aj pre drobca. Musela som ju postaviť na zem, aby som mohla jedlo bezpečne dopraviť ku stolu, na čo Magie protestne zamrnčala.

„Neboj sa, veď som pri tebe,“ tíšila som ju, kým som kráčala jedálňou a hľada stôl, kam si obe sadneme. Magie silno zvierala látku mojich nevýrazných šedých nohavíc a vliekla sa za mnou. Zahliadla som Gala, mávol na mňa a ja som sa mu už chystala opätovať úsmev a pohnúť sa jeho smerom, aby som si prisadla, keď som si všimla hnedovlasé dievča, ktoré sedelo oproti nemu chrbtom ku mne. Rýchlo mi došlo, že to nemohol byť nikto iný než Katniss. Hruď sa mi zovrela a zrazu som sa nemohla prinútiť do úsmevu. Stroho som na neho kývla hlavou, zvrtla sa a sadla si na prvé dve voľné miesta, ktoré som uvidela.

Strava v Trinástom obvode mala chuť hnusnej ovsenej kaše... teda bola bez chuti. Bolo to o poznanie lepšie, ak bolo jedlo ešte teplé, ale na to som nedbala a najprv som nakŕmila Magie. Nechala by som ju, aby to urobila sama, keby tu jedlo nebolo prideľované s takou úzkostivosťou. Po poslednom pokuse, kedy polovica kaše skončila rozfŕkaná na jej šatách a na stole a ďalšiu porciu nám nedali, som túto možnosť definitívne zavrhla.

Keď bola Magie najedená, spokojne sedela vedľa mňa na lavičke, nohami hompálala vo vzduchu a prezerala si ľudí naokolo. Kým som prežúvala vlažnú kašu a trhala na kúsky malý krajec chleba z pšeničných otrúb, len aby som sa niečím zamestnala a nevydala sa pohľadom na preskúmanie Galových príťažlivých čŕt, premýšľala som nad zvláštnosťou našich mien. Ktovie čo to mali obyvatelia Dvanásteho obvodu s tým, že dávali svojim deťom mená podľa kvetov – Margaret, Katniss, jej sestra Prim, moja sestra Amicia a nakoniec aj ja. Moja mama sa tiež volala podľa kvetu – Lillian – a asi preto v tejto tradícii pokračovala, no stále to nedávalo veľmi zmysel. Väčšina ľudí z nášho obvodu ani netušilo, ako vyzerajú kvety, ktorých mená nosíme. Možno keby sme žili v obvode, ktorý je bohatý na hospodárske plodiny, pochopila by som to lepšie, lenže my sme pochádzali z obvodu, ktorý sa zamieriaval na ťaženie v baniach, takže mi táto úchylka nešla vôbec do hlavy.

Niekto položil podnos na stôl rovno predo mňa a ja som zacítila, ako sa malé telíčko vedľa mňa vrušene pomrvilo.

„Am!“ vyhŕkla Magie hlasom, ktorý sa mi zarezal do mozgu. Zodvihla som hlavu a stretla som sa so skúmavým pohľadom hnedých očí mojej staršej sestry. Odkedy sme v Trinástom obvode, pracuje ako pomocná učiteľka a občas pomáha v kuchyni alebo v sekciách, kde je to treba. Ja som na rozdiel od nej v každodennom procese hladkého chodu Trinásteho obvodu nebola veľmi užitočná, takže som sa poväčšinou tvárila, že sa učím bojovať.

„Aký si mala deň?“ spýtala sa ma s udivujúcim záujmom Amicia a ja som zvraštila nos. Niekedy som nevedela, či záujem iba predstiera, alebo to chce naozaj vedieť, pretože každý deň som sa aj tak cítila rovnako. „Takže nie dobrý...“

Trhla som plecami. Nevedela som viac, čo je dobré, pretože charakteristika toho slova sa po živote strávenom v Dvanástom obvode a útokom zo strany Sídla trochu pokrivila. Jednoznačne bolo dobré, že teraz žijeme v pokoji a máme čo do úst, avšak s mojim osobným životom to dobré vôbec nebolo.

„Ako každý iný,“ zamumlala som a tá veta bola až mrazivo pravdivá. Trinásty obvod by sa mal v skutočnosti volať Obvod stereotypu.

