5. kapitola

Sarah viedla Allison z nemocnice na parkovisko nasledovaná Calebom. Obom im prišlo zvláštne, že sa od nich po celý čas nepohol a ešte k tomu im aj ponúkol odvoz domov, ale darovanému koňovi, by sa na zuby nemalo pozerať. Sarah prijala ponuku aj za Allison, ktorá nebola veľmi v stave robiť nejaké rozhodnutia.

Parkovisko nebolo úplne opustené, bolo tam odstavených niekoľko áut, ktoré zrejme patrili poväčšine zamestnancom nemocnice, ktorí si odbavovali svoju nočnú šichtu. Ani Allison, ani Sarah z nejakého dôvodu neprekvapilo, keď ich Caleb viedol k čiernemu Audi zaparkovanému neďaleko pouličnej lampy. Keď hneď vedľa zastal malý džíp, z ktorého ihneď vyskočila malá blondínka, obe sa zarazili v ceste. Svetlovlasé dievča prebehlo bez povšimnutia okolo nich a vrhlo sa do náručia Allisoninmu záchrancovi. Táto scéna Allison však nezaujala natoľko, aby si nevšimla, že z auta vystúpil ešte niekto iný. V tom mužovi ihneď spoznala Jeremyho, pekného špinavého blondiaka, s ktorým sa zoznámila na oslave.

Zamyslene si ho premerala, kým krčila hnedé obočie. Chcela sa ho opýtať, čo tam robil, ale z toho, ako sa to dievča vrhlo na Caleba, bolo jasné, že tu nie je kvôli nej.

Parkoviskom zahrmel nahnevaný hlas. „Prečo si ju sem priviedol?“

Allison sledovala Jeremyho unavený pohľad, ktorý zabodol do Caleba. „Keď som prišiel domov, bola hore a už o tom vedela. Dostala by sa sem aj bezo mňa, ale myslel som si, že bude bezpečnejšie, ak pôjdem s ňou.“

„To by sa tak na ňu podobalo,“ namrzene zamumlal a zazrel na dievča postávajúce vedľa neho. „Nepovedal som ti do telefónu, že som v poriadku?“ zamračene sa jej spýtal.

Blondínka pokrčila plecami. Nezdalo sa, že by ju jeho hnev rozrušil; rozhodne nie tak ako Allison. Možno to boli ešte dozvuky toho, ako ju takmer napadol vlk, ale náhlemu poľakanému zavibrovaniu svalov sa neubránila.

„Chcela som sa o tom presvedčiť na vlastné oči,“ vysvetlilo dievča.

Keď sa na nich dívala, Allison sa nemohla ubrániť myšlienke, ako sú tí traja spolu prepojený. Bolo to dievča Calebova priateľka? Podľa toho, ako sa na neho vrhla, to tak vyzeralo, no miatlo ju, že sa ani len nepobozkali a Caleb vyzeral rozhodne nahnevane, že za ním prišla. A ako do toho vôbec zapadal Jeremy? Povedal, že keď prišiel domov, bola už hore, čo znamenalo, že spolu bývajú. Trochu sa aj podobali, takže nebolo až také nepravdepodobné, že by boli súrodenci.

Caleb si zhlboka povzdychol, pokrútil hlavou, ako keby tomu nemohol uveriť tomu, čo sa okolo neho deje a postrčil ju k džípu. „Už to vieš. A teraz nastúp, Jeremy ťa odvezie domov.“

No miesto toho, aby urobila to, čo jej povedal, sa otočila k Allison a na jej peknej tvári sa objavil ľútostivý výraz. „Počula som o tvojom priateľovi. Mrzí ma to. Ty si v poriadku?“

Allison musela párkrát zamrkať, než sa prebrala z ohromenia, že to dievča na ňu prehovorilo. Ona bola v tej scéne outsider, ktorý sa stal svedkom súkromného stretnutia, do ktorého jej nič nebolo. A zrazu sa s ňou tá blondína rozpráva. Bola z toho trochu vyvedená z miery, ale možno to spôsobil postraumatický šok.

