6. kapitola

Mátali ju jej vlastné slová. Po tom, čo svoje najväčšie obavy vyslovila nahlas, nemohla sa ich už striasť. Zdalo sa jej, ako keby iba čakala na ďalší úder. Jej pokoju nepridával ani fakt, že občas stále cítila, že ju niekto sleduje. Myslela si, že to už prestalo, ako keby ju celé týžne prenasledoval ten vlk, ktorý bol teraz mŕtvy. Ibaže sa nič nezmenilo. 

Vedela, že ju niekto sleduje, a to bolo na tom najhoršie. Nebol to iba pocit, bola si tým úplne istá. Ako keby mala nejaký šiesty zmysel, ktorým to vedela s prestnosťou vycítiť. Lenže jej novoobjavené nadanie by na polícii neobstálo, tak ako neobstálo pri Sarah, keď jej o tom vravela. Uverila až po to, čo ju nejaký úchylák v aute sledoval z kaviarne domov.

Bola práve na ceste do školy, keď jej zazvonil mobil. Zavrčala a nervózne sa začala prehrabávať v kabelke. Už teraz išla neskoro. Keď ho konečne vytiahla a uvidela meno na displayi, mala chuť ukončiť to vyzváňanie a odmietnuť hovor.

„Wau, to je ale prekvapenie,“ ironicky zvolala do mobilu a rýchlo schádzala po schodoch.

„Ahoj, Allison.“

„Potrebuješ niečo, otec?“

„Prečo by som mal niečo potrebovať?“

Zaškľabila sa. „Máš pravdu, prepáč. Určite len chceš vedieť, ako sa mám, veď mi kvôli tomu volávaš každý deň.“

Na druhej strane linky bolo mŕtvolné ticho. Allison si povzdychla. „Tak čo chceš?“

„Matthew mi povedal, že si s tebou písal. Napísala si mu, že neprídeš na oslavu, lebo tvoj priateľ mal nejakú nehodu.“

Ach, takže o tomto to bolo? Snáď sa necítil previnilo, to by bolo asi prvýkrát v živote. „Nerob si starosti, som si istá, že moja pozvánka sa iba stratila niekde na pošte,“ ani sa nesnažila skryť posmech v hlase.

„Vedel som, že by si neprišla.“

„A obaja vieme prečo.“

„Nevolám ti kvôli oslave,“ vysvetľoval, „ale kvôli nehode, o ktorej hovoril Matthew. Chcel som si byť istý, že si v poriadku.“

Allison sa zamračila. „Keby so mnou niečo bolo, asi by som si nemohla písať s Mattym. Nič mi nie je.“

„Čo presne sa stalo?“ žiadal detaily jej otec.

„To je jedno,“ zašomrala, keď nastupovala do auta. Už len jemu by sa zverovala! Okrem toho, naozaj už meškala na prednášku, nemala teraz čas na jeho nečakaný a veľmi ojedinelý záchvat rodičovstva.

„Na internete som čítal, že išlo o napadnutie vlkom?“

„Načo mi voláš, keď už si si všetko zistil?“

„Takže je to pravda?“ naliehal.

Počula v jeho hlase napätie a vôbec tomu nerozumela. „Áno. V lese ho napadol vlk. Teraz leží v kóme.“

„A ty si tam bola tiež?“

„Áno.“

Z druhej strany nepočula nič iba ticho.

„Haló? Otec?“

Keď jej nikto neodpovedal, zamračila sa, odtiahla mobil od ucha, ale zistila, že je stále na linke. „Otec?“ zopakovala.

„Allison, počúvaj ma teraz,“ nástojčivo povedal a on automaticky spozornela. „Pamätáš sa na ten medajlón, ktorý som ti dal k osemnástim narodeninám?“

„Ten od babičky?“ zbytočne sa spýtala. Otec jej dal na osemnáste narodeniny iba jeden prívesok.

„Áno. Ešte stále ho máš, však?“

„Iste.“

„Nos ho.“

Nadvihla obočie. „Čože?“

„Nos ho,“ zopakoval nepokojným hlasom.