„Nijaké novinky?“

Rozosmiala by som sa, keby mi pohľad na Katniss s Galom úplne nezamrazil pery, takže som nemohla pohnúť kútikmi nahor. Nemohla, ale ani nechcela. Pohľad mi samovoľne zaletel o pár stolov ďalej. Gale mlčky jedol a ja som si dovolila pár stotín sekudny ho pozorovať - až do doby, než zrejme vycítil môj pohľad, zodvihol hlavu a zadíval sa na mňa. Nenáhlivo som sklopila pohľad. Dobre vedel, že Kasniss nemám rada, ale zaujímalo by ma, či vedel aj to prečo. Bolo ťažké uhádnuť to, pretože Gale nebol veľmi urozprávaný typ človeka, takže to nešlo spoznať.

„Nie, ani pokiaľ ide o vojnu, ani o život v tejto plesnivej kobke.“

„Co e to plesniva kopka?“ spýtala sa Magie a svetlými očkami preskakovala zo mňa na sestru. Amicia po mne vrhla naštvaný výraz, než sa otočila k drobcovi.

„To je ako jaskyňa alebo bane, vieš? Je to miesto, ktoré je pod zemou,“ vysvetlila jej. „A ty si pred ňou takéto reči láskavo odpusti, Melia,“ zasyčala na mňa a ja som sa trochu zahanbila. Nikdy som nechcela hovoriť pred Magie nič zlé o Trinástom obvode už len z toho dôvodu, že by sa to od nej mohol náhodou niekto dozvedieť.

„Jasné, prepáč.“

„Asi viem, prečo máš takú zlú náladu.“

Bolo zbytočné popierať to, no aj tak ma prepadla neuveriteľná túžba zajačať na ňu, že nemám zlú náladu. Amicia bola jediný človek, ktorý vedel o mojich citoch ku Galovi a nikdy s nimi nesúhlasila. Nebolo to preto, že by ho nemala rada, Gala mali radi všetci, len sa jej nepáčilo, že kvôli neopätovaným citom z jeho strany trpím. A teraz sa ešte aj musím pozerať na to, ako obeduje s Katniss.

„Melia, zabudni na neho,“ potichu mi radila, keď som jej neodpovedala. Jej slová ma nahnevali a zranili zároveň, aj keď som vedela, že to myslí dobre. „V Trinástom obvode sú tiež chlapci a keď sa skončí vojna, budeš mať ešte lepší výber.“

Pri tom, ako pragmaticky to pojala, som sa musela usmiať. „Keby to bolo také jednoduché, urobila by som to hneď.“

Prikývla. Rozumela tomu, pretože kedysi bola tiež zamilovaná. Volal sa Edward, bol od nej o štyri roky starší, vysoký s príťažlivou tvárou, ktorej dominovali výrazné lícne kosti. Veľa ľudí hovorilo, že sa k sebe hodia, pretože boli obaja pekní. No po niekoľkých mesiacoch vzťahu zahynul pri jednom z menších banských nešťastí. Boli iba tri obete a medzi nimi, bohužiaľ, aj Edward. Amiciu to skoro položilo, nikdy som sestru nevidela takú nešťastnú, no keď sa z toho konečne dostala, pripadalo mi, že ju to posilnilo. Pri Hrách o život už viac neplakala, hoci ak zomrelo nejaké dieťa, vždy vyronila pár sĺz, ale to koniec-koncov my všetci.

Prinútila som sa vytlačiť tie myšlienky z hlavy a vtedy mi došlo, že vedľa seba necítim Magino nepokojné hmýrenie. Pozrela som sa na miesto, kde mala sedieť a keď som lavičku našla prázdnu, pohľad mi zaletel k Amicii.

„Kde je Magie?“ Viem, že sa tu nemala kde stradiť, pretože malé dieťa bolo v Trinástom obvode raritou, takže ju poznal takmer úplne každý a vedeli, ku komu patrí. No aj tak mi strach zovrel žalúdok.

Zdalo sa, že sestra bola tiež myšlienkami niekde úplne inde, pretože keď som ju oslovila, zamrkala riasami a zmätene sa zadívala na Magino prázdne miesto. Rýchlo som vstala a obzerala som sa po jedálni, ale našla som ju takmer okamžite. Bola pohodlne uvelebená v Galovom náručí a s rozšírenými očami pozorne načúvala, čo jej rozpráva.

„Je s Galom,“ informovala som Amiciu, ktorá sa okolo seba tiež pozorne dívala.

