Sledovala som, ako si Logan povzdychol a na jeho bledej tvári sa objavil zachmúrený, vzdialený výraz. Vyzeralo to, ako keby na niečo spomínal a zjavne to nebolo nič príjemné. Tiež mi bolo jasné, že sa mu o tom asi ťažko hovorilo, pretože dlhú dobu iba mlčal.

„Emócie,“ povedal napokon a ja som nadvihla obočie. Toto mala byť odpoveď na moje otázky?

„Čo má byť s emóciami?“

„Chránime pred nimi duše.“

Príliš mi to nepomohlo. A navyšše to vyznelo smiešne. „Stále nerozumiem. Nie sú emócie súčasťou človeka?“

Logan prikývol. „Sú, ale niekedy sú nebezpečné. Dokážu byť také silné, že človek by ich neuniesol, keby na to bol sám.“

„Tým si mi to príliš neobjasnil.“

Zamračil sa na mňa, ako keby mu nesmierne liezlo na nervy, že mi musí všetko dopodrobna vysvetľovať. „Je to jednoduché. Anjeli pomáhajú ľuďom v takých situáciách, ktoré by sami nezvládli. Zober si napríklad svoju mamu. Keby jej nepomáhal jej strážny anjel, asi by skončila na psychiatrii. Negatívne emócie duša nezvláda veľmi dobre a je im náchylnejšia ako pozitívnym. Takže ak človek cíti strach, žiaľ, utrpenie, bolesť alebo hnev, jeho anjel mu pomôže prekonať to.“

„Ako?“ fascinovane som sa spýtala.

Trvalo dlhšie, než odpovedal. „Anjel prevezme časť tých pocitov. Ale niekedy ani my nedokážeme zniesť takú emocionálnu záťaž. Samovraždy, ľudia končiaci na psychiatriách, syndróm zlomeného srdca, laktačná psychóza... to je len zlomok následkov zlyhania strážnych anjelov.“

Po jeho slovách mi po chrbte prebehli zimomriavky a zostala som na neho uprene hľadieť. Znamenalo to, že anjel je schopný cítiť presne to isté čo človek? Cítil Logan moju bolesť nad stratou Evelyn? Pomohol mi prekonať jej smrť? Bola snáď jeho zásluha, že som sa s tým, čo sa stalo, zmierila tak podozrivo rýchlo?

„Aj ty si to urobil?“ potichu som sa spýtala, nedokázala som sa pozrieť do tých prázdnych očí. Ak je to, čo mi povedal, pravda, ako mohli byť vôbec jeho oči také bezduché, keď cítil toľko bolesti? Bez toho, že by som to chcela, mi pri tej myšlienke nepríjemne zovrelo hruď.

„Je to moja práca,“ vecne odvetil a ja som naprázdno preglgla.

„Prevzal si časť mojej bolesti, keď Evelyn zomrela?“ tlačila som na neho. Tušila som, čo bude jeho odpoveď a nevedela som, ako sa mám kvôli tomu cítiť. Na jednej strane ma to zvláštne dojalo, no na druhej som mala pocit, ako keby nevhodne zasahoval do môjho súkromnia. Moje pocity boli osobné a tá bolesť bola iba moja, nikoho iného.

„Áno.“

Sťažka som dostala na stoličku pri písacom stole a mlčky som civela na tyrkysovo-biely koberec. „Bolelo to?“ ozvala som sa. Cez stiahnuté hrdlo znel môj hlas čudne tenko.

Čakala som niekoľko minút, no v mojej izbe stále panovalo hrobové ticho. Začala som pochybovať, či sa vôbec chystá prehovoriť, tak som zodvihla hlavu a našla som ho, ako sa na mňa uprene díva. Jeho oči nevykazovali žiadne známky života. Boli úplne mŕtve, až mi po šiji prebehol záchvev strachu, ale črty jeho tváre boli také strnulé, že mi bolo jasné, kde sa práve svojou mysľou nachádza. Aj ja som si spomenula na tie dlhé dni nekonečnej agónie, ktorá plienila moje telo a dušu. Do očí sa mi nahrnuli slzy, keď sa ma zmocnila ďalšia vlna čerstvej bolesti. Pevne som zatvorila oči a párkrát som sa musela zhlboka nadýchnuť, než som dokázala prehovoriť.

