Zomrela som.

Alebo to som si aspoň myslela. Vlastne, bola som o tom dosť presvedčená. Keď totižto otvoríte oči a zistíte, že ste sa ocitli v krajine, ktorá sa veľmi podozrivo podobá ríši divov, cez ktorú putovala Alice, jednoducho viete, že to nemôže byť skutočné, hoci všetko ostatné vám akosi uniká. Neviete, kde ste, čo je toto podivné miesto zač alebo čo sa stalo, no viete - a to je vlastne jediná vec, ktorú naozaj viete – že to nie je realita. A ak sa k vám potom začnú pomaly ale drvivo nekompromisne hrnúť rozmazané obrazy prudkých svetiel auta, náraz, výkriky, rozbité sklo a hlava s krvavou tvárou bezvládne spočívajúca na volante, musíte skrátka prísť k tomu istému záveru, ako ja. Zomrela som pri automobilovej nehode. Nebolo mi však celkom jasné, čo robím tu. A tým tu som myslela veľmi čudnú lúku s kríkmi, na ktorých miesto červených bobúľ viseli obrovské farebné lízanky. Oblaky v dialke vyzerali ako z cukrovej vaty a lastovička, čo pokojne sedela na vetvičke jedného z množstva sladkých kríkov, bola celá z čokolády.

Má byť toto nebo? pýtala som sa sama seba, kým som sa zmätene – a musím priznať, že aj trochu sklamane – obzerala okolo seba. Asi som príliš veľakrát videla Charlieho a továreň na čokoládu. Nikde nebolo ani stopy po inej živej ľudkej bytosti. Och, vlastne skôr mŕtvej ľudskej bytosti, sarkasticky som si pomyslela. Musela som byť v nejakom šoku alebo čo, lebo inak si neviem predstaviť, že som nebesnila ako hurikán z toho, do čoho som sa to zase dostala. A potom, keď mi veľmi pomaly začalo dochádzať, že som naozaj mŕtva a čo všetko z toho vyplýva, zvláštna rozprávková krajina sa pred mojimi očami začala pozvoľna rozplývať. Bolo to ako v tom filme Hmly Avalonu. Ako keby som sedela v loďke, ktorá pláva na šíre more a prístav predomnou po kúskoch pohlcuje hustá hmla, až napokon nie je vidieť nič, iba bielu stenu medzi mnou a ostatným svetom.

Vtedy som otvorila oči.

***

Nebola som mŕtva. Hoci som si to nejaký čas myslela a veľmi dlhú dobu priala, nebola to pravda. Lekári povedali, že som bola v kóme a vtedy sa vraj ľuďom zvyknú snívať podivné sny. Nuž, ten môj bol definitívne čudný. Od toho momentu, ako som sa prebrala, išlo moje zotavenie prekvapivo rýchlo. Okrem poranenia hlavy, ktoré spôsobilo kómu, som mala iba pár škrabancov a modrín, ale to nebolo nič vážne. O týždeň ma prepustili domov. Všetko by bolo skvelé, len keby tam len nebola tá strašná, srdce drásajúca vec. Keby vodič toho auta prežil. Keby Evelyn, moje dvojča, mohlo odísť z tej nemocnice so mnou.

Rodičia mi povedali, že vraj zomrela hneď na mieste nehody. Podľa slov doktorov to bola rýchla a bezbolestná smrť. Chcela som im veriť, no niečo ma aj tak stále strašilo. Ja som si pamätala jej tvár! Tvár pokrytá krvou bezvládne spočívajúca na volante. V tom sne, kedy som bola v bezvedomí, som jej tvár nespoznala, aj keď sa to zdá nemožné, pretože ona a ja sme boli navlas rovnaké a je predsa nezmyselné nespoznať vlastnú tvár, ale bolo to tak. Lenže teraz som si ju vybavovala celkom jasne a jej črty vôbec neboli pokojné, vôbec mi nepripadali harmonické, práve naopak. Jej tvár bola výrazom čistého zdesenia. Preto bolo pre mňa ťažké uveriť ich slovám.

***

Zaklopala som na dvere a bez čakania na povolenie vstúpiť som ich pootvorila. Hoci bolo skoro pol ôsmej ráno, v izbe panovala nepreniknuteľná tma. Zažmúrila som oči, ale svetlo z chodby osvedlilo práve tú časť miesnosti, ktorú som potrebovala vidieť. V obrovskej posteli s baldachýnom ležala postava skúrtená do klbka.

„Mami?“ jemne som ju oslovila, neistá si, či spí a ak áno, či ju chcem zobudiť. Telo pod prikrývkami sa pomaly, ťažkopádne pohlo, hlavu otočila ku mne.

„Evelyn?“ rozospato vyhŕkla, jej hlas bol začudovaný, ako keby sa jej chcela opýtať, čo tam robí. Toto sa nestalo prvý raz, no rovnako ako predtým, aj teraz som sa nepríjemne zachvela a pevnejšie som stisla kľučku.

