2. kapitola

Nicol si sadla na miesto spolujazdca a čakala na Caleba, aby ju odviezol do školy. Zahryzla do načatého sendviča a pomaly prežúvala, kým sledovala brata kráčať po chodníku k autu. Bolo otravné nechať sa do školy každé ráno voziť, ako keby bola malé decko. Bolo to síce stále lepšie, ako by mala chodiť autobusom, ale o dosť horšie, než mať konečne svoje vlastné auto a byť samostatná.

"Povedal som ti, aby si mi v aute netrúsila," namrzene zamrmlal Caleb, len čo otvoril dvere a uvidel ju pochutnávať si na raňajkách.

Nicol prevrátila oči. "No ty máš teda náladu,“ zamumlala. „Nebuď taký rozladený hneď z rána." Zabalila sendvič do papierového vrecka a napchala ho do tašky, len aby po nej nezačal ešte viac prskať a výhražne na ňu ceriť zuby. V tom vedel byť neprekonateľný.

Vyparkovali z príjazdovej cestičky a hladko sa zaradil do premávky na hlavnej. Nicol sa načiahla k palubovej doske, zapla rádio a keď našla pesničku, ktorá jej vyhovovala, pohodlne sa oprela. Otočila hlavu k oknu, sledovala známu scenériu a pospevovala si spolu so spevákom z rádia. Zrak jej padol na veľkú historickú budovu s bielym majestátnym stĺporadím. Štátna univerzita Dameron. Zacítila, ako Caleb trochu spomalil a sledovala, ako očami preskenoval trávnik pred budovou. Ako keby mal nejaký šancu ju tu tak skoro uvidieť.

Povzdychla si. S jej bratom rozhodne niečo nebolo v poriadku. Začal sa meniť na sliediča a to bolo pri jeho povahe trochu znepokojujúce. Keby niečo takéto robil Jeremy, pokladala by to za zábavné, možno dokonca milé a neustále by si z neho uťahovala. Ale Caleb bol iná trieda, ten myslel vždy všetko smrteľne vážne.

"Nabudúce budem požadovať odvoz od Jeremyho," zabručala, prekrížila si ruky na hrudi a zadívala sa pred seba.

"Niečo sa ti nepáči?" nezaujato sa spýtal a keď prešli okolo Univerzity, dupol na plyn tak prudko, až to Nicol zaborilo hlbšie do sedačky.

"Každý jeden deň, keď ma vezieš do školy, ideme dlhšou trasou okolo Univerzity. Vážne nenápadné,“ sarkasticky povedala. „Mimochodom, uprednostnila by som, keby som sa mohla do školy odviezť sama a nemusela otravovať teba alebo Jeremyho."

Caleb sa krátko zadíval na sestru, zamračil sa a znova sa plne venoval riadeniu. "Asi si zabudla na taký malý detail. Nemáš auto."

"Veď o tom hovorím!" rozohnila sa Nicol. „Fakt nechápem, v čom je taký problém. Peňazí máme po rodičoch viac než dosť a okrem toho si automechanik. Môžeš mi pokojne zaobstarať nejaký starší model a dať ho do poriadku tak, aby bol pojazdný a ja budem spokojná.“ Okej, nebola by tak úplne spokojná, keby ju postavil pred nejaký korodujúci vrak a povedal by jej, že to je odteraz jej povoz do školy. Zrejme by vôbec nevyskakovala od šťastia. Nie, keď on jazdil na Audi. Možno bola, čo sa toho týkalo, trochu rozmaznaná, ale z toho mohol Caleb viniť iba svoju záľubu v drahých autách, ktorou ju nakazil. „Bola by som spokojnejšia, keby to bolo BMW, ale skoro hocičo je lepšie než nič,“ zamumlala, ale toto bol len začiatok jej zapáleného presviedčania, ktoré podrobnejšie rozvádzala po celý zvyšok cesty do školy.

"Porozprávame sa o tom, keď prídeš domov, dobre?" navrhol jej, unavený z jej nepretržitého trkotania. Zastavil pred školou, Nicol vystúpila za auta, nahla sa a zamračene sa na neho zadívala.

