4. kapitola

To zavrčanie ju úplne priklincovalo k studenej navlhnutej zemi. Do očí sa jej natlčili slzy paniky, keď pred sebou zbadala dve nezreteľné postavy. Jedna bola zvieracia a tá druhá síce ležala na zemi a v tej tme bolo veľmi ťažké rozoznať, čo to vlastne bolo, no ona vedela so zdrvujúcou istotou, že je to človek. Ba čo viac, bola si istá, že to bol Jason.

Zviera, podľa zavrčania a veľkosti to bol asi vlk, stálo vedľa nehybného tela a dívalo sa jej smerom. Jeho nebezpečné ľadovomodré oči žiarili v temnote, sledovali ju, číhali. V ústach jej úplne vyschlo. Allison akosi vedela, že predtým, než vlk začul jej prudký beh, než zavetril jej pach, skláňal sa nad Jasonom a... Rozochvela sa odporom a hrôzou nad tým, čo mu mohla tá beštia spôsobiť a zároveň sa jej zmocnil paralizujúci strach, že ona bude jeho ďalšia obeť.

Niekde v podvedomí vedela, že Jason je možno ešte nažive, že je iba zranený, trpí a zúfalo potrebuje jej pomoc, no zoči-voči tej dravej šelme nedokázala myslieť na nič iné iba na to, ako sa odtiaľ dostať. Okrem toho, ako by ho zachránila? Kým bolo v ich blízkosti to zviera, nemala najmenšiu šancu niečo podniknúť. Pochybovala, že zachráni svoj vlastný život nieto ešte Jasonov.

Prehltla vzlyk a napriek tomu, že sa za to nenávidela, začala pomaly ustupovať. Opatrne dávala jednu nohu za druhú, kým dravec si ju vyčkávajúco premeriaval. Po presne piatich krokoch na ňu vlk zavrčal a začal pomaly postupovať za ňou. Allison zastala v polovici kroku. Bol to ten najdesivejší zvuk, aký kedy vo svojom živote začula a po celom tele od hlavy až po päty jej začali behať zimomriavky. Tak veľmi ju to vydesilo, že sa nedokázala znova pohnúť. Zviera zastalo tiež, no vedela, že akonáhle by sa pohla, nasledovalo by ju. Tiež vedela, že na ňu chce zaútočiť. Ak by to tak nebolo, nešiel by za ňou, keď sa pokúšala uniknúť, no nerozumela, prečo čaká. Možno si dravci radi užívajú ohromný strach svojej koristi, zišlo jej na um, kým čakala, aký bude jeho ďalší ťah.

A vtedy sa to stalo. Vlk sa pohol tak rýchlo, že keby Allison mrkla, jeho odrazenie od zeme by pravdepodobne zmeškala a navzdory tomu, ako veľmi logické by bolo rozbehnúť sa, zostala tam stáť ako prikovaná. Bolo nemožné prikázať svojim nohám, aby začali bežať. Allison zadržala dych a roztriasla sa v očakávaní útoku, dopadu veľkého zvieracieho tela na svoje, zarytie jeho ostrých mocných zubov do jej krku, no nič z toho neprišlo. Znenazdajky sa z húštiny po jej pravej strane niekto vynoril, v stotine sekundy bol pri vlkovi a ona obarene sledovala, ako ho udrel do boku obrovským polenom. Tmavým priestranstvom sa ozvalo hlasné bolestné zaskučanie a zviera zostalo ležať pár metrov ďalej od nich, tam, kde ho odhodila sila úderu.

Allison sa na chlpatú bezvládnu kopu svalov nemohla prestať dívať. Odtrhnúť odtiaľ pohľad ju donútilo až ostré, nešetné zatrasenie jej telom. Na ramenách pocítila pevný stisk niečích rúk. Tá osoba sa jej prihovárala.

„Si v poriadku?“

Pootočila hlavu a stretla sa s intenzívnym pohľadom tmavých očí. Párkrát sa trasľavo nadýchla.

„Si v poriadku?“ znova sa jej spýtal, keď neodpovedala a to ju prebralo zo šoku. Oči sa jej vydesene rozšírili, zalapala po dychu. Vytrhla sa mu a rozbehla sa k Jasonovi, ktorý nepohnuto ležal medzi vlhkou trávou a popadanými suchými listami.