Allison si odfrkla. „Oceňujem, že máš starosť o môj zovňajšok, ale nemyslím si, že v obliekaní potrebujem tvoje...“

„Nežartujem, Allison,“ vykríkol do telefónu tak rázne, až sa strhla. Naprázdno prehltla. „Začni ten prívesok nosiť.“

„Prečo? Čo sa, do pekla, deje?“

„Na nič sa ma nepýtaj, len ma, prosím ťa, poslúchni. Je to dôležité.“

Na jazyku ju už pálili ďalšie otázky, ale otec jej bez pozdravu zložil. Zamračila sa do prázdna, zastrčila mobil do vrecka a zostala sedieť vo svojom aute. Či meškala do školy alebo nie, ani jej nenapadlo naštartovať. To musel byť ten najčudnejší rozhovor, aký s otcom kedy mala, a to mala vzhľadom na ich vzťah celkom slušnú zbierku rozhovorov každého druhu, intenzity a zvláštnosti.

Prečo bolo to, aby nosila nejaký starý prívesok, pre neho také dôležité? Otec nikdy nepatril medzi ľudí, ktorí by pripisovali veciam nejaký magický význam. Vždy bol mužom logiky a chladného kalkulovania. Nedávalo to vôbec zmysel.  

Ten zvláštny telefonát ju prenasledoval takmer počas celého dňa. Jej otec bol vždy priamy. Ak niečo chcel povedať, tak to povedal, nikdy neokolkoval ani nevysielal kriptické správy. Ako keď mala šestnásť a on uvidel jej priateľa v obchodnom centre bozkávať sa s iným dievčaťom. Vraj na neho náhodou narazil, ale Allison ho podozrievala z toho, že ho dal sledovať. Úprimne, nebola by prekvapená. Vtedy jej to bez rozpakov šplechol do tváre. Nechcela tomu uveriť, ale napokon jej nezostalo nič iné, pretože jej predložil dôkazy. Odfotil si ich do mobilu. Keď začala plakať, povedal jej, aby sa pozbierala a postavila sa problému čelom. Aby sa nedala len tak ľahko zraziť na kolená.

Mala iba šestnásť, bola to jej prvá láska a on jej povedal, aby nerumázgala! Niet sa čomu diviť, že jej prvá láska zostala na veľmi dlhnú dobu aj jediná. Nikdy nerozumela jeho prísnym výchovným metódam a dúfala, že ich praktikoval iba na nej. Nechcela, aby s ním mal Matty podobné zážitky ako ona.

Sarah prišla na prednášku na poslednú chvíľu. Allison nadvihla obočie, keď ju videla predierať sa k nej cez dlhý rad lavíc. Zvyčajne to bola ona, kto meškal. Nie že by to robila naschvál, iba jej to tak vždy vyšlo.

„Prvýkrát v živote ideš neskoro, to si musím zapísať do denníka.“

Sarah prevrátila oči a sťažka dosadla na stoličku vedľa nej. Allison si všimla, aká neupravená bola. Vlasy mala narýchlo stiahnuté do chvosta, nebola namaľovaná a na tričku, ktoré mala na sebe, mala zaschnutú červenú škvrnu. Mohol to byť kečup, ale aj krv.

„Čo sa stalo? Vyzeráš ako po hurikáne.“

„Skoro si trafila. Prišiel domov David so ženou a deckami. Keby si len vedela, aký je u nás teraz blázinec.“

„David? Tvoj brat?“

Sarah prikývla. „Dotiahol celú tú svoju perepúť. Nemáš potuchy, akí sú otravní.“

Allison sa uškrnula a vytiahla z tašky plastovú fľašku s vodou. Keď vošiel do miestnosti prednášajúci, zašepkala: „Myslela som si, že máš deti rada.“

„Mám rada normálne deti a nie tie malé pomstychtivé rozmaznané obludy.“

Nadvihla obočie. „Vau, v budúcnosti, keď budeš chceš mať svoje deti, ti tento moment pripomeniem.“

„Ja deti mať nebudem. Stačí mi to, čo prežívam teraz,“ zašomrala Sarah a otvorila svoj počítač. Zatiaľ čo čakala, kým naskočí, nahnevane poklopkávala nechtami po stole. „Normálne deti by sa tak nesprávali.“