„To v preklade znamená, že auto nedostanem, že? Už ťa poznám ako svoje topánky.“

Prevrátil oči. „Choď už, lebo budeš meškať.“

"Vieš čo? Si suchár!" vyštekla, zatresla dvere a odkráčala do školy.

***

Znova lialo ako z krhly, keď Allison zaparkovala svoje tmavomodré Volvo pred panelák, vzala si veci, rýchlo vystúpila a prebehla ku vchodu, ktorý bol krytý prístreškom. Odomkla, vybehla na druhé poschodie a vošla do svojho hoci dvojizbového, no priestranného bytu. Hoci zdedila po mame dosť veľký majetok, byt bol dar od jej otca. Dar pri príležitosti toho, že konečne vypadne z New Yorku a z jeho dokonalého života plného večierkov a zábavy, kam Allison nepatrila. Nezapadala nikam. Ani do jeho plánov, ani do jeho života. Alebo možno nezapadala do Cyntiinej predstavy o ich živote. Nevlastné matky sú väčšinou také, nie?

Allison sa vždy cítila odstrčená, ale nie tak veľmi, ako keď sa narodil Matthew. Na počudovanie nikdy necítila potrebu viniť ho z toho, a vlastne mala s Mattym perfektný vzťah - na ohromnú zlosť jeho matky.

Povzdychla si, sadla si za jedálenský stôl, kde mala porozkladané knihy z knižnice a zapala svoj laptop. Kiežby mala tú seminárku už konečne z krku. Sedela nad tým vyše týždňa a stále mala napísanú iba polovicu. Keby na tej práci nezávisela skoro polovica jej známky, dávno by sa na to vykašľala a nejako to zbúchala, ale v tomto prípade takto riskovať nehodlala. Jej vyučujúci bol čistá nočná mora a ona už videla, že jeho skúšku spraví s odretými ušami, ak vôbec. Plusové body za seminárku sa jej rozhodne budú hodiť.

Keď sa konečne rozhýbala a napísala prvú vetu, jej bytom sa ozvalo zacinkanie zvončeka. Podráždene zavrčala, vstala a vydala sa otvoriť dvere. Na chodbe pred jej bytom stál Jason a asi pol tucta jeho kamarátov, ktorí hlučne oznamovali svoju prítomnosť celému paneláku.

Do riti! ozvalo sa jej v hlave, ale to nebolo to, čo povedala nahlas.

"Jason?" prekvapene zvolala a zazerala na neandertálcov za jeho chrbtom, ktorí robili ten rámus.

Jej priateľ sa k nej sklonil, dal jej pusu na líce a uvoľnil vo dverách cestu svojim priateľom. "Čau, kočka! Dnes je zápas a my nemáme kde pozerať. Tak som si povedal: Hej, moja očarujúca priateľka sa nad nami určite zľutuje."

S hororovým výrazom na tvári sa prizerala tomu, ako sa Jasonovi priatelia zvalili na jej gauč, zapli telku a z veľkej tašky začali vyťahovať plechovky s pivom, ktoré následne začali poletovať po miestnosti.

Otočila sa k Jasonovi a neveriacky na neho pozerala. „Toto je iba vtip, že?“ vyhŕkla. Keď sa však na ňu iba mlčky zadíval a pokrčil plecami, vedela, že to vtip nebol.

"Povedala som ti, že mám prácu! Musím napísať tú seminárku," rozčúlene zvolala, ale on sa iba očarujúco usmial, čo však na ňu už dávnejšie nepôsobilo, a jemne ju plesol po zadku.

"Žiadny strach, baby, ani nebudeš vedieť, že sme tu," odbil ju a pridal sa k svojim hlučným priateľom. Ani nie o sekundu sa rozkričali nad počínaním družstva, ktorému fandili.

Allison na nich ešte hodnú chvíľu iba omráčene pozerala a dúfala, že sa jej to iba snívalo. Nechápala to. Fakt nechápala, ako sa vôbec kedy mohla dať dokopy s takým idiotom. Podišla ku kuchynskému stolu, naštvane zaklapla svoj Macbook, vzala kľúče od bytu, do kabelky napchala  dáždnik a nazúrene odtiaľ vypochodovala.

