1. kapitola

Zase sa to stalo.

Cítila, ako keby sa na ňu niekto uprene pozeral. Nie, nie pozeral. Sledoval ju. Pátravo sa rozhliadla po prednáškovej miestnosti preplnenej študentmi, ale ani jeden sa na ňu nedíval. Všetci upierali pohľad na prednášajúceho profesora, ktorému by mala venovať pozornosť aj ona, ak chce prejsť týmto predmetom. Ale vlasy, ktoré jej na zátylku stáli dupkom a zimomriavky rozbiehajúce sa po jej tele jej to nedovolili.

Takto sa cítila už pár dní - nie, skôr to bolo pár týždňov. Čudné pocity, že ju niekto sleduje, ju sprevádzali takmer nepretržite. Po prvom týždni si dala vymeniť zámok na svojom byte, ale nezdalo sa, že by ju toto opatrenie upokojilo. Povzdychla si a pomaly otáčala hlavu späť k vyučujúcemu, keď kútikom oka zachytila za obrovskými oknami auly pohyb. Strhla sa a zažmúrila do predpoludňajšieho slnka. Niekto tam bol. V hustých kríkoch skrášľujúcich malý park vedľa budovy univerzity niekto stál. Mohla vidieť iba jeho nohy a polovicu trupu, ale nejako vycítila, že to on ju pozoruje.

"Slečna Martinová?"

Nevnímala vyzvanie profesora, kým do nej lakťom dosť bolestivo nešťuchla spolusediaca. Allison sa strhla, zmätene sa zadívala na Sarah a vtedy začula profesorovo opakované oslovenie.

"Slečna Martinová!"

"Áno?" rýchlo odpovedala a tento raz mu konečne venovala úplnú pozornosť.

Profesor Harris na ňu uprel kamenný pohľad a nadvihol jedno obočie. "Môžete mi, prosím, odpovedať na otázku?"

Allison okamžite sčervenala. Cítila, že všetci v prednášacej sále na ňu zízajú a čakajú, čo povie. "Prepáčte, ale nejako som ju prepočula," ospravedlnila sa a na malú chvíľu, kým sa preklínala za nepozornosť, sklopila pohľad.

"Pýtal som sa, prečo niektorí kritici považujú Austinovej diela za komédie mravov."

"Och," vypadlo z nej, kým sa snažila naštartovať mozog a niečo vymyslieť. "Hm...nuž, Oscar Wilde, ktorý do literatúry komédie mravov priniesol, sa vo svojich dielach otvorene vysmieval zaužívaným buržoáznym praktikám a rebríčku hodnôt, ktoré mala vtedajšia smotánka. O Jane Austinovej možno povedať to isté, avšak iba do istej miery. V jej dielach sa nenachádza priamy výsmech a málokedy tam je naozaj niečo vtipné, ale na druhej strane, to, ako príbeh vždy vyústi do potrestania snobov, by sme mohli považovať za istú formu kritiky... alebo aspoň za vyslovenie jej názoru voči istému druhu šľachty. Wilde tiež kritizoval, aj keď o mnoho drsnejším spôsobom. Zrejme preto niektorí ľudia vidia totožnosť medzi Wildom a Austinovou."

Profesor na ňu ešte chvíľu hľadel ľadovým pohľadom, z ktorého sa jej chcelo zaliezť pod lavicu, ale potom sa bez slova odvrátil a pokračoval v prednášaní. Allison si vydýchla, zošuchla sa na stoličke a s útrpným zaskučaním zatvorila oči.

"To bolo dosť pôsobivé," pošepla jej Sarah a Allison sa so zatvorenými očami zamračila.

"Ani neviem, čo som vlastne povedala," zamumlala a zložila si hlavu do dlaní. 

"Ale znelo to múdro a sčítane," odpovedala jej priateľka a usmiala sa, čo však Allison nemohla vidieť.

***

Keď obe vyšli z auly, automaticky zamierili do univerzitnej jedálne na obed. Cestou k prázdnemu stolu si kúpili jedlo a posadili sa do rohu miestnosti. Sarah okamžite vytiahla knihu, ktorá už určite zažila aj lepšie časy a nalistovala stranu označenú záložkou. Dala sa do čítania, kým Allison ju zamračene sledovala a napchávala sa hranolčekmi s kečupom.

"Načo to čítaš?" nevydržala to po chvíli a spýtala sa.

"Žeby preto, lebo tú knihu budeme tento týždeň na seminári preberať?"

"Pýchu a predsudok si čítala najmenej desaťkrát a ani nepočítam, koľkokrát si to videla. Nikto od teba nechce, aby si repliky vedela naspamäť. Nebuď taká hrozná šprtka," veselo povedala a zazubila sa na ňu.