Sadla som si späť na lavičku a dojedla obed. Kvôli nepríjemnému bodnutiu žialivosti, ktoré som pocítila, som sa cítila ako úplne vyšinutá osoba. Ako som mohla závidieť Magie – malej sladkej Magie -, že ju Gale drží v náručí? Možno ten dlhý pobyt pod zemou bez jedinej známky slnečného svetla ma už naozaj pripravuje o rozum. Nemala som poňatia, ako tam tí ľudia dokázali žiť celé roky bez toho, aby sa nezbláznili.

Amicia odišla pomáhať na popoludňajšom vyučovaní a ja som položila podložku aj so špinavým riadom na odkladaciu poličku. Odľahlo mi, keď som pri Galovom stole už nevidela Katniss, a tak som k nemu podišla a kvokla som si.

„Kde si sa mi to stratila, drobček, hm?“

Jedným pohybom som jej stiala topánku a pošteklila ju na nohe. Keby ju Gale nebol držal, skončila by na zemi, tak veľmi sa mykala a smiala. Po chvíli som sa nad ňou zľutovala a prestala. Znova som jej obula topánku, vstala som a natiahla k nej ruky. „Už pôjdeme.“

Malá tvárička sa stiahla do vzpurnej grimasy. „Ale Gale mi lospláva o lese a o pázi.“

„O čom?“

„O pláži,“ opravil ju Gale a usmial sa. Keď bol s Magie, usmieval sa častejšie, než bolo u neho zvykom. „V tréningovom centre sa dajú hologramy nastaviť na akékoľvek prostredie.“

„Ach, aha,“ prikývla som. „Môže ti to porozprávať aj neskôr, teraz sa musí vrátiť do práce, nemôžeš s ním zostať.“

Vyzeralo to, že sa už-už nahnevane rozplače, no Gale situáciu zachránil.

„Vieš čo? Ak teraz pôjdeš s Meliou, večer sa za tebou zastavím a prinesiem ti darček.“

„Dalček?“ vyhŕkla, oči jej svietili ako lampióny. Určite ešte nikdy v živote nedostala darček, a ak áno, tak si to nepamätala, no vedela, čo to je. Rozprávala som jej, ako sme si so sestrou dávali do daru púpavové vence a náramky, keď sme boli malé a jedna z nás mala sviatok.

„Áno,“ pritakal Gale. Ja som radšej odvrátila pohľad a zadívala som sa na šedý povrch jednej zo stien. Spôsob, ako sa na Magie pozeral, so mnou vždy robil divy. Nežný výraz v tvári, trpezlivé prihováranie a jeho dojemná starostlivosť o to batoľa mi vždy vnútrom prehnali príjemnú horúcu vlnu, ktorá ma šteklila v žalúdku a vohnala slzy do očí.

„Aký dalcek?“

„To ti nemôžem povedať, pretože inak by to nebolo prekvapenie. Ale teraz musíš ísť s Meliou a ja potom za tebou prídem.“

Keď som k nej tento raz natiahla ruky, pokojne sa nechala zdvihnúť a stúlila sa mi na hrudi.

„Rozlúč sa s Galom,“ pošepla som jej do ucha. Zodvihla hlavičku a zamávala mu. Ten nekoordinovaný pohyb mi na tvári vylúdil úsmev.

„Uvidíme sa neskôr,“ rozlúčila som sa, ale on sa postavil a zatarasil mi cestu.

„Mel...“

„Musím ísť,“ rýchlo som vyhŕkla, obišla som ho a kráčala som do našej izby, kde som Magie položila na posteľ. Ihneď chňapla po svojej otrasnej bábike a pritisla si ju k sebe. Po zhruba pol hodine som ju donútila ľahnúť si na pravidelný poobedný spánok. Vždy protestovala argumentujúc, že vôbec nie je unavená a vždy tvrdo zaspala v priebehu piatich minút. Položila som vedľa nej tú ohavnú bábu, ktorú volala Bibi, zachumlala som ju do prikrývok a šla sa posadiť na sestrinu posteľ.