Chvíľu sa prechádzala po takmer vyľudnenom meste. So sklonenou hlavou pred sebou bez záujmu kopala kamienok a slabé mrholenie si vôbec nevšímala. Keď však začal byť dážď obzvlášť nepríjemný, rýchlo našla najbližšiu kaviareň a ukryla sa tam. Sadla si k jednému z voľných stolov, dáždnik oprela o stoličku a striasla sa. Mala si vziať aj kabát. Vedela, že už dávno nebolo práve letné počasie, ale Jason ju tak hrozne nahneval, že na to úplne zabudla. U čašníčky si objednala kávu a kým čakala, znudene sa rozhliadala po miestnosti. Nebolo tam veľa ľudí, ale to vzhľadom na lejak, ktorý zúril vonku, nebolo nič zvláštne.

Pohľad jej padol na veľké okno, ktoré vypĺňalo takmer celú jednu stenu otočenú do ulice. Pršalo tak veľmi, až to skoro vyzeralo, ako keby sa pozerala z vnútornej strany vodopádu. Dážď jej znemožňoval dobrý výhľad na ulicu, ale keď sa okolo kaviarne mihlo niečo čierne, prižmúrila oči, aby mohla lepšie zaostriť. Odolala nutkaniu postaviť sa a pristúpiť k oknu, ale keď sa tá čierna šmuha sformovala do nezreteľnej postavy, približujúcej sa ku kaviarni, srdce jej začalo biť rýchlejšie.

Úzkosť ju úplne prikovala ku kreslu. S očami rozšírenými strachom sledovala vchodové dvere a myšlienka, že tu na verejnosti sa jej nemôže nič stať, v tej chvíli v jej hlave nemala miesto. Dvere sa otvorili, dnu vošlo vysoké dievča v čiernom trenčkote a tmavých džínsoch. Allison vydýchla a ani si neuvedomila, že vôbec zadržiavala dych. Oprela sa a pokrútila nad sebou hlavou. Toto bol jasný dôkaz toho, že začína byť paranoidná a potrebuje terapiu.

Keď jej čašníčka priniesla kávu so šľahačkou a ovocný čaj, okamžite začala ujedať z bohatého kopčeka šľahačky s čokoládovým topingom. Všimla si na barovom pulte neďaleko pokladne položených pár časopisov a novín. Vstala, vzala si dnešné noviny, nejaký ženský magazín a vrátila sa späť. Obrovská novinová titulka ZVIERA ÚTOČÍ okamžite upútala jej pozornosť. Očami rýchlo preletela článok, ale keď zachytila slová dvaja mŕtvy, vlk a Forbs, čo bolo mesto necelých dvadsať kilometrov od Dameronu, začítala sa pozornejšie.

Podľa autora článku sa v lese neďaleko Forbsu našli ráno telá dvoch poľovníkov. Podľa predbežnej prehliadky lekára boli napadnutí buď vlkom alebo rysom, ale pravdepodobnejšie to bol vlk, pretože rys spravidla útočí na oveľa menšie koristi. Allison dočítala článok a neveriacky pokrútila hlavou. Vlci? V Damerone nežili vlci.

Kým sa prepracovala celými novinami a prelistovala časopis, stihla vypiť kávu aj čaj. Počasie vonku sa nezdalo omnoho prívetivejšie, a tak jej nezostávalo veľa možností. Vzdychla si, vylovila z vrecka mobil a vytočila Jasonovo číslo. To posledné, po čom túžila, bolo túlať sa mestom v tom lejaku iba s úbohým, na rozpad zrelým dáždnikom a bez kabáta.

Jason jej zdvihol až na piate zvonenie a len čo sa ozval jeho rozjarený hlas, ušný bubienok jej takmer roztrhol krik v pozadí. Znechutene odtiahla telefón od ucha, počkala, kým hurhaj utíchne, a potom sa ozvala.

"Jason, mohol by si pre mňa prísť do kaviarne na námestí? Strašne prší, je zima a ja som si nevzala kabát," poprosila ho, hoci sa premáhala, aby jej hlas znel milo. To, že musela odísť z vlastného bytu, bola v prvom rade jeho vina.