Sarah po nej iba vyslala zamračený pohľad a znova sa sústredila na zažltnuté stránky knihy. Allison nad ňou prevrátila oči, ale aspoň mala chvíľu na premýšľanie o svojej paranoji. Vlastne, kiežby to bola iba paranoja. Kiežby to bol len výplod jej niekedy prepracovanej mysle. Sarah jej vždy hovorila, že pozerá príliš veľa hororov, a potom vidí všade samých duchov ešte aj vo svojom vlastnom živote. Allison si priala, aby to bol ten prípad, ale vedela, že nebol. Jednoducho to vedela. Hoci nemala žiadny šiesty zmysel ani nič podobné, cítila, že ten chlap ukrývajúci sa za krýkmi sa pozeral na ňu. Nemala na to priamy dôkaz, ale človek predsa dokáže vycítiť, keď je sledovaný, nie? A v tomto prípade Allison cítila vo vzduchu niečo zlovestné.

Už len keď si na to spomenula, telom sa jej znova rozutekali zimomriavky. Určite sa netúžila stať miestnou senzáciou a dostať sa na titulky všetkých novín ako ďalšia obeť vyšinutého psychopata. Možno by si mala zohnať zbraň - po tom, čo sa s ňou naučí bezpečne narábať. Alebo by sa mohla aspoň prihlásiť na hodiny sebaobrany. Minimálne kaser by pri sebe mala mať za každých okolností. Striasla sa, pokrútila hlavou a po zjedení hranolčekov sa pustila do šalátu. V skutočnosti už ani veľmi nemala hlad, ale potrebovala sa niečím zamestnať. Premýšľať o potenciálnom páchateľovi vlastnej vraždy jej nemôže priniesť nič dobré.

"Allison?" oslovila ju znenazdajky Sarah a ona k nej stočila svoj pohľad. Už nebola začítaná do knihy, tá ležala zavretá na stole a ona sa teraz  plne venovala Allison.

"Hm?"

"Čo to bolo na tej prednáške?" spýtala sa jej oranžovovlasá priateľka a na tvári mala zrazu ustarostený výraz.

Allison iba pokrčila plecami a odvrátila tvár. Sarah bola jedna z dvoch ľudí, ktorí o jej podozrení, že ju niekto sleduje, vedeli. Zdalo sa jej však, že po pár týždňoch, počas ktorých sa nič nestalo - a tým myslela, že ju nikto neprepadol, nevykradli jej byt ani ju nikto nezabil - jej Sarah prestávala veriť a myslela si, že si to jednoducho iba namýšľa. Preto s ňou o tom už nechcela hovoriť. Kedykoľvek mala pocit, že za ňou niekto ide po ulici alebo že sa na ňu uprene díva, radšej si to nechala pre seba.

"Už zase ten tvoj pocit?"

Tmavovláska po nej vrhla vyčítavý pohľad, keď v jej hlase zaznel unavený, skoro posmešný tón. Ako keď má malé dieťa utkvelú predstavu, že pod jeho postelou je strašidlo a každý večer chce spať v spálni s rodičmi. Presne tak sa tvárila Sarah, ako rodič, ktorý toho má už dosť.

"Zabudni na to," zamrmlala rezignovane a vidličku hodila do misky s nedojedeným šalátom. Podoprela si rukou bradu a rozhliadala sa po jedálni, len aby sa nemusela pozerať na svoju najlepšiu kamarátku sediacu pred ňou.

"No tak, Allison, čo sa deje?" naliehala.

Allison sa zhlboka nadýchla a pomaly vydýchla. "Aj tak si myslíš, že si vymýšľam. Načo ti to budem rozprávať?"

Sarah sa okamžite zamračila a náhle sa zatvárila trochu previnilo. "Nikdy som predsa nepovedala, že si vymýšľaš," potichu povedala.

"To si ani nemusela,“ odvrkla Allison.

"Pozri, ja len... je čudné, že sa ešte nič nestalo. A tým nechcem povedať, že chcem, aby sa ti niečo stalo," rýchlo dodala a zatvárila sa útrpne, keď si uvedomila, že to, čo povedala, nevyznelo zrovna súcitne. Vlastne, vyznelo to dosť zle.

Allison si svoju vysokú a neprimerane chudú priateľku chvíľu prezerala a zvažovala, či sa jej vôbec oplatí povedať pravdu. Napokon si povzdychla a oprela sa o operadlo. "Cez prednášku som to znovu cítila. Akoby ma niekto pozoroval. Rozhliadala som sa po aule, ale nikto sa na mňa nedíval, lenže potom som si všimla za oknom pohyb. V kríkoch v parku vedľa školy niekto stál. Bol oblečený celý v čiernom a videla som iba jeho nohy a trup, ale prisahám, že to bol on.  Úplne sa mi z toho stavali dupkom vlasy na krku."

"No," začala Sarah po chvíli a bezmyšlienkovite sa pohrávala s obalom knihy na stole, "mala by si to povedať Jasonovi. Ak to je fakt pravda, mohlo by sa to rýchlo zvrtnúť na niečo nebezpečnejšie než iba sledovanie."

Alli si odfŕkla. "Už aj on ma začína podozrievať, že som iba pranoidná neurotička," zamumlala Allison a jej črty sa mierne nakrčili. „Nemyslím si, že je to dobrý nápad.“ Keď si o vás vlastný priateľ myslí, že ste polovičný cvok, veľa vecí si radšej nechávate pre seba. To jej môžete veriť.