„Fakt!“ polohlasne vyhŕkla, keď sa na ňu Allison pochybovačne pozrela. „David je zástancom toho, že deti by sa nemali nútiť do ničoho, čo nechcú robiť. To znamená, že sú takí rozmaznaní, že pomaly s nimi nevedia vydržať ani vlastní rodičia.“

„Tak s tým skúsenosti nemám,“ pochmúrne zamumlala Allison. Jej otec bol skôr opačný prípad. „Ako dlho tu zostanú?“

Sarah trhla plecami. „Kto vie,“ nešťastne povedala. „A to mám tie sprosté decká v sobotu večer strážiť, lebo holúbkovia si chcú vyjsť na romantickú večeru. Porazí ma!“

Allison sa zarazila. „Počkaj, v sobotu? Ale to sme mali ísť von.“

„Ja viem, prepáč,“ povzdychla si Sarah. „Skúšala som sa z toho vyvliecť, ale nedalo sa.“

„Slečna Grahamová, slečna Martinová, ak vás prenáška nezaujíma, môžete pokojne odísť. Dvere sú otvorené.“

Obe okamžite zmĺkli a sčervenali. V poslednej dobe sa toto Allison stávalo pričasto. Po zvyšok prednášky si už nepovedali ani slovo a Allison premýšľala nad tým, čím vyplní dieru v časovom pláne, keď Sarah zrušila ich dámsku jazdu.

***

Allison prežila týždeň celkom pokojne, hoci zakaždým keď išla navštíviť Jasona, sa obávala stretnutia s Liamom. Na ten incident s ním sa snažila čo najrýchlejšie zabudnúť. Našťatie už ho tam potom viac nestretla a dúfala, že to tak aj zostane. Na druhú stranu, nevyhla sa občasným stretnutiam v škole, ale zatiaľ sa iba navzájom ignorovali a ona s tým bola nadmieru spokojná. Vedela, čo si o nej myslel a to posledné, čo chcela, bolo, aby jej Jasonovu nehodu vyhadzoval na oči pred obecenstvom.

Ak nerátala Caleba, nepovedala o tom, čo sa stalo nikomu, dokonca ani Sarah. Doteraz ešte nevedela, prečo sa mu s tým vlastne zverila, aj keď bola skúpa na detaily. Keď sa však nad tým spätne zamyslela, možno jej trochu odľahlo, keď to nedusila v sebe.

Na prívesok po babičke, kvôli ktorému jej otec volal, si až do piatku vôbec nespomenula. Keď sa však ráno obliekala a chystala sa na raňajky v kaviarni so Sarah, uvidela ležať medajlón v šperkovnici pod hŕbou bižutérie. Vybrala ho a prešla po striebre palcom. Vlk, polmesiac a päťcípa hviezda. Otec jej povedal, že ten medajlón bol v ich rodine už veľmi dlho, dedil sa z generácie na generáciu. Keď ho dostala, nezaujímalo ju, čo je to za prívesok, jednoducho ho hodila do šperkovnice a zabudla na neho. No aj keby chcela vedieť, prečo sa v ich rodine dedil práve tento medailón, otca by sa to asi nespýtala.

Bolo to zvláštne. Rodinné šperky väčšinou vyzerali inak. Ten prívesok bol skôr... mystický. Magický? Vedela si predstaviť, že by také niečo nosili vyznávači čarodejníctva alebo nejakého podobného nezmyslu. Tak prečo sa v ich rodine dedil? Čo mal s nimi spoločné?

Strhla sa, keď jej zazvonil telefón. Pozrela sa na display a zastonala. Bola to Sarah a Allison už teraz vedela, že zase mešká. Inak by jej nevolala. Strčila prívesok do vrecka, prihlásila sa a utekala k dverám.

„Ja viem, že meškám,“ okamžite vyhŕkla. „Hneď som tam.“

Keď dorazila do kaviarne, Sarah mala na tvári kyslý výraz a časopisom listovala tak prudko, až bol zázrak, že z neho nepovytŕhala všetky stránky. Allison si k nej prisadla s previnilým výrazom na tvári.