„Robíš to aj teraz?“

„Áno,“ znela jeho stručná odpoveď vyslovená drsným zachrípnutým hlasom, ktorá pritiahla môj pohľad.

Zostala som sa dívať do tých prázdnych hnedých hĺbok a nebola som schopná niečo povedať. Žiaľ, ktorý sme v tej chvíli cítili obaja, o ktorý som sa s ním delila, nebolo treba sprevádzať slovami. Na líca mi vykĺzli dve slzy. Zúrivo som zamrkala a odvrátila som sa. Logana som síce poznala iba pár desiatok minút, ale vedieť, že som príčinou jeho utrpenia, bolo skľučujúce. Hnevalo ma to, pretože som za to prirodzene cítila vinu, hoci som za to nebola zodpovedná ja.

„Prepáč,“ zašepkala som.

„Za čo sa ospravedlňuješ?“ opýtal sa, jeho hlas teraz znel úplne normálne a mne odľahlo, že už v ňom nepočujem to temné podfarbenie bolesti. Vedela som síce, že ju stále cíti, pretože som ju cítila aj ja, ale bolo upokojujúce, že to nedával najavo.

Nešťastne som pokrčila plecami. „Nechcem, aby si musel trpieť kvôli niečomu, čo s tebou nemá nič spoločné. Tie emócie sú moje nie tvoje, jednoducho nie je fér, že ťa to musí tiež boleť.“

„Takto to funguje. Ani jeden z nás s tým nemôže nič urobiť.“

„Ale prečo?“ nahnevane som vyhŕkla. „Prečo to tak je? Si anjel, nemáš byť... šťastný? Dobrí ľudia končia v nebi, aby boli naveky šťastní, nie je to tak? Ako je teda možné, že musíš znášať toto?“ Nerozumela som tomu a tá nespravodlivosť ma privádzala na pokraj zúrivosti. Nebola som až tak zasiahnutá tým, že Logan trpel prakticky kvôli mne, ale skôr tým, že také niečo sa vôbec mohlo diať. Bola som jednoducho nastavená tak, že som krivdu znášala veľmi zle, nech už sa týkala kohokoľvek.

„Nebuď nahnevaná,“ prihovoril sa mi chlácholivým hlasom, ako keby ma chcel upokojiť, pretože on sám sa s tým už dávno zmieril, ale ja som ho ignorovala. Chcela som odpovede a nie ubezpečenie, že v skutočnosti to nie je obrátené naruby a všetko je v najlepšom poriadku.

„Prečo nie? A prečo ty nie si nahnevaný?“

Logan si povzdychol. „Je to jednoducho tak, Harper, je zbytočné rozčuľovať sa, pretože tým nič nezmeníš. Okrem toho nie je to také zlé, ako to vyzerá. Anjeli ľuďom pomáhajú a hoci pri tom niekedy pociťujú bolesť, robí ich to šťastnými. Je to paradox, ale je to tak. Istým spôsobom sa tak vykupujeme z hriechov spáchaných na zemi.“

Zamračila som sa. „Myslela som si, že ľudia, ktorí idú po smrti do neba, nemajú žiadne hriechy.“

„Každý hreší, niekto na tejto zemi nie je bez viny. To, či sa človek dostane do neba alebo nie, zavisí od toho, aké hriechy spáchal a či ich ľutuje. Ale potom tu je ešte hierarchia Božích bytostí, ktorá určuje, čo sa z teba vlastne po smrti stane, lenže tá je zložitejšia a rozhodne ti z nej nemienim držať prednášku.“

Mlčky som prikývla a jeho nechuť vŕtať sa v tom som rešpektovala. Možno ani nemal dovolené o tom hovoriť so smrteľníčkou.