Sťažka som preglgla. „Nie, to som ja, Harper,“ opravila som ju dúfajúc, že v mojom hlase neidentifikuje nekonečný smútok. Niekto z nás troch – mamy, ocka a mňa – musel byť ten silný. Odkedy sa stala tá nehoda, otec skoro nebýval doma, večne bol zalezený v práci, čo nie je nepochopiteľné, ale je to dosť sebecké. Mama bola totálne na dne a jediný, kto zostal, som bola ja, hoci ma to stálo takmer nadľudské sily.

„O chvíľu pôjdem do školy. Mám ti priniesť niečo na jedenie alebo na pitie?“ Iba s vypätím všetkých síl som dokázala zostať stáť a spýtať sa jej to... tak ako veľakrát predtým. Tŕpla som, bola som zmeravená strachom, že to znova urobí. Že sa pri pohľade na mňa znova zúfalo rozplače a čím viac budem v jej blízkosti, tým viac bude plakať. Ani utíšiť som ju nemohla, pretože vyzerám presne ako ona, ako Evelyn. Kým som čakala na jej odpoveď, premýšľala som, či sa to niekedy zmení.

„Nie, nie som hladná,“ odpovedala čudne vyrovnaným hlasom, až som zaklipkala očami.

„Dobre,“ hlesla som, zvrtla som sa a zatvorila dvere. Zvykla som si nepobývať v jej spoločnosti dlhšie, než je nutné.

Zišla som po schodoch na prízemie, sadla si v kuchyni na barovú stoličku a počkala desať minút, než som sa rozhodla, že je navyšší čas vyraziť do školy. Z chladničky som vybrala fľašku balenej vody, hodila si ju do kabelky a prešla do haly. Z dekoratívnej drevenej misky na luxusnom čerešňovom stolíku som vzala kľúče od svojho nového auta. To predchádzajúce skončilo zošrotované, čo bol dôsledok nehody, pri ktorej zahynula moja sestra. Jej auto som, samozrejme, nemala vôbec v úmysle používať, takže ocko sa ho rozhodol predať a mne kúpil nové.  

Lenčo som sa chytila kľučky na vchodových dverách, miestnosťou sa ozvalo zazvonenie telefónu. Zhlboka som si povzdychla a chvíľu som tam stála premýšľajúc, či to vziať alebo jednoducho odísť. Vedela som, že mama sa určite nebude obťažovať prihlásiť sa a mohlo by to byť niečo dôležité.

Rezignovane som sa otočila na päte.

„Haló,“ mrzuto som prehovorila do slúchadla.

Na druhej strane linky sa ozval prívetivý, no oficiálne znejúci mužský hlas. „Dobrý deň, tu seržant Enrique Navaro. Môžem hovoriť s Harper Chamberlainovou?“ Seržant? Čo odo na môže zase chcieť policajt? Nepovedala som im už asi stokrát všetko, čo o tej nehode viem?

„Pri telefóne.“

„Mohli by ste sa zastaviť u nás na stanici?“ Jeho otázka ma prekvapila. Prečo by som mala chodiť na policajnú stanicu?

„Prečo?“ spýtala som sa podozrievavo.

„Ide o tú autonehodu.“ Zovrelo mi žalúdok. Nie je to  predsa už uzavreté? „Keďže ešte nie ste plnoletá, máte právo mať pri sebe jedného z rodičov.“

„Kedy presne mám prísť?“

„Ak by to bolo možné, tak ešte dnes.“

Ani som nepremýšľala. „O pár minút som tam.“ Zložila som slúchadlo a ponáhľala sa z domu.

***

Nikdy som nemala rada policajné stanice, no moja nevraživosť voči nim sa rapídne zvýšila, keď sme sa raz s Evelyn dostali na párty, popili trochu piva, a potom tam vrazili policajti. Skončili sme na policajnej stanici a museli pre násť prísť rodičia. Obe sme potom dostali dvojtýždňové domáce väzenie. Ale tieto časy boli už nenávratne preč.

Policajt, Enrique Navaro, ktorý mi volal, sa ma ujal našťastie hneď po príchode a ja som nemusela čakať na chodbe obklopená všelijakými podozrivými indivíduami. Zaviedol ma do malej, na pohľad nepríjemnej miestnosti, ktorú som identifikovala ako miestnosť určenú na vypočúvanie. Nezaťažoval sa zdvorilostnými frázami a prešiel rovno k veci.

„Pamätáte sa na niečo z tej noci, keď ste išli so sestrou domov?“ Nechápavo som zízala do jeho snedej tváre. Bola som si takmer úplne istá, že má indiánske korene.

„Už som polícii povedala všetko, čo viem, hneď ako som sa prebrala v nemocnici,“ ticho som namietla, snažiac sa odplašiť ten dotieravý pocit samoty. Niekedy sa mi to stávalo. Predpokladala som, že teraz sa to stalo preto, lebo Evelyn a nehodu predomnou už dlho nikto nespomenul.