Dopadla na kolená vedľa neho. To, čo videla, jej rozbúrilo žalúdok do takej miery, až si musela dať ruku na ústa.

„Och, bože! Bože!“ zhrozene vyhŕkla, kým očami hypnotizovala rozdriapanú pokožku na jeho boku tesne nad panvovou kosťou. Tam, kde sa vlk zahryzol do jeho tela, bolo aj cez rozdriapané tričko vidieť vykúkajúce kúsky červeného mäsa a keď zbadala vytŕčajúci kus zlomeného rebra, znova ju naplo.

„Kriste, Jason!“ Rýchlo zo seba strhla koženú bundu, pokryla mu bok a zúfalo ňou tlačila na ranu. Uslzenú tvár obrátila na svojho neznámeho záchrancu. „Zavolaj sanitku!“ vykríkla na neho, kým sa v nej formoval hnev, že to ešte neurobil.

„Už sa stalo,“ ticho, takmer pokojne jej odpovedal, no ona ho už nepočúvala. Dívala sa na Jasonovu smrteľne bledú tvár a trasúcou sa rukou mu prešla po líci. Donútila sa nevšímať si, že časť plavých vlasov bola zafarbená krvou. Usúdila, že hlavu si pravdepodobne rozbil pri páde, pretože nezahliadla žiadnu viditeľnú ranu, ktorú by spôsobil vlk.

„Jason,“ zronene mrmlala. „Prosím, nebuď mŕtvy! Prosím!“ opakovala stále dokola, kým mu pritláčala na ranu svoju bundu a čakala na príchod sanitky. Tá napokon po dobe, ktorá sa jej zdala ako večnosť, konečne prišla s ohromným, uši drásajúcim hukotom. Obklopilo ju množstvo zdravodníkov a policajtov, všade nastal chaos, no ona to nevnímala. Bola schopná jedine šepkať svoje malé modlitby za Jasonov život.

***

Svetlo na chodbe v nemocnici bolo príliš ostré na Allisonine unavené a opuchnuté oči. Oprela hlavu o stenu za stoličkou, na ktorej sedela, a keď privrela viečka, okamžite ju obostrela úľava. Zároveň sa jej však pred očami začali vynárať obrazy, ktoré ju znova donútili čeliť nepríjemným neónkam. O pár miest ďalej napravo od nej sedeli pán a pani O‘Brienoví, Jasonovi rodičia. Obaja sa skormútene hrbili, pán O‘Brien zľahka objímal svoju vzlykajúcu ženu a niečo jej šepkla do vlasov. Určite to boli slová plné nádeje, no z výrazu na jeho tvári mohla Allison povedať, že bol možno dokonca vydesenejší ako jeho žena. Niekto z nich dvoch však musel byť ten silnejší.

Naľavo sedeli Rob a Liam, Jasonovi najlepší priatelia, ani jeden z nich neprehovoril, iba mlčky zízali na stenu oproti. Allison sa od nich odvrátila, predklonila sa a zložila si tvár do dlaní. Cítila sa čudne vinne preto, že jej líca boli suché. Bolo to zvláštne, no hneď po tom, čo ju naložili do policajného auta, aby ju odviezli do nemocnice, vodopád sĺz rinúcich sa z jej očí ustal. Len tak, z ničoho nič. Možno bola znova v šoku, a preto nedokázala plakať. Jediné, čo cítila, bola prázdnota. Asi jej mozog zatiaľ jednoducho nezvládal spracovať všetky tie hrozné udalosti, no ona mala ja tak pocit previnenia zakaždým, keď sa pozrela na Jasonových rodičov. To však nepramenilo iba z nedostatku sĺz. Cítila sa tak preto, lebo odišla. Nechala tam Jasona samého. Preboha, čo je ona vôbec za človeka?

Bolo jej jasné, že aj keby zostala, proti zvieraťu, ktoré vážilo hádam viac než ona, by nezmohla vôbec nič. Zrejme by skončila rovnako, ak nie horšie, ako Jason. Ten vlk by ju mohol roztrhať na kusy, no aspoň by Jason nebol sám a ona by sa nezožierala vinou, kým sedí na stoličke v nemocničnej a čaká, aby sa dozvedela, či jej ex-priateľ bude žiť alebo nie.