"Jasné, zlato. Môžeš počkať takých... dvadsať minút? Zápas sa ešte neskončil," povedal nesústredeným hlasom a ona si vedela veľmi dobre domyslieť, že má oči prilepené na obrazovke a ju vníma iba z jednej pätiny.

"Jason! Prenechala som vám byt a chcem od teba iba odvoz domov, čo ti nezaberie viac než päť minút. To toho chcem tak veľa?"

Na druhej strane linky nastalo ticho, teda, relatívne ticho. Najprv by si totižto musela odmyslieť výkriky a nadávky Jasonových podarených kamarátov. Jej priateľ však hodnú chvíľu iba mlčal.

"Jason!" zvolala Allison, strácajúc už trpezlivosť.

"Áno? Och... hej, hneď som tam," neurčito zamrmlal a zložil jej.

Neveriacky zostala zízať na svoj iphone. Mala určité tušenie, čo bude nasledovať a keď po pätnástich minútach tvrdnutia v kaviarni stále neprišiel, iba sa jej to tušenie potvrdilo. Sama nechápala, prečo to stále znášala. Prečo znášala jeho.

Naštvane vstala, tašku si prehodila cez rameno, vzala dáždnik a vydala sa do zlovestného lejaku. Celou cestou nadávala a ak predtým váhala rozísť sa s ním, teraz už mala úplne jasno. Sarah sa jej vlastne aj čudovala, že s ním vydržala tak dlho, keď sa na neho už po pár týždňoch chodenia začala sťažovať. Na jej obranu treba povedať, že nebola typ, ktorý by rozchody zvládal s ľahkosťou. A to ani v prípade, keď toho človeka už fakt nemilovala a malo by jej byť jedno, ako to vezme. Nikdy nechcela nikomu ublížiť a preto nikdy nevedela, čo povedať a ako to povedať, aby narobila čo najmenej škody. Preto jej zvyčajne trvalo dosť dlho, kým sa k takému kroku odhodlala a jej terajší vzťah nebol výnimkou.

Posledná kvapka jej trpezlivosti v ten deň pretiekla, keď sa cez ňu prehnala vlna obzvlášť agresívneho vetra, uchytila jej dáždnik a s nečakanou silou ho tresla do veľkého kamenného smetného koša, ktorý stál na kraji chodníka. Allison na tú zničenú kôpku chvíľu iba tupo hľadela, kým sa konečne rozhýbala a pristúpila k dáždniku. Zodvihla ho a prezrela si polámané tyčky.

"Do pekla!" vykríkla, celou silou ho šmarila do koša a pobrala sa ďalej. Aj keby sa možno ešte dal použiť, za tých pár sekúnd, čo ho nemala nad hlavou, už aj tak stihla úplne premoknúť, takže by to nemalo bohvieaký valný účinok.

Nasupene pokračovala v ceste, tento raz nadávala okrem Jasona aj na počasie a na osud, každú chvíľu si odhŕňala z tváre pramienky vlasov, ktoré sa jej lepili na pokožku a celý čas sa triasla zimou. Oči musela mať prižmúrené a pohľad prilepený na chodníku, lebo inak pozerať bolo absolútne nemožné. Dážď bubnoval na vozovke a okolitých budovách a možno to bol dôvod, že si nevšimla, ako za ňou pomaly ide auto.

Zistila to až vtedy, keď sa dostalo na jej úrovni a okienko na mieste spolujazdca sa pomaly stiahlo. Allison zastala a zarazene sa pozerala na veľké tmavosivé BMW-čkové SUV. Z otvoreného okienka sa na ňu díval vodič, ktorý vyzeral ako vystrihnutý Gladiátora až na to, že bol oblečený moderne. Hoci sedel v aute a ona na neho nemala až taký dobrý výhľad, bolo jej jasné, že ten chlapík má mohutnú postavu. Určite bol vysoký a svalnatý, čo usúdila z toho, ako sa okolo jeho vypracovaných ramien napla látka koženej bundy, keď sa nahol nad volant. Mal trochu dlhšie hnedé vlasy, jeho tvár bola pokrytá jemným strniskom a presakovala nebezpečenstvom. Z neho celého cítila reálnu hrozbu.

"Hej, kráska, nepotrebuješ odvoz?" spýtal sa jej sýtym a trochu chrapľavým hlasom.