„Dobre,“ pritakala som a zamerala som sa na niečo iné. „Odo dňa, keď som sa dozvedela, že Eve zomrela, som bola psychicky dosť... hm, rozhodená. Znamená to, že si so mnou bol celý ten čas? Hovoril si predsa, že so svojimi zverencami ste iba vtedy, ak ich máte ochrániť pred fyzickou alebo inou formou nebezpečenstva.“

Pozorne som sledovala jeho tvár, ktorá sa stiahla do zachmúreného výrazu. Jeho očiam som sa radšej vyhýbala. Zistila som, že dívať sa do tých dutých studníc ma znervózňovalo. Bolo to, ako keby som sa pozerala na mŕtveho - aj keď prakticky on mŕtvy naozaj bol - a to bolo trochu desivé.

„Áno. Krátko po tom, čo ti to rodičia povedali, si bola v dosť zlom stave. Zabralo veľa energie udržať ťa v príčetnom stave. U dvojičiek je to vždy horšie, pretože tie majú medzi sebou zvláštne puto, ktoré je pevnejšie než u normálnych súrodencov,“ vysvetlil mi a ja som sa zamračila. S jeho slovami ku mne priplávali spomienky na tých pár dní v nemocnici, ktoré boli najhoršie v mojom živote, a ja som sa už iba kvôli nemu zúfalo snažila potlačiť ich. Ruka v ruka by s nimi totižto neprišlo nič iné iba ďalšia bolesť a on si znova trpieť nezaslúžil.

„Bol si so mnou aj dnes, keď som bola na policajnej stanici?“

Prikývol a vtedy mi svitlo, ako keby sa mi nad hlavou rozsvietila imaginárna žiarovka.

„Tie dotyky, ktoré som dnes cítila v otcovej pracovni. To si bol ty, však?“ dychtivo som sa spýtala. V zadu v hlave mi vŕtala myšlienka, či nebolo tak trochu zvrhlé, že sa ma iba tak dotýkal, ale on bol môj strážny anjel a nie nejaký úchylák, takže by som sa nemala obávať.

„Hm,“ pritakal.

Od vrušenia sa mi rozbúchalo srdce. Moje svaly sa rozvibrovali a ja som už viac nemohla obsedieť, tak som vystrelila zo stoličky a znova sa začala prechádzať. Ale potom, čo som si spomenula na incident v kúpeľni, som zastala a rozzúrene som sa na neho zadívala.

„Kúpeľňa,“ zavrčala som a ruky, ktoré mi voľne viseli po stranách, som zaťala v päste. Aj keby mi v tej chvíli nechcel povedať vôbec nič, odpoveď by som si poľahky prečítala v jeho zahanbenom a zľahka preľaknutom výraze. „Ty si ma špehoval, keď som sa sprchovala?“ napoly som zajačala, napoly tlmene vyštekla, pretože napriek vysokému stupňu hnevu som si stále uvedomovala, že by ma mohli počuť otec s mamou.

„Nie!“ okamžite odpovedal a vyvalil na mňa svoje pohasnuté oči. „Nešpehoval som ťa!“

„Tak čo si tam robil? Čo také si mohol robiť v mojej kúpeľni?!“

„Iba som... bol s tebou. Premýšľala si o rozhovore s tým policajtom, o svojej mame, ktorá je stále zavretá v izba a bola si... smutná a vyčerpaná“ povedal, ako keby to malo všetko vysvetliť. „Len som tam chvíľu stál, nedíval som sa!“

„Och, ty... ty... zvrhlík!“ urazene som vyhŕkla a hodila po ňom prvú vec, ktorá mi prišla pod ruku. Bola to učebnica biológie a zasiahnuť ňou môjho osobného voyeura, bola pravdepodobne tá najužitočnejšia vec, na akú bola kedy použitá. Keď som ju však po ňom šmarila a očakávala zásah sprevádzaný bolestným zaúpením, so šokovaným výrazom na tvári som sledovala, ako učebnica preletela rovno cez stred jeho hrude a s buchotom dopadla na drevenú podlahu, ktorá nebola chránená kobercom.

