5. kapitola

Pomaly som položila plastovú vidličku do misky a zamyslene som sa zahľadela pred seba. Bolo ťažké nepremýšľať o Loganovej včerajšej návšteve, keď vezmeme do úvahy, že to bol ten najpodivnejší rozhovor, aký som kedy vo svojom živote viedla. V poslednej dobe bolo dosť zložité vôbec prestať premýšľať. Vždy som mala nad čím uvažovať, robiť si starosti alebo sa báť. Bolo to dosť vyčerpávajúce, vysávalo to zo mňa energiu a dobrú náladu ako obrovský vysávač, ale asi som sa s tým proste musela zmieriť.

Kútikom oka som zachytila, ako sa stôl takzvaných obľúbencov obsadil. Chvíľu som ich pozorovala. Nikoho neprekvapilo, že tam nie som a zdalo sa, že nikto sa po mne ani nezháňa, ale tomu som sa naozaj nečudovala. Žiadne zranené city, vedela som, na čom s nimi som ešte dávno pred nehodou. Bola som rada, že môžem byť sama, dnes som naozaj nemala náladu na spoločnosť. Kiežby to však vedel aj Jake.

Jakea som veľmi nepoznala, s rodinou sa do Santa Barbary prisťahoval z Phoenixu iba pred pár mesiacmi. O to viac ma prekvapilo, keď sa pristavil pri mojom osamotenom stole. Vlastne som si ani nevšimla, že nesedí medzi ostatnými, ale to bolo pravdepodobne preto, lebo som si na neho ešte nezvykla. Za ten krátky čas som ho sotva stihla poznať, čo bolo určite vzájomné, preto ma tak veľmi zarazilo, keď zrazu sedel predo mnou a zacláňal mi výhľad na môj bývalý stôl.

„Sedíš sama?“ zbytočne sa spýtal, ale už len zo slušnosti som neodvrkla. Nebolo by fér vybýjať si zlú náladu na úplne nevinnom človeku; tak ma to učila mama. S mojou povahou to nebolo jednoduché, pretože rýchlo strácam trpezlivosť, ale predpokladám, že zlá nálada takto pôsobí na každého.

„V poslednej dobe sa mi to stáva dosť často.“ Neklamala som. V škole som sa ľuďom vyhýbala dobrovoľne, ale o to tú tu nešlo, veď od nehody som v nej bola iba druhý deň. Ešte predtým v nemocnici som sa od ostatných separovala, nemala som záujem o plytké konverzácie so sestričkami či ostatnými pacientami a hoci by som doma nejakú spoločnosť celkom zniesla, otec nikdy nebol doma a mama bola úplne nepoužiteľná. Často som myslela na to, ako dlho môže jej stav ešte trvať. Dokonca som si to vyhľadala na internete, ale každá stránka udávala inú dĺžku a nakoniec sa zhodli na tom, že je to individuálne a nedá sa to predvídať. To mi vôbec nepomohlo, ale bolo to všetko, čo som mala v rukách.

„Nechceš sa pridať k nám?“ spýtal sa a ukázal smerom k svojej bande.

Záporne som pokrútila hlavou a zvraštila som nos. „Nie, je mi tu fajn.“ Fakt bolo. Samotu som nevyhľadávala len tak pre nič za nič. Ako sa spieva v jednej piesni, to že som sama, neznamená, že som osamelá.

„Nepotrebuješ nejaké poznámky? Alebo pomôcť s učivom?“

Zavrtela som hlavou. „Nie, všetko mám od Phoebe, ale ďakujem za ponuku.“ Bolo zvláštne, že mi chcel pomáhať so študovaním, keď som o ňom vedela, že bol priemerný študent. Mala som lepšie známky ako on.

Na Jakeovej tvári sa objavil prekvapený výraz. „Od akej Phoebe?“

„Nepoznáš ju. Je tu na štipendiu.“ Máme spolu síce iba hodiny fyziky, a hoci by som nás dve neklasifikovala ako priateľky, celkom spolu vychádzame najmä preto, že som s ňou bola kedysi v jednom tíme. Pheobe je plavkyňa, súťaží za našu školu v lokálnych a medzinárodných súťažiach. Kedysi som plávala aj ja a bola som celkom dobrá až do doby, keď som nešťastne spadla na korčuliach a zapríčinila tak dvojitú zlomeninu ruky. Lekár vtedy povedal, že po tom úraze zo mňa nikdy vrcholová športovkyňa nebude, čo som nikdy nemala v úmysle, a viac som pokračovať v plávaní nevidela zmysel.

„Aha,“ hlesol a na chvíľu sa odmlčal. Premýšľala som nad tým, prečo jednoducho neodíde, keď očividne nemáme o čom hovoriť. „Ako to zvládaš?“ spýtal sa váhavým hlasom.

Prekvapene som zodvihla hlavu a stretla sa jeho olivovo zelenými očami, ktoré boli pre mňa úplne nepochopiteľne naplnené obavami. Pokrčila ramenami, nechcel a som o tom hovoriť s ním. „Myslím, že celkom dobre.“  Jeho nečakaný záujem ma zastihol úplne nepripravenú. Niečo takéto som vôbec nepredpokladala, pretože aj pred nehodou som sa s ním rozprávala iba veľmi zriedka.