Jeho silný hlas bol ako budíček a ona si až teraz uvedomila, v akej situácii sa ocitla. Žalúdok sa je stiahol strachom a neistotou. Na ulici nebolo živej duše a keby aj začala kričať, možno by ju cez ten hluk dažďa a občasných hromov ani nebolo počuť. A čo bolo horšie, nebola šanca, že by z kabelky vytiahla mobil bez toho, aby si to všimol. Jediné, čo jej dávalo šancu, bol útek do nejakej úzkej uličky, kam by sa nedostal autom.

Allison sa striasla a záporne pokrútila hlavou. "Vďaka, ale bývam tu blízko," povedala a rukou neurčito ukázala na pár panelákov, ktoré stáli pri hlavnej ceste.

"Si si istá?" naliehal, uprel na ňu intenzívny pohľad a ona sa zachvela. Bola si prekliato istá, že to nebolo od zimy.

"Áno," pípla a hoci sa snažila pôsobiť nebojácne, skôr znela, akoby nemala ďaleko od toho, aby si naložila do nohavíc.

Chlapík na ňu ešte chvíľu pozeral a prehliadal si ju od hlavy po päty. Zrazu si bola až priveľmi dobre vedomá toho, ako sa jej všetko mokré oblečenie lepí na telo. Trochu sa začervenala, muž v aute sa nepatrne uškrnul a prikývol.

"Ako chceš," povedal, zavrel okienko a jeho auto sa pohlo. Allison ihneď vykročila a po pár metroch podišla ku vchodu do nejakej budovy tváriac sa, že tam býva a práve hľadá v kabelke kľúče, aby si mohla odomknúť. Po chvíli zodvihla hlavu a keď to auto konečne odbočilo z hlavnej cesty, vydýchla si a rozbehla sa domov. 

Po pár desiatkach metrov ju už neznesiteľne pichalo v boku, čo niečo hovorí o jej kondičke, a tak spomalila na chôdzu a snažila sa zhlboka dýchať. Hoci sa stále cítila trochu nepríjemne, upokojilo ju, že od svojho bytu ju delí už iba kúsok a že toho čudného chlapíka znova nestretla. Avšak len čo zahla do uličky a chýbalo jej prejsť naozaj už iba pár metrov, dokonca v diaľke mohla vidieť vchod do svojho paneláka, na kraji cesty zbadala zaparkované tmavošedé BMW. Okamžite zastala a srdce jej vyskočilo až do krku.

V hlave rýchlo kalkulovala a premýšľala, čo urobí. Našťastie z diaľky sa oproti nej blížilo ďalšie auto. Rýchlo vykročila a iba dúfala, že pred zrakom potenciálneho svedka, na ňu nič neskúsi.

Prebehla na druhú stranu ulice, aby tak nemusela prejsť priamo okolo podozrivého SUV. Málo chýbalo a rozbehla by sa ako o život, ale nútila sa zachovať aspoň trochu pokoja, pretože vedela, že beh by upútal zbytočne veľa pozornosti. Sklonila hlavu. Keď sa z tašky ozval jej mobil, strhla sa, ale rýchlo začala loviť v kabelke. Na displey svietilo Jasonovo meno. Od úľavy sa skoro rozplakala a rýchlo zodvihla.

"Jason!" bez dychu vyhŕkla.

"Ja viem, že meškám, už idem," ospravedlňoval sa jej a Allison zodvihla hlavu. Uvidela ho, ako vyšiel z paneláka a namieril si to k svojmu autu.

"Vidím ťa," úľavne hlesla, on sa obzrel a Allison mu zakývala. Ihneď sa jej vybral naproti. Obaja zložili telefón, pomaly sa k sebe približovali, ale ona si nemohla odoprieť posledný pohľad. Otočila sa za seba na zaparkované auto a keď v ňom uvidela tieň mohutnej mužskej postavy, sťažka prehltla a ešte viac pridala do kroku.

***

"To muselo byť strašné," zhrozila sa Sarah, keď jej Allison dorozprávala svoj hororový zážitok.

"Veď aj bolo. A teraz sa mi už neopováž povedať, že si to s tým sledovaním iba vymýšľam."