Mlčky prikývla a neisto sa na ňu dívala. Ticho však trvalo iba veľmi krátko. Dievča k nej ihneď natiahlo ruku a jeho pery zvlnil príjemný úsmev. „Mimochodom, som Nicol, Calebova a Jeremyho sestra.“

Takže všetci traja boli rodina. Zvláštne. Nicol sa aspoň na Jeremyho trochu ponášala, mala podobnú farbu vlasov a rovnaké jemné črty tváre, ale nikdy by si nebola pomyslela, že Caleb je ich brat. Popri nich dvoch vyzeral ako čierna ovca rodiny. Zachmúrený, úsečný a s črtami tváre ostrými, akoby boli nahrubo vytesané z mramoru. Nevidela medzi nimi absolútne žiadnu podobu.

Allisonin pohľad párkrát preskočil z Nicolinej načiahnutej ruky na Caleba a Jeremyho, kým sa konečne pohla a váhavo ňou potriasla. „Allison,“ konečne prehovorila zachrípnutým hlasom. Odkašľala si. „Toto je Sarah,“ predstavila ešte svoju priateľku a trochu tápavo sa na nich zadívala. Nebola si istá, čo teraz. Najviac zo všetkého chcela ísť domov, dať si horúcu sprchu a zahrabať sa vo svojej izbe do postele, ale jej odvoz závisel od Caleba.

„Vezmi ju domov,“ nariadil Caleb bratovi a ten prikývol. Znova zatlačil Nicol bližšie k tmavomodrému džípu. Otvoril pre ňu dvere a s nadvihnutým obočím čakal, kým nastúpi.

Nicol si rozladene povzdychla, ale svoju pozornosť znova upriamila na Allison a Sarah. „Tešilo ma,“ zvolala spevavým hlasom a nastúpila do auta, ktorého dvere sa za ňou okamžite zabuchli.

Allison od nich odvrátila pohľad a stretla sa s Jeremyho modrými očami. Zdalo sa, že čakal na chvíľu, kedy sa na neho pozrie. „My sa uvidíme neskôr,“ povedal.

Nereagovala, iba sa mlčky dívala, ako prešiel k dverám na strane vodiča, nastúpil, hladko vycúval a vyšiel z parkoviska. Nemala mu čo povedať. Všetkého toho bolo jednoducho na jeden večer príliš mnoho a ona sa ešte ani nespamätala z nedávneho útoku. Premýšľať nad ďalším stretnutím s Jeremym vôbec nemienila, lebo jej to bolo v tej chvíli úplne jedno.

Caleb im dvom pripomenul svoju veľkorisú ponuku a hoci by Allison preferovala ísť s Jeremym, pretože jeho výzor nebol ani zďaleka taký drsný ako Calebov, nastúpila do jediného auta, ktoré zostalo na parkovisku v ich blízkosti. Sarah celou cestou trvala na tom, že u nej prespí, ale Allison to odmietla. Zo všetkého najviac teraz potrebovala byť sama.

Po tom, čo Sarah vystúpila, Allison Caleba ticho navigovala k svojmu bytu.

„Vďaka za odvoz,“ zamrmlala, keď zastali a načiahla sa po kľučke.

„Žiadny problém. Si si istá, že budeš v poriadku, keď budeš sama?“

Zarazila sa a zamrazilo ju. Zvrtla sa k nemu. „Ako vieš, že bývam sama?“

„Dovtípil som sa to z tvojho rozhovoru s priateľkou.“

„Och, aha,“ zamrlala a odľahlo jej. Už začínala vidieť za každým rohom ducha, no dalo sa tomu zabrániť, keď ju stále niekto sleduje a potom ju a Jasona napadne vlk? Domnievala sa, že mala právo trpieť ľahkých stihomamom. „Budem v pohode. Dobrú noc.“

Rýchlo vyšla z auta, zabuchla dvere a takmer utekala ku vchodu do paneláku. Prvé, čo urobila, bolo, že vliezla do vane. Dúfala, že horúca voda jej upokojí ako svaly, tak aj rozorvané myšlienky, ale napokon skončila s tým, že aspoň štvrť hodinu zúfalo rumázgala a takmer sa nebola schopná doplaziť do postele.

***

„Ahoj. Si v poriadku?“

Allison zodvihla hlavu. Zažmúrila do neskorého letného slnka na Jeremyho a pokrčila plecami. Necítila sa v poriadku, ale obaja to vedeli. Bola to iba zdvorilostná otázka, na ktorú poznal odpoveď. Posadil sa k nej na lavičku v školskom parku a odkašľal si.