Kým Magie spokojne oddychovala, ja som mala čas urovnať si v hlave myšlienky. Moja myseľ sa znova zatúlala ku Galovi, ale to nebolo nezvyčajné. V posledných mesiacoch som na neho myslela veľmi často. Bola som zvedavá, či si vôbec uvedomuje, prečo sa správam tak, ako sa správam. Vždy ma zaujímalo, či vie, čo k nemu v skutočnosti cítim, že to nie je iba priateľstvo, ale niečo podstatne silnejšie. Mala som pocit, že o tom nemá ani páru. V tejto veci mi ani Amicia nevedela poradiť, pretože Gale Hawthorne bol prekliato zložitý na prečítanie. Vravela mi, že by nebola prekvapená, keby si moju náklonnosť nevšimol, pretože on sám si dlhý čas nebol vedomý svojich citov ku Katniss. A vtedy, keď jej z úst vykĺzla táto veta, som sa otočila a stratila sa v spletitých chodbách Trinásteho obvodu. Nechcela som počúvať o tom, ako Gale miluje Katniss, dievča, ktoré vlastne ani nevie, čo k nemu cíti, čo je podľa mňa horšie, ako keby mu otvorene povedala, že ho nemiluje. Pretože tým, že stále iba nerozhodne mlčí, mu dáva nádej a mňa zabíja vidieť ho v tom stave, kedy by sa na to najradšej vykašľal a šiel si niekam do temnoty vylízať svoje rany, ale neurobí to, pretože Katniss mu – možno vedome, možno nevedome – stále dáva nádej, že to pre neho dopadne dobre. Hoci som ju nepoznala veľmi dobre, nikdy som o jej charaktere nepochybovala, no z toho, čo mám možnosť vidieť teraz, mi pripadá, akoby sa s ním iba pohrávala. No aj to je ťažko povedať, pretože Gale je predsa len jej priateľ.

Keď sa Amicia vrátila do našej spoločnej izby, Magie ešte spala. Nechala som ju tam, aby ju postrážila a vybrala som sa hlbšie do pozemia do tréningového centra. Na poobede som mala podľa rozpisu naplánovaný dvojhodinový tréning. Keď som vošla dnu, boli tam už ďalší piati ľudia z nášho obvodu, všetci muži. Ženy sa do cvičenia so zbraňami príliš nehrnuli, pretože sa nechceli dostať do otvoreného boja, keby prišlo na to, že pošlú z Trinásteho obvodu viac posíl. Ani ja som sa netúžila dostať na bojové pole, ale so zbraňami som bola dobrá a nebolo by odo mňa férové, keby som sa tomu vyhýbala. No zatiaľ som poväčšinou iba cvičila s mečom, pretože to bola moja najslabšia stránka, posilňovala si kondičku a učila sa boj z blízka.

Kým ešte neprišli naši cvičitelia, zo zvyku som vzala do rúk pár malých nožíkov a v rýchlosti som ich jeden za druhým hodila to terča. Oba zasiahli malý červený krúžok v strede. Myslím, že by som to dokázala už aj so zatvorenými očami, ak by ma niekto postavil na čiaru pred terč; dobre som si pamätala výšku ruky, uhol a silu, akou mám nôž vrhnúť. Keď som nožíky vytiahla a položila ich na svoje miesto, vzala som do rúk luk, s ktorým som sa cítila najistejšie. Tri šípy som usmiestnila do prostred nastavnej figuríny a rýchlo som ich šla vytiahnuť. Toto malé precvičenie som robila zakaždým, kedy som sa ocitla v tréningovom centre. Keďže som vedela, čo s lukom a nožmi dokážem, nebolo treba s nimi cvičiť, ale vždy som sa pre istotu presvedčila, že sa moje schopnosti nijako nezhoršili. Prešla som si sériou krátkych strečingových cvikov a pripravila sa na nasledujúce minúty, kedy zo mňa tréner vymláti dušu, pretože v boji bez zbraní som nebola absolútne dobrá, no trvala som na tom, že sa to chcem naučiť. Keby náhodou došlo k tomu, že by som v boji stratila zbraň, nechcela som zostať úplne bezbranná. 

„Vojačka Olivierová!“ oslovil ma známy hlas. Otočila som sa k vysokému mužovi s bledou pokožkou a tmavými vlasmi, čo bol typický znak ľudí z Trinásteho obvodu; a taktiež z toho nášho. „Pripravená?“

Radšej som si nedovolila premýšľať nad ďalšou dávkou bolesti, iba som rozhodne prikývla a nasledovala ho na žinienku. Podal mi meč, ktorý mal otupené ostrie, aby nebol pri cvičení taký nebezpečný a ja som obtočila ruky okolo kožou potiahnutej rúčky. Takže mi dá na frak mečom a až potom ma zmláti svojimi vlastnými rukami. To nebol bežný postup. Zväčša sme najprv trénovali boj zblízka, pretože na ten som potrebovala o poznanie viac síl, keďže som v ňom bola až smiešne úbohá.