Sarah vykukla z Allisoninej kúpeľne, v jednej ruke držala farbu na líca a v druhej štetec. "Myslíš, že to bol ten človek, ktorý ťa sledoval?" spýtala sa s napätým výrazom na tvári. "Lebo ak už konečne vieš, ako vyzerá, tak môžeš ísť na políciu, nie?"

Allison pokrútila hlavou. "To asi ťažko. Čo by som im povedala? Počujte, tento chlapík sa ku mne choval vážne divne a v poslednej dobe mám pocit, že ma niekto sleduje... nemohol by to byť on?“ sarkasticky zamumlala. „Okrem toho... ja neviem, Sarah. Ten chlapík mi nahnal poriadnu hrôzu, ale nie vždy keď cítim, akoby ma niekto sledoval, sa bojím."

Zamračená tvár jej kamarátky sa znova vystrčila z kúpeľne. "A to čo znamená?"

"Neviem,“ Allison si povzdychla a rukou si prešla po tvári. "Pamätáš si na ten posledný raz na prednáške? Keď som ti hovorila, že som niekoho videla v kríkoch vedľa budovy školy?" Sarah prikývla. "Vtedy som mala taký nepríjemný pocit, až sa mi z toho stavali vlasy dupkom, a to doslova. Bála som sa. Ale inokedy to necítim, iba viem, že ma niekto pozoruje, ale nemám pocit, že by som sa mala báť," vysvetlila. Keď to konečne vyslovila nahlas, pripadala si ako idiot.

"Znie to smiešne," zamumlala po chvíli ticha tmavovláska a Sarah nerozhodne pokrčila plecami. Znova sa stratila v kúpeľni, po desiatich minútach odtiaľ však vyšla a sadla si vedľa Allison.

„Naozaj neviem, čo ti na to povedať. Možno máš pravdu, možno máš nejaký šiesty zmysel, ktorý ti to hovorí alebo si možno na emócie taká citlivá, že to dokážeš rozoznať. A možno pravdu nemáš."

Allison si zložila hlavu do dlaní a povzdychla si. „Asi prichádzam o rozum," zanariekala do dlaní.

Sarah ju súcitne pohladila po chrbte, a potom vstala.

"Povedala si to Jasonovi?"

"Čo?"

"Že ťa vtedy prenasledovalo nejaké auto."

Pokrútila hlavou. "Nie a ani mu to nebudem hovoriť. Aj tak v mojom živote už nepobudne dlho."

"To hovoríš už pár týždňov a zatiaľ nevidím žiadne činy," podotkla Sarah a vzala svoju tašku aj s tenkým zeleným kabátikom, ktorý sa hodil k pekným hnedým šatám, ktoré mala na sebe.

"Teraz to myslím smrteľne vážne," povedala Allison a cestou ku dverám si na obyčajné červené tričko obliekala čiernu koženú bundu. „Mám ho už po krk.“

Hoci išli na oslavu Jasonovho kamaráta, ona sa obliekla o dosť ležérnejšie, než jej vysoká priateľka, ktorá si zvolila také krátke šaty, až Allison premýšľala nad tým, či to nie je tričko. Pri dverách sa nasúkala do čižiem po kolená, o ktorých dúfala, že sú nepremokavé a načiahla sa po kabelke na vešiaku. Dnes rozhodne neplánovala na niekoho robiť dojem, takže načo by sa príliš parádila.

***

"Ak ideš na tú istú párty ako Jeremy, tak na to rýchlo zabudni," ozval sa vo dverách jej izby hlboký hlas a Nicol sa odvrátila od veľkého zrkadla, pred ktorým stála.

Najprv na Caleba vypleštila oči, ale potom ich prižmúrila a zamračila sa. "Fakt veľká vďaka, Jeremy," polohlasne vyštekla. Kdekoľvek v dome Jeremy bol, vedela, že ju počuje, takže nemusela zvyšovať hlas.

"To som nebol ja," odvetil jej pobaveným hlasom. Až vtedy jej došlo, že sa práve sama prezradila. Vrhla na Caleba zúrivý pohľad a odolávala nutkaniu niečo do neho hodiť. Aj tak by to chytil.