„Vtedy pred nemocnicou sme veľmi nemali šancu na rozhovor.“

„Asi nie,“ hlesla. „Neviem, o čom by sme sa rozprávali.“

Jeremy zložil na zem svoju tašku a oprel sa lakťami o kolená. „Aj keď som Jasona veľmi nepoznal, je mi ho vážne ľúto. Kvôli tebe.“

Allison sa k nemu zvrtla. „Vôbec ma nepoznáš, prečo by ti na mne malo záležať?“

Usmial sa. „Možno si mi sympatická. Okrem toho, môj brat ti zachránil krk, takže sa teraz cítim, ako keby sme boli starí známi.“

Jeden kútik úst sa jej mimovoľne zodvihol do pobaveného úsmevu. „Ale nehovor. Jeden traumatický zážitok s tvojím bratom a už ma skoro berieš do rodiny?“

„Prečo nie? Život je krátky, treba využiť každú chvíľu. Načo čakať, kým sa lepšie spoznáme, opijeme sa spolu, poplačeme si, poprípade spáchame spolu pár zločinov, aby som ťa rátal za našu? Môžeme to preskočiť, je to iba strata času.“

„Ty si teda prípad,“ odvetila a prevrátila oči, ale jeho vtipkovanie jej vlastne prišlo celkom vhod. Sarah sa od nehody všetkým zábavným témam v rozhovore vyhýbala, ako keby sa bála, že ju tým urazí. Ako keby sa už nikdy nemohla smiať iba preto, že jej bývalý priateľ, o ktorom skoro nikto okrem Sarah nevedel, že je jej ex, leží s ťažkými zraneniami v nemocnici a bojuje o život. A hoci jej pravdupovediac do smiechu vôbec nebolo, to, ako jej Jeremy zdvihol náladu, jej padlo dobre.

„Ako mu je?“ spýtal sa po chvíli ticha.

„Keď som ho včera videla, bol na tom stále rovnako.“

„Dúfam, že sa z toho dostane.“

„Hm,“ hlesla. Na to nemala čo povedať. Všetci v to dúfali.

***

V istom zmysle bola rada, že Sarah si pokladala za povinnosť robiť jej spoločnosť, ale po chvíli to začínalo byť neznesiteľné. Allison sa zdalo, že okrem tých osem hodín spánku, kedy jej bolo dopriate byť sama, bola Sarah neustále pri nej. Prišlo jej preto vhod, keď jej poobede nečakane oznámila, že musí ísť do práce, pretože jej kolegyňa dostala chrípku a v pizzérii nemal kto obsluhovať, keďže majiteľova žena bola v deviatom mesiaci tehotenstva a teda úplne nepoužiteľná.

Allison sa donútila netráviť prehnane nadšene, ale v duchu oslavovala. Boli síce najlepšie priateľky, ale všetkého veľa škodí. Cestou domov zo školy sa ešte zastavila v kaviarni a kým čakala v prekvapujúco dlhom rade, premýšľala, či si tam na chvíľu posedí alebo pôjde hneď domov. Že ju niekto chytí za rameno, absolútne nečakala a vzhľadom na nedávne udalosti nebolo také nepochopiteľné, že nadskočila a tlmene vykríkla. Zvrtla sa rýchlejšie, než si myslela, že je vôbec v ľudských silách a stretla sa s previnilým výrazom na tvári Nicol Baleovej.

„Prepáč, nechcela som ťa vyľakať. Si v poriadku?“

Chvíľu trvalo, než sa spamätala a srdce jej prestalo bolestivo búchať do hrudného koša. Vydýchla si a prehrabla si rukou dlhé hnedé vlasy, potom prikývla a pokúsila sa o úsmev. Nemohla to úbohé dievča viniť z toho, že sa ešte stále správa ako roztrasená chudera.

„V poslednej dobe som trochu vynervovaná.“

Nicol sa na ňu ospravedlňujúco usmiala. „Jasné, je to samozrejmé po tom, čo sa stalo.“

„Či je to samozrejmé alebo nie, ľuďom to nezabráni myslieť si o mne, že som blázon,“ zamumlala. Všimla si, aké pohľady po nej všetci naokolo hádzali.  