„Áno, ale aj tak by som to rád počul ešte raz. Viem, že je to pre vás ťažké...“ Vie? naštvane som si pomyslela. Stratil snáď aj on svoje dvojča? Nikto, kto neprežil to, čo ja, nemôže ani len tušiť, aké to je.

„Nič neviete,“ odsekla som.

Seržant Navaro na mňa chvíľu iba súcitne hľadel, neodvážil sa niečo povedať. Dokonca ani nejaké povzbudivé slová typu ´Čas všetko zahojí.´ alebo ´Je nám ľúto vašej straty ale život ide ďalej. Nesmiete sa tomu poddať.´

„Čo presne chcete vedieť?“ opýtala som sa, keď som sa párkrát zhlboka nadýchla a upokojila som sa.

„Všetko,“ jednoducho povedal. „Od toho, ako ste si ráno umyli zuby, až po večer.“

Nemala som najmenšiu chuť znova na to spomínať, ale pomyslela som si, že ak by to nebolo dôležité, nevolal by mi, aby som tam prišla, či nie? Stisla som ruky v päste tak silno, až sa mi nechty zaryli do dlaní. Nevadilo mi, že to bolí.

„Ráno som vstala ako obvykle o siedmej a po raňajkách sme šli s Evelyn do školy. V škole to bola normálka, veľmi sme sa ešte neučili, keďže bol iba začiatok septembra. Po vyučovaní sme šli domov, ja som sa až do večera váľala pri bazéne a Eve šla za Keithom.“

„Keath je jej priateľ, však?“

„Bol,“ ponuro som ho opravila a podľa jeho výrazu, som zistila, že tá chyba nebola urobená úmyselne. Na chvíľu sa zarazil, no potom pokračoval.

„O koľkej prišla domov vaša sestra?“

Zamyslela som sa. Nebola som si veľmi istá, lebo ľudia si zvyčajne takéto veci nepamätajú. Normálne nekontrolujú hodiny ihneď, ako niekto príde domov a aj keby to robili, určite si to nebudú pamätať po niekoľkých týždňoch.

„Neviem to úplne presne, ale myslím, že to mohlo byť okolo piatej. Večer sme išli do kina a hneď po pozretí filmu sme sa vybrali domov. Dokonca sme sa ani nikde nezastavovali. Ale...ale na jednej križovatke do nás niekto narazil. Mali sme zelenú, to si pamätám celkom presne, potom Eve vykríkla, ja som sa otočila smerom k nej, ale do očí mi svietili svetlá, takže som nič nevidela. Hneď na to som pocítila náraz a....a potom si pamätám už iba to, ako som sa prebrala v aute. Eve ležala na volante a nehýbala sa. O pár sekúnd na to prišla sanitka a zvyšok už viete aj sám,“ zmeravene som hlesla, bola som rada, že o tom vôbec dokážem rozprávať, a tupo som zízala na laminátový stôl pred sebou.

„Vôbec ste nevideli auto, ktoré do vás narazilo?“

Z hrdla sa mi vydralo niečo medzi podráždeným zavrčaním a povzdychom. „Povedala som vám predsa, že som nič nevidela. Svietilo mi do očí svetlo z toho auta.“

„Neviete ani, či do vás narazilo osobné auto, alebo dodávka?“

„Nie, neviem.“

„Spomínate si, či na vás ten človek trúbil?“

Táto otázka vo mne vyvolala zvedavosť. Šibla som po ňom pohľadom. Jeho hnedé, takmer čierne oči na mňa vyčkávajúco hľadeli. Čierne dlhšie vlasy mal zviazané v gumičke na temene hlavy. Zvraštila som čelo, keď som sa snažila spomenúť si.

„Či trúbil?“ zopakovala som po ňom, kým som sa prehrabávala svojimi bolestivými spomienkami

Iba prikývol.

„Myslím, že nie,“ odpovedala som, prekvapená z toto zistenia. Prečo by netrúbil, keď videl, že to nedokáže ubrzdiť a narazí do druhého auta?

„A brzdil? Počuli ste zvuk pneumatík?“

Tie otázky ma naozaj začali znepokojovať, no oveľa viac ma vystrašilo to, čo som zistila, keď som nad tým začala premýšľať.

„Nie. Nebrzdil.“

„Nemali ste pocit, že vás v ten deň niekto sledoval?“ Vyvalila som na neho svoje hnedé oči.

„Čože?“ vyhŕkla som. „Nie. Kam tými otázkami smerujete?“

Pozorne si ju prezrel. „Len si chceme byť istí,“ povedal napokon. Týmto mi to však veľmi neozrejmil.

„Istí čím?“

Mlčal a už sa na ňu ani nedíval.

„Tak čím si chcete byť istí, seržant?“ naliehala som, veľmi zlý pocit obostrel moje vnútro.

„Tým, že to nebola nehoda ale úmysel.“