„Prepáč,“ zamumala. „Nebudem ti ale sľubovať, že sa to nestane. Vieme, že by mi to dlho nevydržalo.“

„To nie kvôli tebe. To Diana. Ide ma z nej poraziť! Nezavrie hubu ani na jednu minútu a typni si, koho neustále komanduje!“ vyštekla Sarah a odhodila časopis stranou.

Allison na ňu najprv vyvalila oči, pretože na podobné výbuchy u nej nebola zvyknutá, a potom sa zamračila. „Kto je Diana? O čom hovoríš?“

„Davidova žena? Hovorí ti to niečo?“

„To vážne?“ neverila Allison. „David a Diana? Horšie by bol už iba keby sa volali Greg a Gretchen.“

Sarin zachmúrený výraz sa stratil a nahlas sa zasmiala. „Počkaj, keď ti poviem, ako sa volajú tí ich zasrani.“

„Daniel a Daniela?“ zažartovala.

„Vlastne nie si ďaleko. Daniel a Dana.“

Allison naprázdno otvorila ústa. „To si robíš sradnu!“ 

Sarah pokrútila hlavou a odpila s kávy. „Déčko je u nich populárne.“

„Nikdy mi nedovoľ začať si niečo s niekým, koho meno sa začína na a,“ poprosila ju a práve vstávala z kresla, aby si šla k pultu objednať kávu a croissant.

Sarah sa na ňu uškrnula do svojho hrnčeka a zadívala sa za ňu, odkiaľ sa ozvalo: „To nehrozí, moje meno sa začína na j.“

Allison sa zvrtla a zazubila sa na Jeremyho. „O tom ani len nesnívaj.“

„Prečo? Som inteligentný, milý, príjemný spoločník, celkom dobre zabezpečený a z niekoľkých zdrojov viem, že si o mne druhé pohlavie šepká ako o anjelsky vyzerajúcom sexuálnom bohovi. Čo viac by si chcela?“

Sarah s Allison si vymenili začudované pohľady a nahlas sa rozosmiali. „Idem objednať, chceš niečo aj ty, casanova?“

Pokrútil hlavou, pristúpil k nej a zovrel jej plecia. Donútil ju sadnúť si. „Ty si tu sadni, ja sa o všetko postarám.“

Allison prekvapene zamrkala. „Veď ani nevieš, čo chcem,“ zvolala.

„Kávu.“

Asi si jej závislosť na kofeíne už všimol. „A croissant,“ dodala.

Jeremy zasalutoval a ona prevrátila oči. „Vaše prianie je mi rozkazom. Sarah?“

„Ja nič, mám všetko, čo potrebujem.“

Keď odkráčal k pultu, Alli si povzdychla a zavŕtala sa do kresla. Cítila, ako sa na ňu Sarah uprene díva. Stočila k nej pohľad a nadvihla obočie. „Čo?“

Pokrčila plecami. „Nič.“

Allison prižmúrila oči. „Len to povedz, aj tak viem, čo si myslíš.“

„Ide po tebe,“ rýchlo povedala tichým hlasom.

„Nezmysel.“

„Nezmysel?“ Sarah nadvihla obočie a hlavou mykla smerom k Jeremymu. „To hovoríš po tom, ako sa k tebe správa? Ide po tebe!“

Allison zvraštila nos. Sarah zvyčajne nešľapla vedľa, ak sa jednalo o takéto veci, ale teraz bola úplne mimo. Jeremy sa k nej skôr správal ako k mladšej sestre. To, čo robil, sa v žiadnom prípade nemohlo nazvať zvádzaním, iba si z nej uťahoval. Bola pravda, že často vyhľadával jej spoločnosť, ale vedela, že to bolo vždy iba v medziach priateľstva.

„Mýliš sa. Správa sa ku mne rovnako ako k Nicol, takže v tom nemôže byť nič viac než priateľstvo.“

„Kto je Nicol?“

„Jeho mladšia sestra, videla si ju v tú noc pred nemocnicou,“ pripomenula jej. Nezdalo sa jej, že si ju Sarah pamätá, ale asi to bolo pochopiteľné. Všetci sa na tú noc snažili zabudnúť. 