"Šikovné," skonštatovala napokon s krivým úsmevom na peknej tvári. Naštvane si uhladila neposedný blonďavý prameň za ucho a prekrížila si ruky na hrudi. "Môžeš mi povedať, prečo nemôžem ísť?"

"Stretnú sa tam vysokoškoláci, ty tam nemáš čo robiť," vysvetlil jej tmavovlasý brat a zatváril sa neprístupne.

"Och, vlastne áno. Budú tam tak devätnásť, dvadsať a možno aj dvadsaťjeden roční chalani. To je predsa až o tri roky viac, ako mám ja!" afektovane vyhŕkla a predstierala, aká je z toho zdesená.

Caleb iba prevrátil oči nad jej infantilnosťou. "Okrem toho, že tam určite bude alkohol, je to aj v lese. A po tom, čo sa pred pár dňami stalo pri Forbse, tam rozhodne nepôjdeš."

Nicol sa zamračila. "Viem sa o seba postarať."

"Áno, ale nie, ak sú nablízku oni. Nie je to nijaká mierumilovná svorka. Zabíjajú. Nedovolím, aby si sa túlala po lese, kým je dosť veľká pravdepodobnosť, že tam sliedia."

"Bude tam predsa Jeremy," využila svoj posledný argument, ale poznala svojho tvrdohlavého brata, určite jej to nebude nič platné.

Ako keby Caleb počul jej myšlienky, okamžite záporne pokrútila hlavou. "Nemusel by byť práve po ruke, keby sa niečo stalo a ja to nemienim riskovať."

"Nerád to hovorím, ale v tomto s ním súhlasím, Nic," ozval sa Jeremy, ktorý sa zrazu zjavil vedľa Caleba.

Napriek tomu, že boli bratia, nemali takmer nič spoločné a dokonca sa ani nepodobali. Boli ako deň a noc a to vo viacerých zmysloch. Jeremy so svojimi bledohnedými až plavými vlasmi a hlbokými hnedými očami vyzeral ako hviezda sladkých teenegerských romantických filmov. Caleb na druhej strane skôr pripomínal aktéra hororových filmov s tými svojimi krátkymi čiernymi vlasmi a hlbokými tmavými očami. Nehovoriac o jeho zvyčajne zamračenom výraze a tetovaní na krku. A napriek tomu, že výzorom a aj povahou sa Nicol podobala skôr Jeremymu, bližší vzťah mala s Calebom.

"A prečo teda dovolíš ísť Jeremymu?" spýtala sa so zdvihnutým obočím.

Jeremy sa pri jej otázke vyprskol, pokrútil nad ňou hlavou a s neprestávajúcim smiechom odkráčal preč.

"Je dospelý, rozhoduje sa sám," odpovedal jej Caleb.

"Ja som osemnásť už tiež mala," bránila sa.

"Keď si taká dospelá, tak sa prestaň správať ako decko," odsekol jej brat, odlepil sa od zárubne, o ktorú sa dovtedy opieral a odišiel. Zišiel po schodoch na prízemie, z chladničky si vzal fľašu piva, prešiel do obývačky a sadol si na gauč. Zapol televíziu, ale ani nie po piatich minútach začul Nicolin hlas.

"No tak, Jeremy, povedz mu niečo. Povedz, že na mňa dohliadneš," naliehala a Caleb prevrátil oči.

"Ja ťa počujem, Nicol!" vykríkol, hoci vedel, že nemusí.

Netrvalo ani minútu, kým sa schodmi ozvalo dupotanie a do obývačky sa dovalila jeho malá sestra s podozrivo prešibaným výrazom na tvári. Caleb sa zamračil, obozretne si ju premeriaval a čakal, čo na neho vybalí tento raz.

"Vieš, je to párty vysokoškolákov," začala, "a nemusíš byť zrovna génius, aby si vedel, že ona tam asi bude tiež," nadhodila sledujúc, akú to u jej brata vyvolá reakciu.

Caleb zovrel fľašu piva pevnejšie, ale donútil sa nepohnúť ani brvou.

"Aj keby som išiel aj ja, ty nejdeš a bodka!" rázne povedal a už iba sledoval, ako Nicol naštvane dupla nohou, vydala nesúhlasné vrčanie a vybehla z obývačky.