„Keby si niečo potrebovala, ozvi sa.“

Rozpačito som prikývla. Jake vstal od stola a bez pozdravu sa odo mňa vzdialil, aby sa pridal ku svojej skupinke priateľov. Zaujato som sledovala, ako si k nim sadol. Michael sa k nemu nahol a niečo s obrovským úškrnom na perách zahulákal. Aj na tú vzdialenosť som zbadala, ako sa mu napli svaly na rukách a jedným nepríjemným úderom svojho priateľa efektívne umlčal. Michaela to muselo dosť bolieť, pretože Jake je športovec. Hrá futbal – americký, nie ten skutočný -, ktorému som ja nikdy nerozumela a ani ma nikdy nebavil. Tak sa dostal do úzkeho kruhu privilegovaných strednej školy Henryho Jamesa. A bol pekný, samozrejme, hoci nie takým tým konvenčným spôsobom.

Krátko pred začiatkom popoludňajšieho vyučovania som sa zastavila pri svojej skrinke, aby som si vymenila učebnice a zošity. Robila som to celkom automaticky, nie preto, že by som to naozaj potrebovala, pretože cez hodiny som aj tak nerobila nič iné iba zízala z okna alebo som bezducho čmárala po papieri. Susedná skrinka naľavo od mojej patrila Evelyn. Dúfala som, že upratovačky už všetku tú záplavu kvetov, plyšákov, sviečok a Evelyniných fotiek zo zeme spratali, ale také šťastie som nemala. Najmä preto som sa tomuto miestu vyhýbala ako čert krížu. Je to síce pekný prejav spolupatričnosti a ľútosti, ale tým že to tu nechali až do môjho návratu, mi ju iba zbytočne pripomínali. Povzdychla som si pri pomyslení, že tie veci budem musieť po vyučovaní spratať sama a to sa týkalo aj jej skriny. Riaditeľka ma o to síce ešte nepožiadala, ale vedela som, že je to iba otázkou času. Netešila som sa na to, pretože pozerať sa na veci, ktoré kedysi patrili Evelyn, mi vždy privodilo smutnú náladu.

Po poslednej hodine, ktorú som pretrpela v nude, som nemala inú možnosť, než sa do toho pustiť. Školník mi veľkoryso dal pár škatúľ a plastové vrece. Bolo to jednoduché rozdeľovanie. Sviečky, plyšáky a kvety šli do vreca, ktoré som neskôr vyhodila do kontajnera za školou a do krabíc som uložila Evelynine fotky a obsah jej skrinky. Ani som nepotrebovala, aby mi niekto z riaditeľne vynuloval zámku, vedela som, že jej heslo je dátum, kedy začala chodiť s Keithom, takže otvoriť ju, pre mňa nebol nijaký problém. Všetok obsah som nahádzala do krabice a prezrela som si ho až doma vo svojej izbe.

Všetky veci som vysypala na posteľ. Bolo tám pár učebníc a zošitov, malé zrkadielko, kozmetická taštička plná rôznych nezmyslov, pár fotiek Evelyn s Keithom alebo so mnou a ešte množstvo iných nepodstatných maličkostí. Fotky som nostalgicky študovala aspoň pol hodinu, ale obávala som sa popustiť uzdu svojim emóciám, lebo som nechcela, aby sa tu objavil Logan. Bola som sklamaná, pretože v  Evelyniných veciach som nenašla nič užitočné, hoci som vlastne ani nevedela, čo dúfam, že nájdem. Bezmyšlienkovito som prelistovala jej zošity, ale po chvíli som ich vložila späť do krabice, tak ako všetky ostatné veci. Zaniesla som ich do jej izby. Nebola som tam od toho dňa, keď sme mali nehodu a mala som trochu strach vstúpiť tam, no keď som konečne otvorila dvere a vošla dnu, nebolo to také, ako som očakávala. Nezmocnil sa ma smútok, nezacítila som bodavú bolesť iba akúsi neúplnú prázdnotu, ktorá sa miešala s clivotou, no tá nebolela, jednoducho tam iba bola. Rýchlo som poukladala všetky veci na svoje miesto. Zošity do šuflíka na písacom stole, kozmetickú zaštičku s fotkami na toaletný stolík a učebnice na poličku.

Ihneď som vyšla z izby, nechcela som tam zostávať dlhšie, než bolo nevyhnutné, no keď som zatvárala dvere, zastavil ma dutý zvuk, ktorý vychádzal zvnútra. Ako keby niečo spadlo na zem a pád stlmil huňatý koberec, ktorý bol natiahnutý takmer po celej ploche miestnosti. Odchýlila som dvere a opatrne som nakukla dnu. Na zemi pod poličkou s knihami ležala učebnica literatúry, jedna z tých, ktoré som na tú poličku pred pár sekundami uložila ja sama. Ohromene a musím pripustiť, že aj trochu vystrašene som zízala na zem. Neexistovalo žiadne logické vysvetlenie, prečo tá učebnica spadla. V miestnosti nikto nebol a okná boli pozatvárané, takže to nemohol spôsobiť ani prievan a s určitosťou viem, že som ju založila medzi ostatné knihy, úhľade postavené jedna vedľa druhej. Na tele mi naskočili zimomriavky, pretože som tušila, že niečo nie je v poriadku; cítila som to.

Pevne som si zahryzla do pery, aby som si to zrazu nerozmyslela a vošla som dnu. Učebnica ležala roztvorená na koberci obalom na vrchu. Zodvihla som ju a vtedy som si všimla, že z nej vypadol nejaký lístok. Vzala som ho do rúk a rozložila ho.

Jedného dňa dostanem všetko, čo mi právom patrí. A ty tiež, Evelyn. Ty tiež.