Snažila som sa plne sústrediť na boj, ale dnešný stret s Galom, hoci som sa s ním vlastne ani nerozprávala, a najmä pohľad na to, ako obedoval po boku Katniss, mi neschádzal z mysle. Nechcela som cítiť žiarlivosť, lebo sedel pri jednom stole s ňou a nie so mnou, ale nemohla som tomu zabrániť. Naštvane som sa zachmúrila, a pretože som sa viac sústredila na nepodstatné veci, než meč nebezpečne šibrinkujúci pred mojou tvárou, tupá strana mi bolestivo zasiahla nechránený pravý bok. Nadskočila som, automaticky ustúpila na stranu a chytila sa za mäkké miesto medzi posledným rebrom a panvovou kosťou. Mala som šťastie, že Victor – tak sa náš tréner volal – nezasiahol kosti, pretože by to bolelo o poznanie viac.

„Nesústredíš sa!“ zrúkol na mňa naštvane, kým ja som sa od bolesti musela predkloniť. Ani som mu to nevyvracala, mal úplnú pravdu.

„Prepáč,“ zamumlala som.

„Melia, čo je s tebou? Veď si bola už celkom dobrá.“

S tým by som nesúhlasila, ale mal pravdu v tom, že toto bola školácka chyba a po tých hodinách cvičenia som sa jej mala s prehľadom vyhnúť. Chvíľu som zhlboka dýchala, než som sa odvážila vystrieť sa. Bok ma bolel, ale nebolo to nič, čo by som neprežila. Znova som sa postavila do pozície a Viktor na mňa zaútočil. Avšak po prvých desiatich minútach, kedy mi stihol zasadiť ďalšie dva dosť bolestivé údery do ramena a stehna, rezignovane odložil oba meče a zvedavo sa na mňa zadíval.

„Deje sa niečo?“

„Nie,“ odvrkla som. Určite sa nedialo nič, čo by bolo hodné zmieňovania sa.

Victor sa však nedal len tak ľahko odbiť. „So sestrami všetko v poriadku?“

Keď sme prišli do Trinásteho obvodu, každý predpokladal, že Magie je buď Amiciina dcéra alebo sme sestry. Obe domnienky sme vyvrátili, ale ľudia si aj tak zvykli považovať nás za sestry všetky tri, a nám to vlastne ani neprekážalo. Ale dôvod, prečo sa Victor tak zaujímal o to, čo sa deje – pretože to u ľudí z tohto podzemného obvodu nebolo časté – bol ten, že mu padla do oka Amicia. Síce mi to nepovedal, nikdy to nepriznal, ale ja som mala dôvodné tušenie, že to tak bolo. Bol vlastne malý zázrak alebo možno osud, že sa Amicia s Victorom stretla, pretože on žil v severnej časti obvodu a my v západnej, takže ani jedáleň nemáme spoločnú. Moja sestra si ho však jedného dňa našla sama.

Keď som ešte začínala s tréningom, mala som oveľa viac rán a pomliaždenín než teraz. Dobre som poznala Amiciinu jemnocitnú povahu, takže som sa logicky snažila skrývať ich pred ňou, pretože som vedela, aký cirkus by urobila. No nedalo sa to skrývať donekonečna a keď uvidela modrinu na vonkajšej strane ľavého stehna, ktorá bola veľká asi ako moja celá ruka, napochodovala do tréningové centra ako víchrica a vynadala Victorovi. Doteraz je pre mňa veľkou záhadou, ako sa tam vlastne dostala, pretože dvere do centra sa otvárali na základe skenu z ruky a ona na programe bojový tréning nikdy nemala. Neviem, čo presne sa tam okrem jej jačania ešte odohralo, ale od tej doby som si všimla, ako sa ma Victor čas od času spýtal, ako sa Amicia má a či sa tu cítime dobre. Tiež ma odvtedy prestal volať vojačka Olivierová... nuž, takmer prestal.

„Prečo sa neopýtaš sám?“ spýtala som sa s lišiackym úsmevom na tvári. Na jeho lícach sa objavil rumenec a ja som sa musela niekoľkokrát presvedčiť, že mi tie údery nejakým spôsobom nepoškodili aj zrak, a to, čo vidím, je pravda. Ale nebola som prekvapená, že sa mu Amicia páči, pretože bola krajšia ako väčšina žien, ktoré som kedy vo svojom živote videla a zaraďujem tam aj celý Trinásty obvod. V našom obvode boli plavé vlasy veľmi zriedkavé, ale Amicia ich zdedila po otcovi spolu s medovohnedými očami. Pokožku mala bledú, tak ako väščina populácie Dvanásteho obvodu, ale v jej prípade to nepôsobilo rušivo práve naopak. S vlnitými blond vlasmi a takmer zlatými očami pôsobila ako krehký anjel.