„Prešilo odvtedy iba niečo vyše týždňa. Mala by si tomu dať trochu viac času.“

Rad sa pohol a Nicol ju nasledovala. Allison v duchu premýšľala, či sa k nej plánuje pridať, a hoci vyzerala na milé dievča, zdalo sa jej to nepatričné. Vôbec ju nepoznala, v tú noc, keď sa stretli, si povedali sotva päť viet a to už sa radšej ani nezmieňuje o tom, za akých okolností sa to stalo. Ale zrejme mala povahu podobnú tej Jeremyho a ten sa rozhodne nerozpakuje prejaviť k nej sympatie a správať sa k nej ako k najlepšej kamarátke, hoci sa poznajú iba pár dní.

„Je niečo nové? Myslím s tvojím priateľom?“

Pokrútila hlavou. Začínalo jej liezť hore krkom, ako sa jej každý pýtal na Jasona a oslovoval ho jej priateľ. Ale za to nikto nemohol a hovoriť každému, že sa v tú noc v lese vlastne rozišli, sa jej akosi nezdalo správne.

Allison natiahla krk a zistila, že k pultu to má ešte dosť ďaleko. Pozrela sa na blondínu stojacu vedľa nej a zúfalo sa snažila prísť na nejakú tému na rozhovor. Bože, v tomto zvykla byť lepšia, nikdy nebola ten typ človeka, ktorému by sa ťažko rozprávalo s ľuďmi. „Na univerzite som ťa nikdy nevidela, takže musíš byť o niečo mladšia. Chodíš na miestnu strednú?“ spýtala sa napokon.

Nicol prikývla. „Som v poslednom ročníku.“

„Takže teraz žiješ všetkými tými vybavovačkami okolo veľkého koncoročného plesu, nie?“

Aspoň tak to bolo, keď Allison žila ešte v New Yorku. Bol to chaos. S plánovaním sa začalo, akonáhle po lete začala škola a názory na to, aká by mala byť ústredná téma a ako by to malo všetko vyzerať, sa zmenili presne toľkokrát, koľko mesiacov im chýbalo do konca školského roka.

„Je len október, ešte máme fúru času.“

Alli sa usmiala. „Máš šťastie, u nás to šialenstvo trvalo celých desať mesiacov. Nič nedokáže rozhádať kolektív tak spoľahlivo ako spoločne plánovaná akcia.“

„Príliš veľa názorov pokope?“

 „Alebo príliš veľa dominantných pováh,“ odvetila, keď si spomenula na tie časy. „Ako sa má tvoj brat?“

Nicol sa zamračila. „Ktorý?“

„Och, jasné, máš dvoch,“ usmiala sa. „Myslela som Caleba, s Jeremym sa občas vidím v škole.“

„Fajn.“

„Hm, to je dobre. Nepredpokladala som, že by bol z toho, čo sa stalo, podobne otrasený ako ja, ale chcela som si byť istá. To je minimum, čo môžem urobiť po tom, čo mi zachránil krk.“

Na blondínkinej tvári sa zjavil široký úsmev. „No, otrasený trochu bol, ale z úplne iného dôvodu.“

Allison nadvihla obočie a posunula sa o niekoľko krokov dopredu. „Akého?“

Nicol ľahostajne mávla rukou. „Ále, to je jedno. Jeremy tuším spomínal, že na teba chystá útok. Myslím, že z teba plánuje urobiť plnohodnotnú členku našej bandy, takže by si sa mala mať na pozore.“

„Myslíš?“

Nicol energicky prikývla. „Rozhodne. Myslím, že sa mu páčiš,“ povedala, ale ihneď sa zarazila a vyvalila na ňu oči. „Teda, nie tak páčiš akože páčiš, ale že si mu sympatická, to je všetko.“

Pre Allison bolo zvláštne nahlas sa zasmiať po takom dlhom čase, ale nemohla sa tomu ubrániť. „Upokoj sa, ja viem, že sa mu nepáčim v tom druhom zmysle slova.“

„Ako to môžeš viedieť? Ja o ničom takom síce neviem, ale to ešte neznamená, že to nemôže byť pravda.“

Allison sa na chvíľu zamyslela, ale potom pokrútila hlavou. „Nie, určite to tak nie je,“ rozhodne povedala a začudovala sa, aké ľahké bolo sa s ňou o tom rozprávať, hoci sa jednalo o jej brata. Keď sa konečne dostala k pultu, objednala si vanilkové latté a čokoládový muffin. „Čo si dáš?“ spýtala sa Nicol, ktorá pokrútila hlavou.