„Allison!“ oslovil ju zrazu ženský hlas. Neochotne zodvihla hlavu a zbadala Sarah, ako sa k nej náhli po takmer prázdnej chodbe. Hneď, ako si k nej prisadla, objala ju okolo pliec a zasmrkala. „Si v poriadku?“

Allison prikývla. Ona bola v poriadku, o Jasonovi to však povedať nemohla.

Keď sa Sarah odtiahla, pozorne sa na ňu zadívala. „Ako je na tom Jason?“

Pokrčila ramenami. „Ešte nič nevieme,“ povedala prázdnym hlasom a vyčerpane si povzdychla. To čakanie ju zabíjalo. Netušila, koľko môže byť hodín, no mala pocit, ako keby prešiel celý život odvtedy, čo sa na oslave rozprávala s tým sympatickým blondiakom – Jeremym.

Allisom vytiahla z vrecka na rifliach svoj iphone a pozrela sa, aký je čas. Mala asi milión zmeškaných hovorov a správ, aj odkazovú schránku mala plnú. Každý chcel vedieť, čo je s ňou a Jasonom, no ona si to nevšímala. Miesto toho zaostrila na biele číslice na dipleji. 1:05. To znamenalo, ho operovali už takmer dve hodiny. Ako dlho to ešte potrvá? A je vôbec tá snaha na niečo dobrá?, pýtala sa sama seba v duchu, spomenúc si na potrhané kusy mäsa, ktoré ju dohnali k nevoľnosti. Náhle sa však okríkla. Čo je to s ňou?! Na niečo také nesmie ani len myslieť!

„Allison, čo sa tam stalo?“ nabúral sa jej do myšlienok Sarin hlas a ona sa k nej automaticky otočila čelom. Odkedy Jasona odviezli do nemocnice, rozprávala ten príbeh aspoň tisíckrát. Každý policajt, ktorý jej skrížil cestu, chcel od nej podrobný popis. Niektorí si ho vypočuli dokonca aj viackrát.

Trhla ramenami. „Šli sme s Jasonom ďalej od ostatných, trochu hlbšie do lesa, kde bolo ticho, aby sme sa porozprávali. Ja som potom odišla a on tam ešte zostal, no zrazu ma prepadol hrozne zlý pocit. Rozbehla som sa späť za ním, no keď som tam dorazila, ležal už na zemi a pri ňom stál ten vlk. Potom na mňa chcel... on,“ zajakala sa, konečne pocítila v kútikoch očí horúce slzy. „Chcel ma napadnúť, rozbehol sa ku mne, ale zrazu tam bol ten chlapík a... a tresol doňho polenom,“ vysúkala zo seba trasúcim sa hlasom a rozplakala sa. Sarah si ju pritiahla k sebe, pritisla jej hlavu na svoje rameno a potichu jej šepkala, že sa už nemusí báť a že nakoniec všetko dobre dopadne. Hlúpe naivné klišé, no nesťažovala sa.

„Je mi to tak hrozne ľúto,“ zašepkala Allison, keď prestala vzlykať. „Nemala som odtiaľ odísť! Nikdy som ho nemala nechať samého!“

Začula, ako si Sarah nahlas povzdychla. „Nie je to tvoja chyba. Aj keby si tam vtedy bola, nič by si na tom nezmenila. Skôr by si tiež skončila na operačnom stole.“

„Možno, ale nemôžem sa za to necítiť vinná.“

„Je asi normálne, že sa tak cítiš, len... len pamätaj, že to tvoja vina nie je.“

Allison slabo prikývla.

„Poznáš toho muža, ktorý ťa zachránil?“ spýtala sa Sarah, aby trochu zmenila tému.

„Nie,“ odvetila Allison. „Aspoň si nemyslím. Vlastne neviem. Všetko sa to stalo tak hrozne rýchlo, že si ani nie som istá, ako vyzerá. Všetko, na čo si pamätám, sú jeho oči.“

„Oči? Nič viac?“

„Nie. Iba jeho čierne oči,“ zamyslene povedala.