Keď sa Jeremy vrátil, postavil na stolík pred ňu tanier s croissantom a papierový pohár s kávou. „Pre kráľovnú môjho srdca,“ povedal, mrkol na ňu a posadil sa do vedľajšieho kresla. Allison zacítila, ako sa na ňu Sarah pozrela, ale rozhodla sa ju ignorovať. Bolo jedno, čo si myslela, ona a Jeremy boli len kamaráti.

Siahla po voňavom pečive, ale v tom sa zarazila. Zamrazilo ju na krku. Stuhla, jedným okom mrkla na Sarah, ale tá si nič nevšimla. Zovrela opierky kresla, privrela oči a dvakrát sa zhlboka nadýchla. Rýchlo sa zvrtla, ale sliediča, ktorého očakávala, že na ňu bude zízať spoza okna, nikde nevidela. Nechápavo sa zamračila. Bola si istá, že tam niekto stál a díval sa na ňu.

Otočila sa späť a zamyslene sa načiahla po káve. Možno bola len prepracovaná a incident s Jasonom mal na tom určite tiež svoj podiel. Ale... bola o tom, že ju práve niekto pozoroval, taká presvedčená, že keby na to mala staviť svoje auto, urobila by to. Vôbec tomu nerozumela.

Pohľad jej padol na Jeremyho vedľa nej. Niečo sa jej na ňom nezdalo. Prvýkrát odkedy ho stretla nebol jeho postoj uvoľnený. Sedel na samom kraji kresla úplne vystretý, ako keby sa každú chvíľu chystal vyskočiť a uniknúť možnému nebezpečenstvu. Otočil sa a zahľadel sa presne na to isté miesto ako ona predtým. Stuhol a sledoval dianie na ulici.  

„Deje sa niečo?“ oboch ich vyrušila Sarah a podozrievavo si ich prezerala.

Obaja sa strhli a rýchlo pokrútili hlavou. Allison sa k nemu váhavo otočila. Teraz si jeho tmavé oči zamyslene prezerali ju.

„Už máš na sobotu nejaký náhradný program? Fakt ma mrzí, že to takto dopadlo. Miesto toho, aby som si išla niekam do baru zatrsať, musím strážiť tých faganov Je to na hovno.“

Alli obrátila svoju pozornosť späť na Sarah a prinútila sa usmiať. Stále na sebe cítila Jeremyho pohľad. „Asi si vyjdem na celý deň do mesta. Urobím nájazd na obchody, pôjdem si niekam sadnúť na obed a tak.“

„Bože, už teraz ti závidím,“ zakňučala Sarah. „Neviem sa dočkať, kedy David aj s tými svojimi harantami odíde.“

„Viem si predstaviť, že je u vás zrazu pritesno.“

Sarah nadvihla obočie. „Pritesno? To je slabé slovo. Počuj, nemohla by si sa mi poobzerať v kníhkupectve po nejakých knihách? V Damerone ich nemôžem zohnať. Chcela som si ich objednať, ale keď ideš do mesta...“

Allison prikývla. „Jasné, len mi napíš, čo potrebuješ.“ Sledovala, ako Sarah skontrolovala mobil a vypleštila na neho oči.

Vyskočila z kresla. „Do kelu! Dnes mám šichtu v pizzérke, už musím ísť, lebo budem meškať.“

Sarah sa s nimi rozlúčila a vybehla z kaviarne. Allison sa otočila na Jeremyho, ktorý sa zamyslene díval do prázdna. Vyzeral byť mysľou niekde úplne inde a ona to aspoň využila na to, aby ho preskúmala pohľadom. Bolo vôbec možné, že mal pred chvíľou podobný pocit, že ich niekto sleduje, ako ona?

„O čom premýšľaš?“

Strhol sa. „Prosím?“ Zahľadel sa pred seba a zatváril sa prekvapene. „Kde je Sarah?“

„Utekala do práce. Počúval si vôbec?“

Jeremy pokrútil hlavou a usmial sa. „Len som sa trochu zamyslel.“ Aj keď ho nepoznala veľmi dlho, vedela, že jeho úsmev bol iba hraný. Niečo sa dialo, lenže nemala možnosť spýtať sa ho na to. Ospravedlnil sa jej a s tým, že musí niekde byť a z kaviarne odišiel. Allison iba začudovane sledovala jeho chrbát, keď sa od nej vzďaľoval.