„Ja nič nechcem, len som ťa videla cez okno a chcela som ťa pozdraviť.“

„Naozaj? Za to, že si sa unúvala, by si si zaslúžila malú odmenu, nie? Tak čo to bude?“ Allison sa zohla a zažmúrila do presklenej vytríny. „Ten čerešňový vyzerá úžašne.“

Keď sa vystrela a pozrela sa na Nicol, tá sa už zubila od ucha k uchu. „Ak na tom vážne trváš, tým čerešňovým určite nepohrdnem.“

„A k tomu kapučíno?“

„Čítaš mi myšlienky.“

***

Allison túžila po tom, aby jej dali s Jasonom už všetci pokoj, a nechali ju tak. Chápala, že chceli vedieť, ako mu je, ale keby sa na jeho stave niečo zmenilo, určite by sa to k ľuďom dostalo aj bez nej. Nepotrebovala ani, aby sa jej každý deň aspoň desať ľudí pýtalo na to, ako sa cíti a či je v poriadku. Nebola v poriadnu a necítila sa dobre. Nevedela, prečo mali potrebu klásť jej tieto otázky, keď bolo už dopredu jasné, že bude klamať. Nikomu netúžila rozprávať, ako na hovno sa cítila. Dokonca ani Sarah nie.

Povzdychla si a vošla do Jasonovej nemocničnej izby. Naposledy ho navštívila pred dvomi dňami, a keďže mala medzi prednáškami skoro dvojhodinové okno, rozhodla sa, že ten čas využije a pôjde ho pozrieť. Podľa sestričky, u ktorej sa informovala, sa jeho stav nezmenil. Ležal na posteli rovnako, ako keď ho videla naposledy, napojený na prístroje, v tvári bledší než zvyčajne a úplne nehybný. Vyzeral pokojne, ako keby iba spal.

Sadla si na stoličku vedľa postele a hodila tašku na zem. Vždy v týchto chvíľach najviac cítila, aké bolo správne rozísť sa s ním, hoci to znelo hrozne. Ošetrujúca sestra jej povedala, aby sa s ním rozprávala, pretože bola dosť veľká šanca, že by ju mohol počuť, ale ona nikdy nevedela, čo mu povedať. Už nemala chuť o nič sa s ním podeliť. Kedysi sa mu zvykla zverovať s každou kravinou, ale teraz cítila, že už nie nič, o čom by sa s ním túžila rozprávať. Úplne sa v posledných týždňoch odcudzili.

Siahla do tašky a vybrala knihu, ktorú musela prečítať kvôli jednému z predmetov. Nalistovala stránku označenú záložkou, a začala nahlas čítať. Nič ostatné jej nezostávalo, iba čítať.

Keď už mala v ústach úplne sucho, zatvorila knihu a počochrala si oči. Vytiahla z vrecka mobil a zistila, že je už na čase, aby sa vrátila do školy. Pobalila si veci, vstala, no len čo prišla k dverám, tie sa otvorili a ona sa stretla s vysokým, svalnatým mužom, ktorý sa na ňu prekvapene pozrel.

„Čo tu robíš? Myslel som si, že si v škole,“ bolo prvé, čo jej povedal.

„Mala som medzi prednáškami voľno,“ vysvetlila. „Nevedela som, že ho chodievaš navštevovať.“

Jeho tmavá tvár sa zvraštila. „Je to môj najlepší priateľ. Myslela si si, že sa na neho len tak vykašlem?“ odvrkol a ona sklopila pohľad.

„Nie, samozrejme, že nie,“ zmierlivo odvetila a pokrčila plecami. „Iba som ťa tu teraz nečakala, to je všetko, Liam. Nemala som v úmysle uraziť ťa.“

Nič jej na to neodpovedal, iba na ňu nemo hľadel. Hoci bol Liam Jasonov najlepší priateľ, on a Allison nikdy dobre nevychádzali. Nebolo to kvôli tomu, že by si povahovo navzájom nesadli, Liam ju jednoducho nemal z nejakého záhadného dôvodu rád. Kedysi, keď ešte túžila byť s jeho priateľmi zadobre, snažila sa vypátrať príčinu jeho nevraživosti k nej a vyriešiť to, no Liam ju zakaždým odbil. Potom pochopila, že sa s ňou jednoducho nechce priateliť, vzdala to. Nemohla ho k tomu predsa donútiť, však? Doteraz však nemala potuchy, čo proti nej má.