„Sarah?“ ozvala sa po chvíli ticha. „Myslíš si, že som hrozná osoba, keď si myslím, že to Jason neprežije?“ zašepkala zdrveným hlasom. Skôr zacítila, ako videla, že sa jej priateľka strhla a zvrtla sa k nej celým telom.

„Prečo to hovoríš?“

Allison sa zadívala do prázdna. „Videla som jeho ranu. Bolo to naozaj, naozaj zlé. Neviem, či je možné, aby niekto s takým zranením prežil.“

Vedela, že tým Sarah vystrašila, ale musela niekomu o svojej obave povedať. „Nepredbiehaj, dobre?! Musíme dúfať, že všetko dobre dopadne.“

Samozrejme, nič iné im ani nezostávalo.

***

Allison napokon zistila, že Sarah v konečnom dôsledku nie je taká dobrá v rozptyľovaní, ako by si bola priala. Hneď po niekoľkých minútach jej došli témy na rozhovor, a tak obe iba ticho sedeli a každá stískala v ruke plastový kelímok s kávou z automatu. Možno to však vyplynulo skôr z Allisoninej obrovskej nechute na konverzáciu, ktorá napokon Sarah prinútila stíchnuť a vykradnúť sa do bufetu, aby im kúpila niečo pod zub, hoci Allison jej aspoň trikrát povedala, že nie hladná. Bola si istá, že kým má pred očami Jasonovo potrhané telo, nenasúka do seba ani žuvačku.

Práve zodvihla ruku a chcela si usrknúť z horúceno horkastého nápoja, keď sa jej zrazu do zorného uhľa dostala dvojo nôh v čiernych naleštených topánkach.

„Ehm,“ niekto si odkašľal a Allison zodvihla pohľad.

Keby ho mala popísať, nikto by z nej nedostal ani farbu jeho vlasov či oblečenia, ale keď stál pred ňou, okamžite ho spoznala. Olivovozelené oči na ňu hľadeli so zmesou obozretnosti a starosti.

„Ako je mu?“ spýtal sa tichým hlbokým hlasom, ako keby sa bál, že hlasnejším rozprávaním naruší pomyselný pokoj, ktorý vládol na nemocničnej chodbe. Vďaka bohu, pani O‘Brienová už prestala nariekať.

„Neviem. Ešte ho operujú a zatiaľ nikto nevyšiel von, aby nám povedal, ako na tom je,“ povedala mdlým hlasom a znova sklopila hlavu. Chcela zaliesť niekam do diery a umrieť tam. Zacítila, ako si jej tajomný záchranca po krátkom zaváhaní sadol vedľa nej. V inej situácii by ju to donútilo zamyslieť sa nad tým, no teraz sa vážne nestarala. Nech si sedí, kde sa mu zachce.

„Ty si v poriadku?“ ozval sa po chvíli mĺkveho sedenia. „Nevyzeráš veľmi dobre.“

„Môj priateľ bojuje iba o pár metrov odtiaľto o život. Ako by si vyzeral na mojom mieste ty?“ sarkasticky sa spýtala čudujúc sa, kde sa v nej na to berie energia. Samozrejme, s Jasonom sa rozišla, ale to teraz nemienila vyťahovať.

Jej evidentný nedostatok nadšenia pre rozhovor ho zrejme obral o odvahu ďalej sa snažiť a Allison bola rada. Bola príliš nervózna a jednoducho potrebovala, aby jej všetci dali pokoj. Minimálne dokým sa nedozvie niečo o Jasonovom stave.

Po chvíli sa na stoličku vedľa nej vrátila Sarah s dvomi plastovými krabičkami s ovocným šalátom v rukách. Allison na jedlo odmietavo pokrútila hlavou a keď zachytila priateľkin spýtavý pohľad namierený na neznámeho muža, iba ľahostajne pokrčila plecami.

Sarah sa na ňu zamračila a predklonila sa, aby na neho cez Allison videla. „Hm, ahoj,“ oslovila ho. „Ja som Sarah, Allisonina kamarátka,“ predstavila sa a podávala mu ruku. To gesto hnedovláske nepríjemne pripomenulo absenciu dobrých spôsobov vo svojom vlastnom správaní.

Muž podanie ruky opätoval. „Caleb Bale,“ predstavil sa.