***

Caleb už z diaľky začul zvuk silného, no tichého motora, ktorý sprevádzal Jeremyho SUV. Vyšiel spod auta, odhodil kliešte na bok a utrel si ruky do handry položenej na starej, rozheganej stoličke. Pred dielňou prudko zastavilo auto a on čakal, kým sa Jeremy zjaví vo dverách.

„Horí?“ spýtal sa, otočený chrbtom k nemu, takže Jeremy jeho nadvihnuté obočie nemohol vidieť.

„Nie, ale dobré správy nemám.“

Keď sa otočil, neušiel mu zachmúrený výraz na bratovej tvári, ktorý bol pre Jeremyho úplne netypický. Zamračil sa. „O čo ide?“

„Dnes ma niekto sledoval. Alebo nás, neviem,“ dodal.

„Čo?! Kto?“

Jeremy trhol ramenami. „Neviem, ale nebol to človek.“

„Vlkolak,“ zamrmlal. Jeho brat prikývol. „Pravdepodobne ten z Forbsu. Obaja vieme, že tie vraždy nezapríčinil žiadny vlk.“

„Ale čo môže chcieť? Alebo môžu, ak je to svorka,“ nahlas premýšľal Jeremy. „V prípade, že to je svorka, budeme mať asi problém.“

Caleb sa na neho zadíval temným pohľadom. „Ak sa o niečo pokúsia, zistia, že hrozby neberieme na ľahkú váhu,“ tvrdo povedal.

„Sme iba traja, Caleb, nie ako kedysi,“ pripomenul mu Jeremy, no hneď ako sa na bratovej tvári objavil ten známy výraz plný bolesti a výčitiek, oľutoval, že nedržal jazyk za zubami.

Caleb si povzdychol a otočil sa k nemu chrbtom. „Ako keby som na to mohol zabudnúť.“

„Tak čo urobíme? Budeme čakať?“

Chvíľu bolo ticho, kým Caleb premýšľal. Napokon sa ozval: „Pôjdem do Dameronu a pokúsim sa niečo zistiť.“

Jeremy sa na neho neveriacky pozrel. „Zbláznil si sa?! Ísť tam sám by mohla byť samovražda!“ vykríkol.

„Neplánujem zaklopať na ich dvere a opýtať sa ich, čo majú v úmysle, Jeremy,“ sucho odvetil Caleb. „Musíme vedieť, s kým máme dočinenia. Minimálne potrebujeme zistiť, či sa jedná o svorku alebo o omegu.“

Keď to povedal takto, Jeremymu to dávalo zmysel, ale aj tak sa mu nepáčilo, že by tam mal ísť sám. Neváhal dať mu najavo, čo si o tom myslí. „Nie je to dobrý nápad,“ zamračene povedal.

„Máš lepší?“ opýtal sa Caleb a nadvihol obočie. „Niekto tu musí pre každý prípad zostať s Nicol. Nenechám ju tu samu.“

Proti tomu šlo ťažko niečo namietať. Nicol by tu nenechal v takejto situácii nechránenú ani on. Sťažka si povzdychol a prehrabol si rukou vlasy. „Tak fajn, ale snaž sa nedostať do maléru.“

„Ja?!“ neveriacky vyhŕkol. „Ten, kto tou svojou horúcou hlavou vyrába problémy, si zvyčajne ty.“

„Dobre, možno máš pravdu, ale ty si zase popudlivý,“ oplatil mu to. „Ešte je tu jedna vec,“ váhavo povedal, „keď sa to stalo, nebol som sám.“

„S kým si bol?“

„So Sarah a Allison.“

Calebov pohľad na neho dopadol ako bič. Jeremy sa zasmial a zodvihol ruky akoby na znak, že nie je ozbrojený. „Iba som na ne narazil ráno v kaviarni, tak som sa k nim pridal. O nič nešlo. Ale vieš, čo znamená, že tam bola?“

Caleb sa zahľadel do prázdna. Dobre vedel, čo to namenalo. Ak z nej ten pach sily zacítil on, zacíti ho hociktorý vlkolak. „Možno nesledovali teba, ale ju.“