Pod jeho skúmavým, skoro nepriateľským pohľadom sa cítila ako na výsluchu. Nervózne si odkašľala. „Už by som mala ísť, mám prednášku z literárnej kritiky.“

„Čo ste robili v tom lese?“ vypálil na ňu skôr, než stihla urobiť jeden krok k dverám.

„Prosím?“

„Videl som, ako si ho v ten večer ťahala preč do lesa. Naštvala si ho, keď si mu rovno pod nosom flirtovala s tým chalanom, a potom si ho odviedla preč.“

Allison sa na neho zamračila. „Chcela som sa s ním porozprávať a tiež, aby sa upokojil. A s nikým som neflirtovala, Liam, iba sme sa rozprávali.“

„Vyzeralo to inak. Keby si nebola celá žhavá po tom blondiakovi, nič z toho sa nemuselo stať,“ temne povedal. „Keby si ho nebola odviedla preč do lesa, teraz by neležal v kóme!“

Zahrýzla si do pery. Ó, bože. Sklopila pohľad a zadívala sa do zeme. „Nemohla som vedieť, čo sa stane,“ zašepkala, sotva schopná hovoriť. Keď jej vykĺzli z očí slzy, ihneď si ich utrela. „Vlci tu ani nežijú, nemohla som tušiť, že... ani som nepomyslela na to, že by to bolo nebezpečné.“

„Ale to mu teraz nijako nepomôže, že? Nič to nemení na tom, že je to tvoja vina.“ Z každého jeho slova cítila, ako veľmi ju nenávidí. Keby neboli v nemocnici plnej ľudí, možno by sa ho aj bála, no teraz cítila iba bolesť a... vinu. Presne ako povedal.

„Ale ja som predsa nechcela, aby sa to stalo.“

„Vypadni odtiaľto,“ bola jeho odpoveď a Allison sa ani nesnažila ďalej ho presviedčať. Ako mohla, keď o svojej pravde nebola úplne presvedčená a ona sama?

Rýchlo vypadla z nemocničnej izby a ponáhľala sa von na parkovisku k svojmu autu. Nastúpila dnu, ale nenaštartovala, iba tam hodnú chvíľu sedela a plakala. Bolo jej mizerne. Skoro tak mizerne, ako v tú noc, keď sa to stalo.

Namiesto do školy sa Allison odviezla domov. Ignorovala tri zmeškané hovory od Sarah, zvalila sa na pohovku a zatvorila oči. Ešte stále na ňu občas za zatvorenými striehla Jasonova rozbitá hlava a telo rozorvané do krvy. Strhal sa, keď jej znova 

zapípal telefón. Pozrela sa na display a usmiala sa. Bola to správa od Mattyho.

O tyzden je ta otcova oslava.

Prides, vsak? Vobec neviem,

co mu mam kupit. Nejake navrhy?

Jasné, otcove narodeniny. Allison sa zamračila. Ako keby bola na ne pozvaná. Už vlastne ani nevedel, či ju odstrihol od rodiny otec alebo to urobila ona sama. V každom prípade, jediný človek, ktorý jej skutočne chýbal, bol Matty. Hoci bol od nej oveľa mladší - mal štrnásť - keď žila v New Yorku, vychádzali spolu fantasticky. To, že ju otec „zabudol“ pozvať na oslavu svojich narodenín, ju mrzelo najmä kvôli nemu.

Chvíľu premýšľala, ako sa z toho vyvliecť tak, aby Matty nemal nijaké podozrenie. Napriek tomu, že mnohým hádkam medzi ňou, otcom a nevlastnou matkou bol Matty svedkom, nevedel, že to dospelo až do takého bodu, kedy ju vlastný otec nepozve na narodeniny domov. Počas troch rokov, čo bola na vysokej a preč z ich newyorského bytu, sa vrátila naspäť tokoľkrát, že by to mohla spočítať na prstoch jednej ruky. Aspoň Matty u nej zvykol trávievať veľkú časť leta, na obrovskú nechuť jeho matky.