„On... to on zabránil tomu vlkovi, aby ma napadol,“ objasnila Allison mŕtvolne prázdnym hlasom. Nielenže sa cítila úplne mizerne kvôli zranenému Jasonovi, ale teraz si pripadala ešte aj ako idiot, pretože v sebe nemala ani toľko slušnosti, aby sa svojmu záchrancovi predstavila a poďakovala mu. V kritických situáciách sa jej dobré vychovanie stráca rýchlejšie ako mydľová bublina.

„Och!“ bola Sarina reakcia, kým si Caleba pozorne prehliadala. Allison cítila, ako začala preskakovať pohľadom z nej na Caleba a späť. Mala chuť stúpiť jej na nohu, ale to nemohla urobiť bez toho, aby si to ten chlapík všimol. „Musím ísť na toaletu,“ povedala zrazu, rýchlo vstala a nevedomky dala Allison možnosť napraviť svoje trestuhodné maniere.

Na nič nečakala a zvrtla sa k nemu na plastovej stoličke. „Ospr-“ začala, no slová jej zamreli na perách vo chvíli, keď sa ocitla príliš blízko dvoch bezodných čiernych studní. Najprv na neho iba sekundu omráčene zízala, a potom zacítila niečo na nahých ramenách. Prekvapene sa zadívala dolu zistiac, že jej okolo pliec prehodil svoju bundu.

„Je ti zima,“ vecne povedal a hlavou kývol na jej ruky pokryté husou kožou.

Bola jej zima, no vo svojej dočasnej bubline nezúčastnenosti na to vôbec nedbala. Až keď sa jej ľadovej pokožky dotklo príjemne teplé futro kožnej bundy, uvedomila si, ako veľmi predtým mrzla. Ona svoju bundu použila pri tom, ako sa snažila zastaviť Jasonovo krvácanie a teraz ani nevedela, kde skončila. No aj keby jej ju boli vrátili, bola by absolútne nepoužiteľná. Minimálne nie na svoj pôvodný účel.

„Ďakujem,“ vďačne hlesla. „Za všetko. Ak by si tam vtedy nebol, tak... asi by som teraz ležala vedľa Jasona.“ Podvedome sa zadívala na biele dvojkrídlové dvere, za ktorými sa nachádzali operačné sály. „Alebo v márnici,“ zachmúrene dodala.

„Za málo.“

„A mimochodom,“ pokračovala, „som Allison Martinová.“

Nenačiahla k nemu ruku a ani on sa nepokúsil o toto formálne gesto. Miesto toho sa znova oprela o operadlo, pritiahla si bližie k sebe jeho bundu a rozhodla sa dívať na náprotivnú stenu, kým premýšľala, prečo Caleb Bale stále sedí vedľa nej. Ani ju nepoznal a podľa jej mienky určite nepoznal Jasona. O jeho stave, ak ho to tak zaujímalo, sa môže pokojne informovať aj zajtra, nebolo potrebné, aby tam zostával trčať celú noc a čakal, kým sa skončí operácia.

Vtedy ju z myšlienok vytrhlo rázne buchnutie, ktoré sa roznieslo po celej dĺžke chodby. Allison okamžite zodvihla hlavu a keď zistila, že spoza veľkých bielych dvier vyšiel doktor v tmavomodrom úbore, vyskočila zo stoličky a podobne ako pán a pani O’Brienoví, Rob a Liam, aj ona sa okamžite hnala v ústreti lekárovi.

„Operácia dopadla dobre,“ prerušil spleť otázok, ktoré na neho chrlili. „Pacient je stabilizovaný.“ Allison takmer zamdlela od úľavy. Posledné desiatky minút nebola veľmi ďaleko od toho, aby pretala dúfať v to, že Jason to prežije. Ak by zomrel, nikdy by sa s tým nevyrovnala.

„Avšak pacient je v kóme,“ prerušil jej úvahy doktorov vážny hlas. Zovrelo jej hrdlo.

„V kóme?!“ vyhŕkla tenkým hlasom plným paniky pani O’Brienová. „Ale preberie sa, však?“

„To nevieme. Možno sa mozog zregeneruje, no v takýchto prípadoch sa pacient nemusí vôbec prebrať. V tejto chvíli je to päťdesiat na päťdesiat.“