Videla, ako ľútostivo sa Sarah zatvárila a to jej jej podozrenie iba potvrdilo. Nasledovné ubezpečenie, že to tak nie je, bolo teda úplne bezpredmetné. Allison iba stisla pery, vzala si tašku a postavila sa. "Ešte sa musím zastaviť v knižnici. Uvidíme sa večer v Joeho pube?"

Keď Sarah prikývla, rýchlo sa zvrtla a vytratila sa z jedálne.

***

Bolo skoro dvanásť hodín, mesto zahalila temnota a on stál ukrytý v úzkej uličke medzi dvomi vysokými budovami. Vzduch bol ťažký a dusný, ako keď vstúpite do starého domu nakazeného zatuchlinou. Dýchanie sa v takom ovzduší zdalo obtiažnejšie. Vedel, že prejde iba pár minút a rozprší sa. Cítil to v kostiach.

Oproti cez ulicu bol bar. Vo vnútri bolo trochu šero, ale stále tam bolo dosť svetla na to, aby mal cez veľké výkladové okná dobrý výhľad na to, čo sa deje dnu. A to sa mu náramne hodilo. Opieral sa o pevný múr sledujúc ju, ako tam sedí so svojimi kamarátmi a priateľom. Pri tej poslednej myšlienke sa mu plné pery skrivili do mrzutého úškľabku. Párkrát toho chalana sledoval a už stihol zistiť, že to bol kretén. Nechápal, že ona to nevidela a už vôbec nerozumel tomu, čo na ňom videla. Absolútne sa k sebe nehodili.

Náhle za sebou začul šuchot, nozdry sa mu rozšírili a on zacítil niečiu prítomnosť. Keď však zachytil sviežu sladkastú vôňu parfumu, ktorý veľmi dobre poznal, ihneď sa znovu uvoľnil a jeho inštinkty sa upokojili. Ani sa nemusel otočiť, aby vedel, že stojí tesne za ním.

"Zase, Caleb?" spýtala sa tichým hlasom, obišla ho a postavila sa vedľa neho. "Skôr či neskôr si ťa všimne," podotkla a pohľadom sledovala pekné dievča s dlhými tmavými vlasmi, ako sa smeje na niečom, čo mu povedala prísediaca.

"Nemala by si byť už v posteli?"

Prevrátila oči, ale potom do neho hravo šťuchla lakťom. "Nejaký starostlivý, nie? Snáď ti nemusím pripomínať, že pred mesiacom som mala osemnásť. A okrem toho je dnes piatok, zajtra nemusím ísť do školy."

Caleb sa otočil a pozrel sa na o hlavu nižšiu blondínku. "Čo tu robíš?"

"Mám tu zraz so spolužiakmi." Hlavou kývla k náprotivnému baru a založila si ruky na prsiach. Vzdychla si. "Teraz vážne, Caleb, zabudni na ňu."

Jej starší brat sa zamračil a odvrátil od nej tvár. "Ty to necítiš?"

"Jej silu?" spýtala sa a on prikývol. "Samozrejme, že ju cítim a to dokonca aj z tejto vzdialenosti. To je však iba o dôvod viac, aby si s tým prestal. Nevieme, čo je a ja by som to pre naše vlastné dobro ani nezisťovala.“ Úkosom sa pozrela na jeho profil. „Ale ty, ako ťa poznám, dobre mienené rady vždy elegantne odignoruješ, že?“

Zamračil sa. „Mám z nej taký zvláštny pocit, Nicol.“

„Dobrý alebo zlý?“

„Nie zlý. Nie som si istý, čo to je, s ničím takým som sa doteraz nestretol,“ zamyslene odpovedal. „Ale viem, že pre nás nie je hrozba.“

Pokrčila plecami. „Ak si si istý, tak ti verím. To však nevysvetľuje, prečo ju stále pozoruješ, práve naopak.“ Zrazu sa uškrnula. „Priznaj konečne, že sa ti páči."

Široko sa usmiala a tiché nesúhlasné zavrčanie svojho brata si nevšímala. „Viem to, je zbytočné to popierať, ale to, aby si na ňu zabudol, som myslela vážne. Pri tom, ako na ňu striehneš, si už určite zistil, že nie je voľná.“

Calebove pery sa zvlnili do mrzutého úškľabku. "Už meškáš," povedal a pohodil hlavou smerom k baru. Odlepil sa od steny, oprášil si kožený kabát a zvrtol sa na odchod. Po troch krokoch však zastal a otočil sa späť k Nicol. "Jeremy je doma?"

Blondýnka pokrútila hlavou. "Nie, má rande či čo. Však ho poznáš."

Caleb prikývol, prešiel priestorom medzi budovami na protiľahlú ulicu a nastúpil do svojho Audi. Naštartoval, hladko vyparkoval a čierny lak jeho luxusného auta splynul s temnotou mesta, ktorú pomaly začali pretínať prvé kvapky jesenného dažďa.