Prepac, Matty, ale nemozem.

Jason mal nehodu a je v nemocnici.

Je to vazne, tak nechcem od neho odist. 

Nebola to vyložená lož, pretože Jason naozaj ležal v nemocnici, ale kvôli nemu by návštevu brata určite nezrušila. Matty jej odpísal späť, pýtal sa na podrobnosti, ale tie si Allison radšej nechala pre seba. Chvíľu si posielali esemesky, kým jej nezačalo vŕtať v hlave, prečo jej píše, keď má byť na hodine. Spýtala sa ho to a uškrnula sa, keď jej neodpovedal, iba jej napísal, že musí ísť a viac sa neozval. Určite esemeskoval pod lavicou.

Keď ju už viac nemalo čo rozptýliť, spomienka na nepríjemný rozhovor s Liamom sa jej nečakane znova vynorila v hlave a zabolela. Na chvíľu zatvorila oči a potom vstala. Prezliekla sa do úzkych teplákov a voľného trička s dlhým rukávom. Otvorila skriňu, uložila späť poskladané rifle a sako zavesila na vešiak. Keď zatvárala dvere, pohľad jej padol na kúsok rukáva čiernej koženej budny, ktorý vykúkal spoza krabíc, ktoré boli naukladané naspodku. Zohla sa a vytiahla ju.

Najprv vôbec nevedela pochopiť, čo tam tá pánska bunda robí, ale potom si náhle spomenula na to, ako jej ju Caleb v nemocnici prehodil cez plecia a ona mu ju očividne zabudla vrátiť. Keď sa potom v spálni vyzliekla zo špinavých, zakrvavených vecí, všetky jednoducho hodila naspodok skrine a odvtedy sa ich nedotkla. Na Calebovu bundu zabudla tiež.

Prezrela ju a skontrolovala, či náhodou aj ona nie je zakrvavená. Dať ju vyčistiť do čistiarne by síce trvalo aspoň ďalšie dva dni, ale ak si ju od nej Caleb doteraz nevypýtal, tak ju asi tak súrne nepotrebuje. Našťatie, s tým si hlavu lámať nemusela, pretože bunda bola úplne čistá.

Napísala Jeremymu, aby si ju u nej po škole vyzdvihol. Radšej by ju vrátila osobne a patrične sa aj ospravedlnila, že jej to trvalo tak dlho, ale nevedela, kde bývajú. Ani nie o minútu neskôr, jej Jeremy volal.

„Nemôžem po ňu prísť. Skoro až do večera som v škole a potom mám ešte nejaké vybavovačky. Dáš mi ju zajtra.“

„Tomu som sa práve chcela vyhnúť, inak by som ti nepísala. Úplne som na ňu zabudla. Mám ju u seba od tej nehody, Jeremy. Už to budú skoro dva týždne, takže nechcem čakať ani jeden deň.“

„Keď to tak súri, tak za ním choď. Teraz je určite ešte v dielni a tú nájdeš ľahko. Je kúsok za mestom pri ceste do Forbsu, nemôžeš to minúť.“

Allison zložila, prezliekla sa do džínsov a trochu sa dala do poriadku, aby na nej nebolo poznať, že chvíľu predtým plakala. Jeremyho inštrukcie boli na jednej strane vágne, ale na druhej prekvapivo presné, pretože sa ukázalo, že nájsť spomínanú dielňu naozaj nebol problém. Bola to za mestom jediná budova v okolí, takže sa nemohla pomýliť. Zaparkované pred ňou boli iba dve autá, jeden obstarožný červený pickup a čierne naleštené Audi. Caleb musel svoje auto milovať.

Vystúpila z auta, odtlačila ťažké dvere a vošla do veľkej haly. Bolo tam zvláštne ticho, ktoré vôbec nečakala. Prešla pár krokov a rozhliadla sa. Stálo tam jedno auto s otvorenou kapotou, kopa súčiastok, ktoré netušila, na čo sú, vzadu napravo bola malá miestnosť vyzerajúca ako kancelária a naľavo schody. Ale nikde ani známka po Calebovi.

„Haló?“ zvolala.