„Myslíš... myslíš, že by som mohol?“ neisto sa opýtal a ja by som sa rozosmiala, keby ma práve nebolelo celé telo. Ten Victor, ktorý mi toľkokrát nakopal zadok a ktorý by dokázal jediným výpadom meča zabiť aj oveľa väčšieho chlapa, ako bol on, sa mi pred očami zrazu zmenil na hanblivého chlapca. Nemohla som tomu uveriť.

„Prečo by si nemohol?“

Pokrčil plecami a podal mi dlhú palicu – ďalšiu zbraň, s ktorou som sa učila narábať a permanentne zlyhávala.

„Nemal som pocit, že by som jej bol sympatický,“ priznal.

Pobavene som sa usmiala. „To bude možno preto, lebo jej sestra od teba dostáva niekoľkokrát týždenne výprask. Myslel si si, že ti to zabezpečí jej náklonnosť?“

Zamračil sa na mňa, ako keby to bola moja vina. „S tým ale nemôžem nič urobiť... Alebo možno by som sa mohol skúsiť prehodiť s iným trénerom.“

„Och, nie!“ vyhŕkla som rýchlo. „Nemusíš byť taký horlivý, iba som si robila srandu. Amicia vie, že v tých modrinách nie je nič osobné. Okrem toho, už som si na teba zvykla, nechcem iného trénera,“ odvetila som, no jeho zápal mi prišiel taký vtipný, že som do neho musela ešte rypnúť. „Ale zase na druhej strane, keď uvidí tú ranu na boku, ktorú si mi urobil, asi z nej nebude ten najšťastnejší človek na svete. Bola to poriadna pecka, aby si vedel.“

Victor sa na mňa zamračil a tiež sa chopil zlovestne vyzerajúcej palice. „Myslel som si, že to odrazíš, nečakal som, že urobíš takú hlúpu chybu.“

„Ja viem,“ povzdychla som si. „Tento raz to bola moja chyba.“

Potom sme už nehovorili a ďalšiu hodinu som sa musela brániť jeho nečitateľným útokom. Späť do našej izby som sa ledva doplazila. Okrem toho, že ma boleli všetky svaly na tele, rany, ktoré som utŕžila vďaka svojej nepozornosti, bolesť vyhnali do zaujímavých výšin. Zo skrinky som vzala čistú uniformu pozostávajúcu z bielych nohavíc, bieleho trička s dlhým rukávom a bielych látkových tenisiek, uterák a zo zadu som vylovila hojivý gél určený pre povrchové rany, ktorý som používala na začiatku tréningu, kedy to bolo so mnou fakt tragické, a zamierila som do sprchy. Každá chodba mala spoločné umyvárne, nie ako tá luxusnejšia časť obvodu. Horúca voda urobila s mojimi trpiacimi svalmi divy, ale modriny sa tak ľahko upokojiť nedali. Citlivé miesta, ktoré zatiaľ ešte nenabrali farbu, ale zajtra už budú vyzerať fialovožlto, som natrela dostatočným množstvom priesvitného gélu a počkala som, kým sa vstrebá. Nechcela som to robiť pred Amiciou a už vôbec nie pred Magie, pretože by si obe robili zbytočné starosti. Mokré vlasy som si vytrela uterákom, nechala si ich voľne splývať po chrbte, aby sa rýchlejšie usušili a potom som sa obliekla.

Keď som sa vrátila do izby, Am s Magie sa hrali nejakú hlúpu spoločenskú hru, ktorú sa naučili v Trinástom obvode, a ja som sa zvalila na posteľ. Bola som úplne vyčerpaná a ubolená a jediné, po čom som túžila, bol spánok, lenže Amicia ma už ťahala z postele, aby sme šli na večeru. Posteľ pre mňa v tej chvíli vyzerala oveľa lákavejšie než jedlo, ale vedela som, že neskôr budem určite viac hladná a ak nepôjdem na večeru, iným spôsobom sa k jedlu nedostanem; minimálne nie bez toho, aby som si koledovala o trest. Premohla som sa a pomaly som kráčala do jedálne. Jedlo som zjedla podstatne rýchlejšie ako Amicia s Magie, pretože som sa chcela čo najskôr vrátiť na našu izbu. Sestre stačilo iba, keď som jej povedala, že som unavená z tréningu a viac ma nezdržiavala. Ľahla som si na posteľ, ani som sa neobťažovala zakryť sa a zaspala som.