„Ako to, že tá kniha cez teba preletela, keď môžeš sedieť na mojej posteli?“ ohromene som hlesla.

Logan sa najprv dlhú dobu mračil na učebnicu pohodenú na podlahe, kým sa ku mne otočil. „Viem veľa vecí, ale táto medzi ne nepatrí.“

„Ako to?“

„Pretože toto neovládam, nie je to v mojej moci.“

„Kto to ovláda ak nie ty?“

Logan neodpovedal, iba sa veľavravne zadíval smerom nahor.

„Och, určite,“ odfŕkla som. „Ja v Boha neverím.“

Nadvihol na mňa obočie. „Takže ty sa rozprávaš so svojím strážnym anjelom, ale neveríš v Boha?“

Prečo to z jeho úst znelo, ako keby som bola kvôli tomu úplne hlúpa? Zaškrípala som zubami a prižmúrila na neho oči. Nemala som náladu na to, aby mi zrovna teraz dával prednášky z náboženstva.

„Odíď,“ nahnevane som hlesla. „Aj tak si už videl všetko, čo si chcel,“ uštipačne som povedala, narážajúc na to, ako ma špehoval, keď som sa sprchovala.

„Nevidel som ťa nahú! Preto som tam nebol,“ obhajoval sa a po prvýkrát som ho počula zvýšiť na mňa hlas. Trochu ma prekvapilo, že tie nahnevané slová boli prenesené takým hlbokým tónom, až som mala pocit, že nábytok sa pod ich náporom otriasa a steny sa chvejú. Znelo to ako dunenie hromu, ktoré mi ešte dlho rezonovalo v ušiach a zapríčinilo podozrenie, že napriek tomu, že bol Logan anjel, mohol by byť smrteľne nebezpečný. Veď, kto vie, akým spôsobom anjeli bojujú, aby ochránili svojich zverencov. A najmä proti komu bojujú.

Ak už som si úplne priznala, že tieto Božské bytosti naozaj existujú, bolo logické, že mali svoje temné protiklady. Predsa všetko má svoj protipól, nie? Ako jing má svoj jang, tak aj nebo bojuje proti peklu a anjeli proti démonom. Už iba pomyslenie na to, že by sa medzi ľuďmi len tak prechádzali démoni, ma donútilo zachvieť sa a zvýraznilo moju zraniteľnosť na takmer neúnosnú mieru.

Hlboko som si povzdychla a unavene som si počochrala oči. Bola som vyčerpaná, čo mohol byť ešte dôsledok tabletky na spanie, ktorú som užila, ale skôr som mala podozrenie, že to mal na svedomí Logan. Ten rozhovor, spomienka na Eve, znovu prebudená bolesť a snaha pochopiť toto šialenstvo bol pravdepodobne ten pravý dôvod, prečo som sa cítila tak zničene.

„Dobre, to je jedno,“ zamumlala som, „proste odíď. Chcem ísť spať.“

Keď som od neho nedostala odpoveď, zadívala som sa na neho. Pozeral sa na mňa tak uprene, ako keby ma študoval, ale jeho oči tento dojem trochu kazil.

„Fajn,“ povedal napokon a vstal z mojej postele. „Idem, ale vieš, že to neznamená, že som skutočne preč. Istým spôsobom som s tebou stále,“ zamyslene preniesol a ja som nakrčila nos.

„Och, nepripomínaj mi to!“ vyhŕkla som, chcela som ešte niečo dodať, no s nevyhnutným mrknutím viečok bol preč. Jednoducho tam zrazu nebol a moja izba zostala prázna.