Vzadu pri kancelárii niečo zašuchotalo. Allison naprázdno prehltla a urobila dva kroky vpred. „Caleb?“

Ďalšie zašuchotanie a jej sa rozbúchalo srdce. Už bola pripravená zaspätkovať, spoza pootvorených dvier do koncelárie vyšiel zlatý retríver a zvedavo sa na ňu pozeral. Allison si povzdychla a vošla si rukou do vlasov. Bol to len pes, žiadna obluda ani sériový vrah, ktorý by sa ju snažil doraziť, keď sa to tomu vlkovi nepodarilo.

Štvornohý chlpáč sa rozhodol priblížiť sa k nej a chvíľu jej oňuchával nohy.

„Allison?“

Alli nadskočila a rýchlo sa zvrtla. „Kriste,“ ušlo jej. Pritisla si ruku na hruď. Ak to takto pôjde ďalej, bola si istá, že v najblišžích dňoch sa infarktu nevyhne.

„Prepáč,“ ospravedlňoval sa Caleb a zamračil sa. „Nechcem som ťa vyľakať.“

Pokrútila hlavou. „To nie je tvoja chyba.“

„Ako to?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím. „To ja som sa k tebe priplížil bez varovania.“ 

„Za normálnych okolností by som nevyskočila z kože,“ zašomrala. „Už to začína byť otravné. Strhnem sa pri každom hlasnejšom zvuku. Správam sa ako vydesené šteňa, ktoré sa zľakne aj vlastného tieňa.“

„Po tom, čo sa stalo, máš na to právo.“

Pokrčila plecami. „Možno, ale je to nepríjemné.“

„Zlepší sa to, uvidíš.“

Bolo od neho milé snažiť sa ju povzbudiť, ale Allison pochybovala, že ešte niekedy bude schopná kráčať po meste bez kasera vo vrecku. Nedávne udalosti ju vystrašili dosť na to, aby mala traumu na celý život.

„Prišla som ti vrátiť budnu,“ povedala a zamračila sa. „Nechala som ju v aute. Počkaj, idem po ňu.“ Rýchlo vybehla z dielne, vzala z auta budnu a vrátila sa späť.

Caleb sa vôbec nepohol, stál tam, kde ho pred sekundou nechala. Podala mu bundu a cítila, ako sa jej po tvári plazí červeň. „Prepáč, úplne som na ňu zabudla. Spomenula som si až dnes, keď som ju uvidela v skrini. Dúfam, že ti nechýbala.“

Pery sa mi zavlnili, keď pokrútil hlavou. „Vôbec nie.“ Vzal si ju od nej a hodil ju na kufor neďaleko stojaceho auta. „Ako to zvládaš?“ potichu sa spýtal a Allison sa napla. Tieto otázky začala pomaly nenávidieť, ale keď sa neho pozrela, vyzeralo to, že si o ňu naozaj robí starosti. Zvláštne.

„Neviem,“ úprimne povedala a pokrčila plecami.

„Bez urážky, ale nevyzeráš veľmi dobre.“

Neveselo sa usmiala. Toľko k jej snahe zakryť stopy po plači. „Mala som dnes v nemocnici zaujímavý rozhovor s Jasonovým kamarátom. Nedopadol dobre.“ Prečo mu to hovorila? Nemala predsa chuť o tom rozprávať.

„Čo sa stalo?“

„V skratke? Liam ma nikdy nemal rád a teraz sa to iba zhoršilo.“ Zmĺkla. Nemala s tým začínať. „Si automechanik alebo niečo také?“ spýtala sa, aby zmenila tému. Mykla hlavou smerom k autu s otvorenou kapotou.

Caleb prikývol. „Z toho žijeme. Jeremy tiež občas pomáha, ale väčšinou sme tu iba ja a Dan, môj zamestnanec. Býva hore,“ ukázal na na plafón a Allison nadvihla obočie. „Spravil si tam byt.“

„Tam vedú tie schody,“ došlo jej. Nervózne zovrela okraj svojho svetru a striaslo ju. Prečo si nezobrala kabát? Bolo jej zima. Odkašľala si. „Mala by som ísť, nechcem ťa zdržiavať od práce.“

Rýchlo sa zvrtla, vyšla z dielne a kráčala k svojmu autu. Caleb ju nasledoval. Než nasadla do auta, zatavil ju. „Zlepší sa to, uvidíš.“

Allison sa smutne usmiala. „Nešťastie nikdy nechodí samo, ešte si o tom nepočul?“